Zoltán Hentz

• 5 rokov ago
• Posted in:A-J
• 0
• Author: dankez

6. mája 1923, Štítnik – 16. júla 1983, Bratislava

O Zoltánovi Hentzovi, málo známej osobnosti povojnového jaskyniarstva v Slovenskom krase, nachádzame v speleologickej literatúre len ojedinelé zmienky. Kto bol vlastne Zoltán Hentz a v čom bol jeho prínos pre slovenskú speleológiu? Žiadne bližšie údaje o ňom však doposiaľ neboli známe, ani publikované a dokonca sme nevedeli ani len to, ako vyzeral. Preto sme sa rozhodli dozvedieť o ňom viac, spracovať jeho biografiu v samostatnom príspevku a zároveň tak doplniť bohatú históriu speleologického prieskumu v Slovenskom krase o novšie poznatky.

            Biografia Zoltána Hentza vyšla v najnovšom čísle zborníka Slovenský kras a pre širokú (nielen) jaskyniarsku verejnosť je k dispozícii na webovej stránke Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva (SMOPaJ) v Liptovskom Mikuláši tu:

http://www.smopaj.sk/sk/documentloader.php?id=2336&filename=kras%2057_1.pdf

Literatúra:

Jerg Z., 2019: Málo známy speleológ Zoltán Hentz. Slovenský kras 57, 1, Liptovský Mikuláš, 97–116.

Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)

zdroj : SLOVENSKÝ KRAS ACTA CARSOLOGICA SLOVACA 57/1, str. 97-116

MÁLO ZNÁMY SPELEOLÓG ZOLTÁN HENTZ

ZOLTÁN JERG

Speleoklub Minotaurus, J. A. Komenského 12, 048 01 Rožňava; zoli.jerg@gmail.com

Z. Jerg: Little-known speleologist Zoltán Hentz

Abstract: We can find only rare references about Zoltán Hentz – the little known personality of
the post-war speleology in Slovak Karst, in speleological literature, but no further details about
him were published so far. That’s why we decided to learn more about him and at least partially
correct this shortcoming with our contribution. Who in fact Zoltán Hentz was and what was his
contribution to Slovak speleology? In the submitted paper, we tried to find answers to these questions
and, at the same time, to add new findings to the rich history of speleological exploration in Slovak
Karst. Valuable data on Z. Hentz was provided by his son, as well as his correspondence from
1948 – 1964, which was kept in the archives of the Slovak Museum of Nature Conservation and
Speleology in Liptovský Mikuláš. In the 1950s, Z. Hentz was imprisoned for political reasons, and
it prevented him from continuing his great hobby – speleology. Zoltán Hentz, though he worked
briefly in the field of speleology, enrolled in our history as a bold fighter for human rights and the
rights of national minorities during the Communist dictatorship in Czechoslovakia. Such people
deserve admiration and compliment.
Key words: Zoltán Hentz, biography, geomorphology, Malá ľadnica Cave, Stará Domica Cave,
Zvonivá jama Cave, Slovak Karst

ÚVOD

„Cítim, že veľa dlhujem tomuto kraju, ktorý ma naučil nezištne milovať krásy prírody,
Gemeru, celému nášmu krasu.“ (Zoltán Hentz, 1951).
O Zoltánovi Hentzovi, málo známej osobnosti povojnového jaskyniarstva v Slovenskom
krase, nachádzame v speleologickej literatúre len ojedinelé zmienky, avšak žiadne bližšie
údaje o ňom doposiaľ neboli publikované. Preto sme sa rozhodli dozvedieť o ňom viac,
a tento nedostatok aspoň čiastočne korigovať naším príspevkom. Kto bol vlastne Zoltán
Hentz a v čom bol jeho prínos pre slovenskú speleológiu? V predloženom príspevku sme sa
pokúsili nájsť odpoveď na tieto otázky a zároveň doplniť bohatú históriu speleologického
prieskumu v Slovenskom krase o novšie poznatky.

ZO ŽIVOTA ZOLTÁNA HENTZA

Zoltán Hentz sa narodil 6. mája 1923 v Štítniku, v rodine miestneho obchodníka.
Jeho rodičia Gyula (Július) Hentz (1893 – 1974) a Jolán (Jolana) Sprock (1904 – 1974)
boli maďarskej národnosti. Jeho otec tvrdo pracoval a postupne si vybudoval v Štítniku
obchod so zmiešaným tovarom. Časťou obchodu bolo papiernictvo, kde predával aj knihy.
Prevádzkoval tiež holičstvo a kaderníctvo, ako aj malú sódovkáreň. Po vojne však
v dôsledku znárodnenia prišiel o svoj majetok (vrátane pekného domu v juhovýchodnej
časti námestia) a musel žiť vo veľmi skromných pomeroch (Hentz, 2019).

Hentz po skončení miestnej základnej školy začal chodiť do rožňavského gymnázia,
kde však zrejme kvôli vojne musel štúdium prerušiť. Neskôr pokračoval v štúdiu na Maďarskom
štátnom gymnáziu v Bratislave. Už počas svojich stredoškolských štúdií začal
inklinovať k maďarskej literatúre. Bol aktívnym členom tamojšieho literárneho krúžku
(Arany János önképző kör – samovzdelávací krúžok Jánosa Aranya). Organizovali rôzne
literárne večierky a posedenia, na ktorých študenti recitovali básne známych maďarských
spisovateľov, ale aj vlastnú tvorbu. V školskom roku 1941/42 bol Hentz ako žiak 7. triedy
tajomníkom literárneho krúžku a už v tom čase písal aj vlastné básne (Szalatnai a kol.,
1942). Zoltán Hentz, Endre Stelczer a László Garamkövesdi v roku 1943 dokonca vydali
aj vlastnú básnickú zbierku s názvom „Három ifjú költő: Válogatott költemények“ (Traja
mladí básnici: Vybrané básne). Na zostavení tejto básnickej zbierky mal zásluhu ich učiteľ
Rezső Szalatnai (Szalatnai, 1943).

Láska k prírode v ňom bola hlboko zakorenená
už od detstva. Planiny Slovenského
krasu ho očarili natoľko, že sa rozhodol
vyštudovať geomorfológiu, aby sa mohol
čo najviac dozvedieť o prekrásnej prírode
v okolí svojho rodiska – o Slovenskom
krase. Preto niet divu, že po skončení gymnázia
začal študovať geografiu a geomorfológiu
na Univerzite Komenského (v tom
čase Slovenskej univerzite) v Bratislave.
Bol jedným z mnohých žiakov významného
slovenského geografa prof. Michala
Lukniša (1916 – 1986). Počas vojny, keď
študoval v Bratislave, tak len zázrakom
neprišiel o život. Na internát, kde býval,
padla bomba, ktorá zabila niekoľko jeho
kamarátov a spolubývajúcich. Mal obrovské
šťastie, lebo len pár minút pred náletom
odtiaľ odišiel (Hentz, 2019). Povojnové
vnútropolitické udalosti však spôsobili,
že v roku 1949 bol nútený svoje štúdium
na vysokej škole nedobrovoľne prerušiť.
Po skončení 2. svetovej vojny, v dôsledku
národnostnej politiky vtedajšej
československej moci, bolo z obnoveného
Československa násilím vysťahovaných
3,5 milióna nemeckého obyvateľstva. Tajne plánovali aj deportáciu maďarského obyvateľstva,
čo sa im však napokon nepodarilo celkom zrealizovať (Csáky, 2018) (po vojne
bolo vysídlených takmer 90 tisíc Maďarov).
Už v septembri 1945 maďarská inteligencia, z iniciatívy Zoltána Hentza a Gyulu
Lipcseyho, tajne založila Maďarský demokratický ľudový zväz v Československu
(Csehszlovákiai Magyar Demokratikus Népi Szövetség), ako organizáciu československých
Maďarov. V roku 1946 zostavili Memorandum, v ktorom uviedli, že československé
právne normy v 32 bodoch porušujú základné princípy ľudských práv a slobôd uvedených
v základnom dokumente OSN. Svoje vyhlásenie doručili československému Biskupskému

úradu, maďarskej vláde, maďarskému arcibiskupovi Józsefovi Mindszentymu (1892
– 1975), ako aj mierovej konferencii v Paríži v anglickom, nemeckom a francúzskom
preklade. Tajne vydávali aj ilegálne maďarské letáky a časopisy, ako napr. „Gyepű
hangja“ (Hlas pohraničia) alebo „Észak szava“ (Slovo severu). Napriek prísnemu zákazu
zbierala hŕstka odvážnych Maďarov informácie a posielala ich arcibiskupovi Józsefovi
Mindszentymu, ktorý ich potom posúval ďalej na západ. Vďaka ich činnosti sa o tom, čo
sa deje v „demokratickom“ Československu, dozvedel aj západ, a takto zabránili násilnej
deportácii ďalších asi 200 tisíc Maďarov. Vláda Veľkej Británie a USA totiž nesúhlasila
s tým, aby všetkých Maďarov vysťahovali z Československa (Csáky, 2018).
Represívne opatrenia vtedajšej vládnej moci samozrejme nenechali na seba dlho
čakať. Po tom, čo koncom roka 1948 v Maďarsku zatkli arcibiskupa Mindszentyho (bol
mučený a napokon v roku 1949 odsúdený na doživotie) a našli u neho kompromitujúce
materiály, nasledovali ďalšie zatknutia. Vysokoškolák Zoltán Hentz bol zatknutý 27. februára
1949 a umiestnený do vyšetrovacej väzby. V tom čase bolo bežné, že politických
väzňov mučili (niektorých aj umučili k smrti. Do úmrtného listu im potom napísali, že
zomrel na infarkt) a donútili ich priznať sa aj k takým činom, ktoré nikdy nespáchali. Keď
Hentz neskôr na procese odvolal to, čo predtým pod nátlakom podpísal (čím niekoľko
ľudí zachránil pred väzením), dostal „súdružskú prevýchovu“. Tak ho zbili, že prišiel
o zopár zubov a niekoľko dní močil krv (Hentz, 2019). 28. decembra 1949 sa začal na
Štátnom súde v Bratislave proces s 32 ľuďmi (medzi ktorými bol aj Hentz), obvinenými
z viacerých trestných činov, ktoré by sme mohli súhrnne nazvať protištátnou činnosťou.
Boli medzi nimi prevažne katolícki kňazi, ale aj učitelia a vysokoškoláci. Z nich 22 osôb
dňa 30. decembra 1949 napokon spod obžaloby pre nedostatok dôkazov oslobodili. Desiati
(László Arany, Ferenc Bokor, László Hajdú, Zoltán Hentz, Zoltán Krausz, Gyula
Lipcsey, Gyula Mészáros, Mihály Restály, István Varró a László Vízváry) boli odsúdení
a okrem väzenia na 2 až 8 rokov, dostali aj peňažné tresty a na 10 rokov zákaz činnosti vo
verejnej sfére. Viacerí z nich pochádzali z regiónu Gemera. Zoltána Hentza odsúdili na
šesť rokov väzenia a peňažný trest vo výške 10 000 Kčs. Na desať rokov bol tiež zbavený
občianskych práv (Tóth, 1995).
V tom čase mnohí politickí väzni skončili ako lacná pracovná sila, napríklad v uránových
baniach v Jáchymove, kde bez akýchkoľvek ochranných pomôcok pracovali
s vysoko rádioaktívnou uránovou rudou. Mnohí z nich neskôr ochoreli a zomreli na
rakovinu. To, že Hentz mal talent na maľovanie a kreslenie, mu zrejme zachránilo život.
Riaditeľ väznice, a aj dozorcovia ho držali v Bratislave, lebo jeho obrazy a kresby boli
medzi nimi populárne. Jeden z dozorcov si vraj dal od Hentza spraviť dokonca až 4 svoje
portréty (Hentz, 2019).
Hentz väzenie prežil a po odpykaní polovice trestu ho pre dobré správanie napokon 12. apríla 1952 podmienečne prepustili na slobodu. V máji už pracoval v závode HUKOSTAV
vo Veľkej Ide. V roku 1952 sa oženil s Otíliou Zlámalovou (narodená v roku
1928), s ktorou sa zoznámil v Justičnom paláci v Bratislave. Ona bola tiež politickým
väzňom a vdovou s jednou dcérou, ktorú si Hentz adoptoval. V roku 1954 sa im narodil
syn Peter (Hentz, 2019). V tom istom roku v októbri už Hentz pracoval ako konštruktér v
n. p. Vzduchotechnické závody v Bratislave. Koncom 50. rokov robil pre podnik Výstavníctvo
a neskôr pre noviny Szabad Földműves (Slobodný roľník – týždenník maďarských
roľníkov v Československu, ktorý vychádzal v rokoch 1950 – 1990).
Snom Hentza bolo pracovať vedecky na poli geomorfológie a speleológie, avšak
vtedajšie pomery mu to neumožnili. Ako nedoštudovaný, súdne trestaný človek bol v očiach vtedajšej štátnej mašinérie politicky nespoľahlivou osobou a tak dvere do vyšších
vedeckých kruhov boli pred ním, žiaľ, zatvorené. Už aj v tom čase sa v štátnej správe
prejavili rôzne špinavosti, korupcia, rodinkárstvo a klientelizmus, na čo krásne poukázal
aj vo svojom liste Jánovi Majkovi z roku 1954:

Bratislava, október 1954,
Milý priateľu, Janko!
Už je tomu pár dobrých mesiacov, čo sa Ti chystám napísať týchto pár riadkov. No
i keď to len teraz realizujem, neznamená to, že by som bol na Teba zabudol. Na viacerých
miestach som sa informoval o Tvojej práci a o Tvojom pobyte. Cez leto, keď som
bol doma v Štítniku na dovolenke, v Domici som sa dozvedel niečo o Tebe, potom o niečo
nato v Bratislave som sa náhodou stretol so Števkom, Tvojím zaťom. On mi už čosi viacej
hovoril o neúnavnej práci Objaviteľa Domice.
Skôr, ako by som prešiel na iné: Pripojene Ti posielam jednu svoju štúdiu o Zvonivej
diere. Hoci je tam starý dátum, vyšla len v júli tohto roku. Je to jedna z mála tých prác,
mojich vedeckých prác, ktoré sa uverejnili – aspoň doteraz. A ktovie, koľko sa ich, a vôbec
či sa nejaká objaví – predbežne – v budúcnosti. Sám vieš najlepšie, ako je to: Jaskyniarsko
– výskumná práca – i tá teoretická práca – potrebuje celého človeka. Dobrá práca
vyžaduje, aby sa jej človek celkom venoval, aby s ňou zrástol, aby v nej žil. Sám vieš,
však si to prežíval, že po „fajronte“ ani teoreticky, ani prakticky sa nedá venovať celkom
vážne jaskyniarskej práci.
Z tohto hľadiska som na tom veru veľmi – veľmi zle. T. č. robím ako konštruktér n. p.
Vzduchotechnických závodov v Bratislave. Je to veru málo záživná techn. práca. No nedá
sa predbežne nič robiť, lebo žiť je treba. Podnikol som všetko, aby som mohol pracovať
vedecky na poli geomorfológie a speleológie. No vieš dobre, že Slovenská akadémia
vied zlyhala so speleolog. odd. a na Cestovnom ruchu som sa hneď pri prvej príležitosti
povadil s tým vtedajším negramotným a blbým kádrovčíkom. Vytýkal mi, že prečo som
nenapísal namiesto curriculum vitae životopis. Všetci sa báli mu pravdu povedať – ja
som mu ju však povedal.
V auguste som bol dva týždne doma. Prešiel som sa trochu po Plešivskej planine, po
Zádielskej planine i kaňone a bol som kvôli priateľovi a jeho manželke i v Domici. To je
zhruba všetko. Ľutujem, že som si časove nezaplánoval aj Gombaseckú jaskyňku.
Či sa odborne vzdelávam? Nemám žiadnej novej literatúry, a knihy ktoré vlastním,
tie mi už nič nového nevedia povedať. Teda vegetujem.
V duchu často aj nadávam. Vieš medzičasom, kým som ja bol „na rekreácii“(vo väzení
– pozn. autora), tí malí a bezvýznamní ľudkovia, ktorí samostatne nikdy nebudú vedieť
zniesť dohromady žiadnu vážnu vedeckú prácu, ktorých by som aj teraz bárskedy strčil
do vačku s ich vedomosťami, títo bezvýznamní paraziti potichúčky spravili doktoráty
z prírodných vied a obsadili významné miesta na vedeckých inštitúciách. Je jasné, že títo
nikoho nechcú pripustiť „do svojho brloha“, a hlavne vtedy nie, keď vedia, že ten druhý
vie toho viac ako oni. Janko môj, je to veru špinavá konkurenčná záležitosť. Tak sa majú
veci. Je jasné, že za daných okolností zo mňa ešte v blízkej budúcnosti nebude vedecký
pracovník z povolania, teda profesionál. A ochotnícky vedecky pracovať sa nedá, lebo
veda nie je ani cirkusom, ani nie divadlom. Keď teda neviem vyliezť na strom za jabĺčkom,
musím počkať kým dozreje a samo padne zo stromu.
Ináč sa máme dobre. Synček, Petríček, je už skoro 5-mesačný, váži vyše 7 kg a meria
skoro 70 cm. Je zdravý a rozumný, veľa džavoce. Máme z neho veľa radosti.

Keby si chodil v Bratislave, prosím Ťa zavolaj na č. tel.: 238 – 91 a pýtaj mňa k telefónu.
Potom by sme sa dohovorili na schôdzke. Aj dovtedy, prosím Ťa, napíš mi aspoň
v krátkosti, ako sa máš, čo robíš, ako Ti slúži zdravie.
Všetkých Vás vrele zdravím: Jaskyniam zdar!
Zolo

P.S.: Jednu brožúru buď tak dobrý dať Julkovi Kovácsovi. Fotografie posielam Tebe. Z.
(Hentz, 1954).

Po prepustení z väzenia vystriedal niekoľko zamestnaní (ako to sám povedal: „čo sa
dá robiť, žiť je treba“), až napokon našiel uplatnenie v takom odbore, kde naplno vedel
zužitkovať svoj výtvarný talent. Hentz totiž okrem literárneho nadania mal aj výtvarný
talent a už ako vysokoškolák maľoval pekné obrazy (niektoré z nich venoval svojej tete
Nataši). Koncom 50. rokov dokonca aj vyhral súťaž amatérskych výtvarníkov s portrétom
svojej adoptovanej dcérky s názvom „Tánička“. V 60. rokoch pracoval pre časopis
„Televízia“, kde ako výtvarný redaktor spolupracoval s uznávaným fotografom Karolom
Kállayom (1926 – 2012). V tomto období aj napokon dokončil štúdium geomorfológie na
Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (Hentz, 2019).
Z Registračných protokolov Štátnej bezpečnosti (ŠtB), zverejnených na internetovej
stránke Ústavu pamäti národa (ÚPN) vyplýva, že Hentz bol sledovaný agentmi ŠtB ešte
aj v druhej polovici 60. rokov, keď sa ho zrejme neúspešne pokúsili zmanipulovať na
spoluprácu (www.upn.gov.sk/regpro).
Hentz neskôr pracoval ako knižný grafik, naposledy ako technický a výtvarný redaktor
vo vydavateľstve Obzor. Bolo to významné slovenské vydavateľstvo (od r. 1965 do r. 2005),

ktoré vydávalo okrem novín a časopisov najmä encyklopedickú,
populárno – náučnú, právnu a regionálnu literatúru. Okolo roku
1980 vydávalo asi 100 knižných titulov ročne (v celkovom náklade
asi 1 milión výtlačkov), dva denníky a 47 časopisov zo všetkých
oblastí (asi 20 miliónov výtlačkov ročne). Najmä v 70. rokoch
sa Hentz podieľal na vydaní mnohých knižných publikácií. Boli
ich desiatky, medzi nimi napr. aj kniha Jána Šišáka „Geografia
rožňavskej kotliny“ z roku 1970. Jednou z posledných kníh, ktorú
Hentz pripravil do tlače, bola publikácia z edície Svetom – „Josef
Vagner: Lev nie je kráľom zvierat“ z roku 1981 (Hentz P., 2001).
Ako zaujímavosť je potrebné uviesť, že Hentz sa ako grafik
v 50. a 60. rokoch podieľal aj na rôznych iných prácach. Niekoľkokrát
robil titulky na filmy, inokedy zas grafické návrhy
na zápalkové krabičky, grafické návrhy na plagáty propagujúce
cyklistické preteky Okolo Slovenska, a mnoho iných. Hentz robil
grafický návrh napr. aj na plechový obal známej, malej, v tom čase
veľmi rozšírenej turistickej termosky značky CLARA. Mnohé
z týchto prác – kvôli svojej minulosti, však nesmel robiť pod
svojím menom (Hentz, 2019).
Hentz ovládal latinčinu, aj nemčinu. Zaujímal sa aj o letectvo,
kozmonautiku a geografiu. Bol veľmi dobrým plavcom a hráčom
stolného tenisu.

1. júla 1990 vstúpil do platnosti zákon č. 119/1990 z 23. apríla
1990 o súdnej rehabilitácii, ktorý zrušil odsudzujúce súdne rozhodnutia
z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 za činy,
ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti boli považované
za trestné. Zoltán Hentz sa už tejto morálnej satisfakcie žiaľ

nedožil (Kovács, 2006). V roku 1982 prekonal ťažký infarkt a po mozgovej príhode zomrel 16. júla 1983 v Bratislave vo veku 60 rokov. Pochovaný je v Galante, v spoločnom hrobe
svojich rodičov. Jeho syn Peter s rodinou v roku 1984 emigroval do Kanady. Pani Otília
(v roku 2019 mala 91 rokov) sa neskôr znovu vydala a teraz žije v mestečku Kelowna na
západe Kanady (Hentz, 2019). Hentz mal aj mladšieho brata Tibora (1945 – 2018), ktorý
naposledy žil v Štítniku.
Gyula Lipcsey, Gyula Mészáros a László Hajdú dňa 18. mája 1997 prevzali v Komárne
z rúk vtedajších maďarských poslancov slovenského parlamentu významné ocenenie „Pro

Probitate“ za statočnosť. Príbuzní,
v tom čase už nežijúcich, Lászlóa
Aranya, Mihálya Restálya, Istvána
Varróa, Zoltána Krausza a Zoltána
Hentza prevzali čestné uznania (Kamoncza,
1997a – d).
Dňa 24. apríla 2013, pri príležitosti
jeho dvojitého výročia (90. výročia
narodenia a 30. výročia úmrtia),
bola v priestoroch Obecného úradu
v Štítniku, z iniciatívy Miestnej organizácie
Matice slovenskej, odhalená
pamätná tabuľa Zoltánovi Hentzovi,
ako rodákovi zo Štítnika. Tejto slávnostnej
udalosti sa vtedy zúčastnil aj pán Tibor Hentz (Murzová, 2013a, 2013b).

SPELEOLOGICKÉ AKTIVITY ZOLTÁNA HENTZA

Hentz vyrastal pod Plešiveckou planinou a už počas svojej mladosti si vybudoval silný
citový vzťah k rodnému kraju. V jednom liste o tom píše takto: „Mnohé nezabudnuteľné
spomienky z detských rokov a z pozdejších rokov mladého života ma nerozlučne spájajú
s mojim rodným krajom, s jeho ľudom a životom. Cítim, že veľa dlhujem tomuto kraju,
ktorý ma naučil nezištne milovať krásy prírody, Gemeru, celému nášmu krasu.“ (Hentz,
1951b). Predpokladáme, že sa o kras a jaskyne začal vážnejšie zaujímať už počas svojich
študentských čias. V roku 1949 vyšiel veľmi zaujímavý článok Hentza v časopise Krásy
Slovenska, v ktorom opisuje dve ozaj pekné príhody zo Slovenského krasu (Hentz,
1949a). Tá prvá zrejme poukazuje práve na jeho jaskyniarske začiatky, preto jeho článok
uvádzame v plnom znení:

Jaskyniarske výskumy vo všeobecnosti pokladajú za abstraktnú prácu, ktorá nevie
vzbudiť záujem. Aspoň doteraz bolo tomu tak. A veru i domorodé obyvateľstvo našich
krasových planín ešte donedávna pochybovalo, že výskumní pracovníci, ktorí do Krasu
prichádzali, hľadali by len jaskyne. Potmehúdsky mávli rukou a znamenalo to asi toľko:
hľa, zase jeden, čo hľadá poklady.
V lete r. 1945 bol som pridelený do obce Borzová, na Silickej planine za mlatebného
dozorcu. Raz prišiel ku mne občan a povedal mi: – Akýsi človek kope pod Červenou
skalou. Povedal to s veľa výrazným úsmevom. Nebolo mi ťažké uhádnuť, čo znamenal
tento úsmev. Asi toľko, že ten človek, čo tam pod Červenou skalou kope, nemá všetkých
doma. No nič podrobnejšieho som sa nemohol dozvedieť.
Nedalo mi to pokoja. Dosť dobre som poznal celú Silickú planinu. Vedel som, že Červená
skala je záver veľkého slepého údolia, na severovýchod od Borzovej. Na spomínanom

mieste je závrtovitý aktívny ponor. Hneď som si uvedomil, o čo asi ide, a že hocikto je ten
človek, čo tam kope, vie, prečo práve tam robí.
Na druhý deň, ako som sa len mohol uvoľniť od mláťačky, išiel som na tvár miesta.
Na prvý pohľad ani živej duše tam nebolo. V závrte aktívneho ponoru bola dosť hlboká,
čerstvá sonda. Zakričal som do nej. Z jamy vyliezol ako ozajstný podzemný krt, J á n
M a j k o, objaviteľ Domice, ktorý je z našich najlepších a najúspešnejších praktických
jaskyniarov.
Druhá malá a veľmi milá epizódka z r. 1948 – už len kvôli kontrastu! Stalo sa to tiež
na Borzovej (teraz už Silickej Brezovej) o tri roky neskoršie.
Idúc po dedine vidím, že v jednom dvore hŕstka 3 až 5-ročných detí hrabe v piesku.
Nebola to len taká obyčajná hra. V piesku robili akúsi sondu. Vybraný piesok potom
v malom vedierku, pomocou palice, zastrčenej do držadla, odnášali trochu ďalej a tam
vysypávali. Hneď som vedel, čo je predmetom ich vážnej hry. Boli tak zaujaté, že ma ani
nezbadali. Opýtal som sa: – Čo robíte, detičky?… Dve najsmelšie skoro odrazu skandovali:
– Robíme Majko – báčiho dieru, kopeme jaskyňu!
Dnes už v Slovenskom krase a na širokom okolí vie každý, že dôsledné jaskyniarske
výskumy, ktoré tu už tretí rok robí Jaskyniarsky zbor KSTL, za veľkorysej finančnej
podpory ONV v Rožňave, sú vážnym vedeckým a plánovaným podnikaním. Vedia, že
s otvorením nových, dosiaľ ešte skrytých podzemných krás vyrieši sa jedného dňa aj
tamojšia zlá komunikácia. Postavia sa cesty, po ktorých autobusy budú prevážať našich
a zahraničných hostí a výletníkov.
Borzovské deti vidia svoj ideál v jaskyniaroch. Nie je to náhoda. Detské duše pudove
lepšie si uvedomujú a vidia tú lásku k prírode a k jej podzemným čarom, ktorá napĺňa
srdcia našich jaskyniarov. Najzábavnejšou hrou týchto detí je hrať sa na jaskyniarov
– dnes ešte v piesku, a zajtra, až dorastú, budú z nich ozajstní jaskyniari, odborní spolupracovníci
(Hentz, 1949a).

Hentzov článok naznačuje, že už v roku 1945, keď sa spoznal s Jánom Majkom
(1900 – 1985), mal celkom dobrý prehľad o tamojšom krase a minimálne Plešiveckú
a Silickú planinu mal dobre prechodenú. Začiatkom septembra 1945 zorganizoval Majko
prieskumnú akciu do, v tom čase 11 metrov hlbokého ponoru Nyírsár (neskoršia Ponorná

priepasť), ktorej sa okrem iných osôb
zúčastnil aj Hentz zo Štítnika (Lalkovič,
2001, s. 68). Prvýkrát sa s menom Zoltána
Hentza stretávame v speleologickej
literatúre až v roku 1949 (Majko, 1949),
keď sa, ako spolupracovník Jána Majka,
v roku 1948 aktívne podieľal na prieskume
Malej ľadnice na Silickej planine. Nakoľko
v tom čase ešte študoval na vysokej škole,
jaskyniarskych akcií sa vedel zúčastniť
prevažne len počas letných alebo zimných
prázdnin.
Na lokalite Malá ľadnica pri Silickej
Brezovej zahájil výkopové práce Ján Majko

13. septembra 1947. So svojimi spolupracovníkmi
(z ktorých väčšina pochádzala
zo Silickej Brezovej) už na druhý deň

postavil nad priepasťou drevenú plošinu s hriadeľom (rumpál). Ešte v medzivojnovom
období mala priepasť hĺbku asi 8 m, avšak neskôr bola miestnymi obyvateľmi úplne zahádzaná
kameňmi, aby im tam nepopadal dobytok. 19. septembra jaskyniari už dosiahli
hĺbku 6,5 m. Po tom, čo 8. novembra 1947 už dosiahli hĺbku 23 m, Majko na istý čas tam
prerušil práce.
V sondovacích prácach na lokalite Malá ľadnica pokračoval Majko aj v roku 1948. 29. júna sa už prekopali do hĺbky 29 m. Meno Hentza sa objavuje v správe zo 14. júla
1948, keď Majko a Hentz v hĺbke 30 m narazili na otvor pod stenou, z ktorého prúdil silný
prievan. Vážny incident sa odohral v Malej ľadnici 3. augusta 1948, keď sa po odpálení
nálože jaskyniari priotrávili splodinami a boli v priamom ohrození života. Dramatickú
udalosť, ktorá mohla skončiť aj omnoho horšie, opisuje Ján Turkota (učiteľ z Kečova,
a Majkov spolupracovník) vo svojom článku takto:

Zážitok, na ktorý sa ľahko nezabúda
Dňa 3. augusta 1948 po skončení práce v 33 m hĺbke dali prieskumníci odstrel v pukline
masívnej ľavej steny, odkiaľ ťahal silný prievan. J. Majko cítil štipľavý plyn, od
ktorého ho pálilo v očiach a svrbelo v nose. Spolupracovníkov upozornil, že sa cíti veľmi
zle a preto sa dal vytiahnuť na povrch, kde mu prsia zvierala akoby železná obruč, hoci
vtedy bol pekný slnečný deň, stromy nachádzajúce sa na blízku videl akoby cez závoj, no
po niekoľkých minútach na čerstvom vzduchu všetko prešlo a cítil sa dobre.
Osud ostatných pracovníkov visel na vlásku. Ešte predtým, ako priepasť opustil,
povedal Majko svojim spolupracovníkom, ak by cítili podobnú únavu ako on, nech sa
dajú vytiahnuť hore. Asi po 5 minútach i oni sa zle cítili, ale ešte žiadali, aby im spustili
vodu, s čím sa ich výstup oneskoril o niekoľko minút. Plichta medzitým stratil vedomie.
Ľudovít Jablonci, ktorý bol na lešení, na medzistanici uprostred priepasti a mal
pomáhať pri vyťahovaní tým čo boli dolu, začal sa tiež veľmi zle cítiť. Ani Vitáriušovi sa
neviedlo lepšie. Mal však ešte toľko sily, že sám si zapol povraz pod pazuchy, vstúpil do
oka reťaze a tak bol vytiahnutý von. Hore začal i on omdlievať, o chvíľu prišiel k sebe
a hoci bol dosť zoslabnutý, pomáhal vyťahovať ďalších.
Jedného bolo treba spustiť do priepasti na pomoc. Nechcel však nikto ísť z obavy pred
otrávením. Prihlásil sa dobrovoľne Vojtech Farkaš, s nasadením vlastného života bol
spustený do priepasti a za jeho pomoci boli zachránení: Vojtech Plichta a Jozef Boršody.
Ešte Boršody nebol ani vonku, keď na dne priepasti zostalo znovu ticho. Hrdinský Vojtech
Farkaš stratil vedomie. Štefan Farkaš, ktorý pomáhal na lešení uprostred priepasti
pri vyťahovaní Plichtu a Boršodyho, hlásil, že už ani on to dlho nevydrží, preto musel
byť vytiahnutý na povrch. Na čerstvom vzduchu prišiel k sebe. Z desiatich boli už len
traja úplne zdraví, netrúfal si však ani jeden zniesť otravné účinky plynu. Nezostávalo
nič iné, ako spustiť druhý raz Majku na dno priepasti. Cítil sa ešte dosť zle po prvej
skúške, nemohol však pripustiť, aby zahynul Vojtech Farkaš – P., človek – hrdina, ktorý
zachránil dva ľudské životy. Keď dosiahol 32 m hĺbku priepasti, bola tma, len slabé
chrčanie naznačovalo, že Vojtech Farkaš – P. ešte žije. Podľa hmatu zistil, že Farkaš leží
s hlavou sklonenou na prsiach, hore nohami v úzkej chodbičke 80 cm, medzi masívnymi
stenami. S vypätím posledných síl podarilo sa Majkovi pretiahnuť pod jeho telo a zasunúť
povraz pod pazuchami. Pomocou Zoltána Hentza, Františka Vitáriuša a Štefana
Farkaša – K. bol vytiahnutý na lešenie do stredu priepasti, kde pomáhal Karol Farkaš.
Vtedy sa už i Majko veľmi zle cítil. Nečakal, kým mu spustia zaisťovací povraz, vstúpil
do oka reťaze a dal povel k výstupu. Do pol cesty išlo všetko dobre. Na 3 m od lešenia
bol už veľmi blízko k strate vedomia. Ešte kŕčovitejšie zovrel reťaz v rukách a vyšiel na lešenie. Po niekoľkých minútach prišiel k vedomiu a dostal sa na zelený trávnik medzi
svojich spolupracovníkov, ktorí sa po jednom preberali z bezvedomia k životu s malými
odreninami a s veľkým udivením, čo sa to s nimi porobilo. Medzitým vytiahli i Vojtecha
Farkaša – P. a Karola Farkaša a tak boli všetci mimo nebezpečia.
Asi po hodinovom odpočinku sa natoľko zotavili, že sa im vracal i predošlý humor, o ktorý
u jaskyniarov nikdy niet núdze. Spomínali na celý prípad ako na dajaký zlý sen, ktorý
rozhodne si nikto z nich neprial, aby sa opakoval. (Turkota, 1970, s. 36 – 37).

Túto nebezpečnú akciu, ktorá našťastie dopadla dobre, opísal aj Majko v dvoch svojich
článkoch v časopise Krásy Slovenska (Majko, 1949 a 1957), pričom autorom obidvoch
fotografií, publikovaných v prvom článku, bol práve Hentz. Na prvej fotografii je celkový
pohľad na drevenú plošinu nad Malou ľadnicou so šesťčlennou partiou Majkových
spolupracovníkov, obsluhujúcich rumpál. Na druhej fotografii je Majko, ako zostupuje
po lanovom rebríku do priepasti (Majko, 1949). Autorom dvoch fotografií v druhom
Majkovom článku už bol Vojtech Benický (1907 – 1971; Majko, 1957). Malá ľadnica bola
zamorená otravným plynom celý týždeň, takže vo výkopových prácach mohli pokračovať
až od 9. augusta. Koncom augusta na krátky čas opäť prerušili sondovanie pre menší úraz,
keď Vojtecha Farkaša – Panyityho zasiahla do hlavy nádoba padajúca z plošiny. Od konca
septembra pokračovali v práci a do konca roka 1948 sa postupne prekopali až do hĺbky
56 m. Je obdivuhodné, aký rozsah prác bol vykonaný na tomto pracovisku. Jaskyniari sa
za 16 mesiacov prekopali takmer z povrchu, až do hĺbky 56 m. Počas výkopových prác
našli aj rôzne archeologické nálezy. Medzi zaujímavé nálezy môžeme zaradiť napríklad
aj mamutí zub s hmotnosťou 3,9 kg. Sondovacie práce v Malej ľadnici Majko ukončil 22. decembra 1948 (Lalkovič, 2001, s. 83). Koncom roka 1948 priepasť zmapoval Hentz.
Topografiu priepasti v mierke 1:400 zobrazil v pôdoryse a zvislých, navzájom kolmých
rezoch. Vyznačil v nich predovšetkým postupnosť sondovacích prác, až po dosiahnutie
hĺbky 56 m a niektoré ďalšie topografické náležitosti. Situáciu priepasti v pôdoryse doplnil
aj o okolitú povrchovú situáciu, ktorú znázornil pomocou vrstevníc (Lalkovič, 1989, s. 86).
Hentzova mapa Malej ľadnice bola publikovaná v časopise Krásy Slovenska v roku 1957
(Hentz, 1957), ako príloha Majkovho článku o Malej ľadnici (Majko, 1957). Neskôr ju
publikoval aj Marcel Lalkovič (1944 – 2016; Lalkovič, 1989, s. 87), a taktiež figuruje aj
v súpise jaskýň z roku 1993 od Mikuláša Erdősa (1934 – 1995; Erdős, 1993, s. 120 – 121).
Od roku 1948 už uplynula pomerne dlhá doba. Časom sa spodná časť priepasti zavalila,
a v súčasnosti dosahuje hĺbku už len 44 m (viď sk.wikipedia.org/Malá ľadnica).
Ešte v dňoch 3. – 6. novembra 1948 zameral a zmapoval Hentz aj priestory Starej
Domice. Zobrazil ich v pôdoryse a pozdĺžnom reze v mierke 1 : 250. Členitosť jaskynného
dna znázornil vrstevnicami a značkami, ktorých význam uviedol v legende. Zachytil
aj niektoré ďalšie topografické náležitosti. V pozdĺžnom reze okrem iného vyznačil aj
relatívnu hĺbku objavného vchodu do jaskyne Domica (Lalkovič, 1989, s. 86). Hentzova
mapa Starej Domice bola publikovaná v zborníku Slovenský kras, v článku Vojtecha
Benického (Benický, 1963, s. 112), a nájdeme ju aj v Erdősovom vyššie uvedenom súpise
jaskýň z roku 1993 (Erdős, 1993, s. 162).
O charaktere Hentzovej osobnosti a jeho záujme o jaskyne sa z tých mála publikovaných
prác veľa nedozvedáme. Aj z tohto dôvodu je veľmi cenná najmä jeho korešpondencia,
ktorá sa zachovala v Archíve Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.
V jaskyniarskom archíve múzea je uložených 16 listov z obdobia 1948 – 1964. Okrem
dvoch listov, ktoré písal Hentz Jánovi Majkovi, sa jedná najmä o jeho korešpondenciu
s Vojtechom Benickým, náčelníkom Jaskyniarskeho zboru Klubu slovenských turistov

a lyžiarov (KSTL), a neskôr prvým tajomníkom Slovenskej speleologickej spoločnosti
(SSS). Na základe obsahu listov sme sa pokúsili načrtnúť aspoň hlavné rysy Hentzovej
činnosti na poli speleológie. 12. decembra 1948 Hentz poslal v liste Benickému päť záberov z tohoročných výskumov
v Malej ľadnici (medzi nimi aj záber na obr. 7), z ktorých dva boli vyhotovené
z medziplošiny v hĺbke 30 m pomocou magnéziovej zlože (fotodokumentácii z jaskyniarskych
akcií sa venoval už od roku 1945). Doc. Lukniš požiadal Hentza, aby v Zemepisnej
vedeckej spoločnosti spravil prednášku spojenú s premietaním fotografií na tému „Najnovšie
objavy a výskumy v Slovenskom krase“. Tú istú prednášku potom mal spraviť
ešte raz aj na Geografickom ústave. O vážnosti tejto chystanej prednášky svedčilo aj to,
že ju mali propagovať článkami v novinách, ako aj plagátmi, a mali byť na ňu pozvaní,
okrem popredných vedeckých pracovníkov, aj predstavitelia Jaskyniarskeho zboru KSTL,
ako aj delegácia Okresného národného výboru (ONV) z Rožňavy. Nakoľko však Hentz
nedisponoval dostatočným množstvom fotografického materiálu na prednášku, požiadal
Benického o zapožičanie jeho fotografií zo Slovenského krasu. Benický v tom čase už mal

slušnú kolekciu veľmi kvalitných fotografií z povrchu, ako aj z podzemia Slovenského
krasu (Hentz, 1948). 22. decembra 1948 Benický obratom zaslal list Hentzovi, v ktorom sa mu poďakoval
za zaslané materiály. Potešila ho najmä Hentzova mapa Starej Domice a pochválil ho,
že ju vzorne zmapoval. Zároveň ho informoval, že mu zapožičia cca. 25 – 30 svojich
záberov zo Slovenského krasu, avšak až po Novom roku, nakoľko v tom čase bol veľký
problém zohnať kvalitný fotografický papier. Benický zároveň požiadal Hentza o zaslanie
príspevkov do pripravovaného jaskyniarskeho čísla Krás Slovenska (Benický, 1948). Za
zmienku stojí aj skutočnosť, že Benický Hentza vo svojich listoch spočiatku oslovoval
„pán profesor“. Podľa vyjadrenia Petra Hentza to zrejme nebola náhoda. Jeho otca zatkli
tesne pred dokončením univerzity. Hentzov profesor si ho už chcel v tom čase vybrať za
asistenta. Hentz nejaký čas údajne aj externe učil na gymnáziu, lebo jedna z jeho žiačok
bola neskôr učiteľkou prírodopisu a dejepisu jeho syna na základnej škole (Hentz, 2019).
V odpovedi zo 14. januára 1949 sa Hentz vopred veľmi pekne poďakoval Benickému
za jeho ochotu ohľadom zapožičania záberov, ako aj za vybavenie členskej legitimácie.
Z listu teda vyplýva, že začiatkom roka 1949 sa Hentz, ako aj pán učiteľ Július Piljan (1912
– 2002) zo Štítnika stali členmi Jaskyniarskeho zboru KSTL. Hentz odpísal Benickému,
že čo sa týka príspevkov do Krás Slovenska, do úvahy pripadajú tieto alternatívy: „moje
poznatky pri výskumoch r. 1948; plánované preskúmanie horného poschodia Zvoniacej
diery na Plešivskej planine; niečo zo sídelnej geografie Slov. krasu; novovzniknuté závrty
v Slovenskom krase; niečo v súvislosti s uverejnením zmapovanej Starej Domice,
atď.“ V liste naznačil aj ochladenie jeho vzťahu s Majkom, kvôli istému nedorozumeniu
z minulosti, avšak dúfal, že sa ten problém časom vyrieši. Hentz už v tomto období vážne
uvažoval o prieskume horizontálnej chodby (neskoršej Kamenského chodby) v polovici
Zvonivej jamy a zhromažďoval všetky dostupné poznatky o tejto najimpozantnejšej
priepasti Plešiveckej planiny. Svedčí o tom aj fakt, že v liste požiadal Benického o bližšie informácie o prieskume Zvonivej jamy nejakou vojenskou jednotkou, o ktorom sa
mu zmienil Benický v Domici (Hentz, 1949b). Išlo o výpravu Zdeňka Hadaša s ďalšími
vojakmi jelšavskej posádky v roku 1936.
V prílohe listu zo dňa 25. januára 1949 zaslal Benický Hentzovi 50 záberov na pripravovanú
prednášku a zároveň Hentza požiadal, aby ho včas informoval o jej termíne.
Zároveň urgoval aj zaslanie príspevkov do Krás Slovenska, nakoľko uzávierka bola 1. marca. V liste mu zdôraznil, že fotografie mu iba požičiava a po prednáške ich prosí
vrátiť (Benický, 1949).
Hentz sa v liste z 31. januára 1949 poďakoval Benickému za zaslanie fotografií a zároveň
ho informoval, že presný termín prednášky ešte nevie, ale predbežne by to malo
byť koncom februára, alebo začiatkom marca. Benickému prisľúbil zaslanie plánu Malej
ľadnice, ktorú zmapoval ešte koncom predchádzajúceho roka. Počas vianočných prázdnin
sa Hentz motal po planinách Slovenského krasu a dvakrát sa stretol aj s Majkom. Bol aj
v Silickej Brezovej, kde spravil pekné zimné zábery z krasu, ako aj z pracoviska Malá
ľadnica. Benickému prisľúbil zaslanie príspevkov do Krás Slovenska (Hentz, 1949c).
V časopise Krásy Slovenska napokon vyšiel v roku 1949 iba jeden krátky článok Hentza
s názvom „Dve epizódky zo Slovenského krasu“ (Hentz, 1949a). Takisto vyšiel v tom
roku aj Majkov článok o Malej ľadnici (Majko, 1949), avšak bez Hentzovej mapy. Hentz
už totiž ďalšie materiály zaslať Benickému nestihol, nakoľko koncom februára 1949 bol
príslušníkmi ŠtB zatknutý a umiestnený do vyšetrovacej väzby. Jeho dlho pripravovaná
prednáška sa tým pádom nemohla uskutočniť. Zároveň mu boli zabavené všetky jeho
materiály (vrátane plánov, máp, ako aj Benického fotografií). Na jeseň 1949 sa Jaskyniarsky
zbor KSTL pretransformoval na Slovenskú speleologickú spoločnosť (ďalej len
SSS), a jej tajomníkom sa stal Vojtech Benický. Hentz bol vo väzení zhruba 3 roky, kde
mu však bolo umožnené vedecky pracovať a byť v kontakte s V. Benickým; resp. so SSS.
Dokazuje to ich vzájomná listová korešpondencia z rokov 1951 – 52.
Hentz poslal 7. 1. 1951 Benickému korešpondenčný lístok, v ktorom sa mu poďakoval
za zaslanie Obežníka SSS a poprosil ho aj o zaslanie zborníka a fotografie z 1. jaskyniarskeho
týždňa SSS. Informoval Benického, že mu poslal šekom 78 Kčs, v ktorej sume bol
započítaný aj jeho členský nedoplatok. To dokazuje, že po transformácii Jaskyniarskeho
zboru KSTL na SSS sa jej členom stal aj Hentz. Písal Benickému, že „t. č. dokončievam
väčšiu prácu – nakoľko mám povolené aj vedecky pracovať – jej téma je morfológia krasu
so zvláštnym zreteľom na Slovenský kras“. Mala to byť vedecko – populárna práca so zhruba
150 stranami a s obrazovou prílohou. Takmer všetku tuzemskú vedeckú literatúru mal
k dispozícii, avšak chýbali mu hlavne tie čísla Krás Slovenska, kde sú články o Slovenskom
krase. Preto požiadal Benického o ich zaslanie. Zároveň sa mu ospravedlňoval za to, že
nie vlastnou vinou mu ešte nemohol vrátiť požičané fotografie (Hentz, 1951a).

14. februára 1951 mu Benický obratom zaslal záber účastníkov 1. jaskyniarskeho týždňa,
Zborník SSS, ako aj staršie čísla Krás Slovenska. Nakoľko tie sa nedali nikde zohnať,
Benický mu ich povyťahoval zo svojej vlastnej knižnice, a keďže boli z kompletných
ročníkov, po použití ich poprosil vrátiť. V tom čase v Múzeu slovenského krasu v Liptovskom
Mikuláši pripravovali výstavu, a tak Benický požiadal Hentza o zaslanie originálov
plánov Malej ľadnice a Starej Domice, ktoré chceli zaradiť do výstavy (Benický, 1951a).
V odpovedi z 9. marca 1951 sa Hentz poďakoval Benickému za zaslanie starších
čísiel Krás Slovenska, ako aj posledných Obežníkov SSS. Benickému bol vďačný za to,
že aspoň prostredníctvom tých Obežníkov mohol byť v kontakte so SSS. Veľmi ľutoval,
že sa nemohol osobne zúčastniť 1. jaskyniarskeho týždňa. Poprosil Benického o zaslanie
turistického sprievodcu od Ladislava Kvietka, nakoľko ho nevedel nikde zohnať, ako aj

o zasielanie najnovšej geomorfologickej a speleologickej literatúry. Napísal Benickému,
že jeho požičané fotografie mu boli Štátnym súdom zhabané a ak ich Benický súrne
potrebuje, tak aby ich urgoval na Štátnej prokuratúre v Bratislave. V súvislosti s pripravovanou
vedeckou prácou sa Hentz vyjadril, že „usilujem sa a chcem, aby táto práca
bola závažnou splátkou môjmu rodnému kraju, krasu, aby bola vážnym prínosom v našej
geomorfologickej a speleologickej literatúre.“ Benickému napísal, že ak by SSS mala
záujem o jej vydanie, tak by ju v prvom rade ponúkol práve SSS. Informoval ho aj o tom,
že originály plánov Malej ľadnice a Starej Domice už urgoval do Štítnika, a ako náhle
mu ich doručia, tak ich hneď zašle (Hentz, 1951b).
Benický Hentzovi odpísal 13. marca 1951 len pár riadkami. Poďakoval sa mu za list
ako aj za jeho spoluprácu so SSS a v prílohe mu zaslal turistického sprievodcu od RNDr.
Kvietka (Benický, 1951b).
V prílohe listu zo dňa 8. júna 1951 Hentz zaslal Benickému originály plánov Malej
ľadnice a Starej Domice. Dúfal, že neprídu neskoro. Poďakoval sa Benickému za zaslanie
turistického sprievodcu od Kvietka. S povolením Štátnej prokuratúry zaslal Benickému
aj článok o Zvonivej jame aj s prílohami (náčrt priepasti, ako aj 5 reprodukovaných fotografií
od Kesslera aj s popisom). V liste uviedol, že článok nemôže byť uverejnený pod
jeho menom, ale len pod pseudonymom „Zh. Speleus“. Hentzom zaslané materiály boli
zaevidované v archíve Múzea slovenského krasu (predchodca SMOPaJ) 3. januára 1952
(Hentz, 1952a). Ďalej informoval Benického, že tá jeho vedecká práca pekne napreduje.
Všeobecná časť je už úplne hotová, a z geomorfológie asi polovica. Speleologická časť
už pôjde rýchlejšie, lebo tá je už literárne viac spracovaná (Hentz, 1951c).
Ako to bolo už spomenuté v úvode kapitoly, Hentz sa s Majkom zoznámil v auguste
1945, keď Majko pracoval v ponore pod Červenou skalou. Aj keď bol medzi nimi pomerne
veľký vekový rozdiel (Majko mu mohol byť otcom; však aj bol – ale jaskyniarskym),
časom vzniklo medzi nimi úprimné priateľstvo. Hentz Majkovi tykal, a ako to vyplýva
z viacerých jeho listov (ako aj z jeho článku z roku 1949), prezýval ho „jaskynným krtom“.
Zo strany Hentza to však bola veľká poklona tomuto prvému praktickému jaskyniarovi,
neúnavnému kopáčovi a objaviteľovi mnohých jaskýň v Slovenskom krase. Vážil si jeho
poctivú jaskyniarsku prácu. Občas sa síce aj medzi nimi objavili nejaké menšie nedorozumenia,
avšak ich priateľstvo naďalej pretrvávalo. Dokazuje to aj fakt, že v máji 1951
Majko navštívil Hentza vo väzení a doniesol mu veľa užitočného speleologického materiálu,
aby mal čo študovať. Hentz mal z tejto milej návštevy veľkú radosť (Hentz, 1951c). 12. apríla 1952 bol Hentz prepustený z väzenia a túto radostnú správu 21. mája 1952
oznámil listom Vojtechovi Benickému a zároveň sa mu aj poďakoval za to, že ho SSS
v ťažkých chvíľach podržala:

Veľká Ida, Hukostav, 21.5.1952,
Vážený pán Tajomník!
Prijmite moje srdečné pozdravy zo slobody z HUKA, kde už skoro mesiac pracujem.
Polovicu môjho trestu mi odpustili pre moju svedomitú prácu a pre moje vzorné chovanie
sa počas výkonu trestu. Ako je Vám iste známe, bol som Št. súdom odsúdený na 6 r. straty
slobody a veru od 27. februára 1949 až do 12. apríla t.r. som postrádal to najdrahšie, čo
má človek na svete – slobodu.
Nepíšem Vám tieto veci preto, aby som snáď vo Vás zbudil voči mne akési pocity ľutovania,
ale preto, aby ste aspoň približne vedeli pochopiť moju neopísateľnú radosť. Pre
človeka nášho typu, ktorí sme milencami prírody a všetkých jej povrchových i podzemných
čarov, je strata slobody ešte bolestivejším trestom – lebo žijeme potom ako ryba bez vody.

Neviete si predstaviť, čo pre mňa znamenalo, že mi Štátnou prokuratúrou bolo povolené
počas môjho trestu aj vedecky pracovať a byť v kontakte s najnovšou ved. literatúrou a so
SSS, a že mi boli vrátené všetky moje zabavené mapy a plány.
Moja hlboká vďaka patrí SSS, a hlavne Vám, pán Tajomník, že ste našli spôsob na
to – a hlavne, že ste mali toľko chlapskej smelosti – aby som, hoci oblúkom, dostával
Vaše obežníky a sem – tam aj Vaše listy. Dobre mi padlo vedieť o našich jaskyniarskych
časovostiach a aspoň v duchu byť s Vami na rôznych podujatiach. Neraz také maličkosti,
ako je obežník, atď., mi dodali a upevnili ducha. Nikdy nezabudnem preto ani SSS ani
Vám, že v najťažších skúškach môjho mladého života ste ma neopustili – a preto ani ja
nezradím nikdy!
Teraz niečo o svojej práci. Musím sa priznať, že svoje skromné sily, čo do časového
zvládnutia tak veľkého územia, ako je náš tunajší kras (kras na južnom Slovensku), som
precenil. V práci som síce stále pokračoval a doplňoval ju, ale nedostatok literatúry
a hlavne, že som si niektoré dôležité veci nemohol overiť a doplniť priamo v teréne, ma
veľmi brzdili v práci. Dúfam, že tieto nedostatky teraz sa mi podarí úplne zdolať. Rukopis
mojej práce a veci (knihy a iné pomôcky) sú ešte na cenzúre, ale snáď v blízkej budúcnosti
ich dostanem späť.
Najväčšie ťažkosti mi robili východné časti nášho krasu, Zádielská a Jasovská planina,
nakoľko toto územie som doteraz len zbežne poznal. Teraz sa mi však dúfam podarí
vyeliminovať tieto nedostatky, nakoľko toto územie mám od môjho nového pôsobiska na
dosah ruky. Časť svojho voľného času chcem venovať na spracovanie východnej časti
nášho krasu.
Musím Vám ešte prezradiť, že vo svojej žiadosti o odpustenie polovice môjho trestu som
sa zaviazal na určité dobrovoľné záväzky. Medzi nimi je aj záväzok, že: „vynasnažím sa
čím skôr dokončiť vedecko-populárnu prácu o Juhoslovenskom krase a spolupracovať so
SSS v spracovaní nášho kras. územia a v objavoch našich podzemných krás“. Z citovaného
vyplýva, že nakoľko mi to môj voľný čas dovolí, som SSS k dispozícii. Som presvedčený,
že tieto moje snahy SSS neodmietne, ba že ich – ak sú na to možnosti – podporí. Bol by
som hrdý na to, keby som od SSS v blízkej budúcnosti dostal nejaký pracovný úkol, resp.
poverenie.
Rád by som vedel, či momentálne sa robia v našej kras. oblasti nejaké výskumy, a keď
hej, kto ich vedie? Bolo by možné sprostredkovať mi spojenie s vedúcim týchto výskumov?
Neviem, či ste dostali do rúk moju prácu o Zvonivej diere (priepasti) na Pleš. planine?
Nehodila sa na uverejnenie?
Čo sa Vašich mne požičaných záberov týka, ako som Vám už prv bol oznámil, boli
zabavené a neboli mi s ostatnými vecami vrátené. Iste sa našiel nejaký milovník jaskýň,
ktorý si ich, nakoľko boli krásne, ponechal. Cítim sa v nepríjemnej situácii, že Vám ich nemôžem
vrátiť. No chyba sa nestala z mojej viny, a preto Vás prosím, nehnevajte sa. Prosím
Vás, oznámte mi ich materiálnu hodnotu, aby som ich aspoň čiastočne mohol nahradiť.
Vec našich jaskýň som živo propagoval i v mojom bývalom prostredí a hrdím sa s presvedčením,
že som získal desiatky nových milovníkov a možná aj budúcich členov SSS.
Ináč som zdravý a mám sa dobre.
Veľmi by ma tešilo, keby ste si našli toľko času, aby Vaša odpoveď prišla čím skôr,
lebo ju veľmi očakávam. Ďakujem!
Jaskyniarskej päťročnici úspech!

Hentz Zoltán
Adr.: Z. Hentz, Veľká Ida, HUKOSTAV – II. bar. tábor, 16/3. (Hentz, 1952b).

Z jeho obšírneho listu, okrem iného, vyplýva aj to, že ho nesmierne mrzelo, že nemohol
Benickému vrátiť jeho požičané fotografie (ktoré mu boli zhabané, a potom mu ich
nevrátili), a preto bol ochotný mu uhradiť aspoň ich materiálnu hodnotu (Hentz, 1952b).
Hentzovi, ako svojmu priateľovi a kolegovi jaskyniarovi, sa v rámci možností snažil
pomôcť aj Majko, keď (pravdepodobne po prepustení z väzenia) mu dal dobrý posudok
(Hentz, 2019). Majko veľmi dobre chápal, v akej ťažkej životnej situácii sa Hentz ocitol,
nakoľko podobné nepríjemnosti v minulosti zažil aj on sám na vlastnej koži. Majka totiž
v roku 1936 obvinili z činov, ktoré nespáchal, bol nespravodlivo odsúdený a niečo vyše
roka strávil vo väzení v Rimavskej Sobote (Lalkovič, 2001, s. 55 – 65).
V liste zo dňa 18. júna 1952 Benický s radosťou prijal správu o tom, že Hentz už je
na slobode a vrele ho vítal medzi jaskyniarmi. Napísal Hentzovi, aby si nerobil zbytočné
starosti kvôli tým nevráteným fotografiám, nakoľko v múzeu mali prostriedky, tak si dali
vyhotoviť nové. Vyzval ho, aby tú prácu o Slovenskom krase rozhodne dokončil. Zároveň
ho poinformoval aj o aktuálnom dianí v Slovenskom krase: Ján Majko v tom čase viedol
sondovacie práce v Kečovskej vyvieračke a v Malých Karpatoch; rožňavskí jaskyniari
vedení Rozložníkom minulý rok prenikli do Čiernej vyvieračky v Gombaseku a objavili
1,5 km jaskynných priestorov. Benický navrhol Hentzovi, aby sa skontaktoval s Rozložníkom,
lebo by im mohol byť nápomocný. Napísal mu tiež, že z posledného jaskyniarskeho
čísla Krás Slovenska nejakým nedopatrením (?) vypadol jeho článok o Zvonivej jame
a tak nebol publikovaný (Benický, 1952).
Hentzov článok napokon vyšiel v roku 1953 v Geografickom časopise, pod názvom
„Priepasť Zvonivá diera a jej jaskynná sústava“ (Hentz, 1953). Podľa informácie, ktorú
uviedol jeho syn, údajne v tom čase tento jeho článok vyšiel aj v nemčine v nejakom
východonemeckom geografickom alebo jaskyniarskom časopise, ale na jeho názov si
už nespomínal (Hentz P., 2001). V prvej časti príspevku je chronologický prehľad dovtedajších
výskumov Zvonivej jamy. V ďalšej časti uvádza polohu Zvonivej jamy a jej
opis, avšak s viacerými nepresnými údajmi. Podľa Benického, Hentz vo Zvonivej jame
nebol, a jej opis uviedol podľa predchádzajúcich prieskumníkov (Benický, 1958, s. 11).
Približný schematický náčrt Zvonivej jamy vyhotovil tiež pravdepodobne podľa starších
máp (pozri obr. 10). Dnes je ťažké zistiť, či Hentz do Zvonivej jamy skutočne zostúpil,
alebo nie. Zo staršej korešpondencie s jeho bratom a synom vyplýva, že na dne Zvonivej
jamy údajne bol aj viackrát, a dokonca aj s manželkou (Hentz T., 2001; Hentz P., 2001).
Zatiaľ sme však nenašli žiadny prameň (publikovaný, alebo nepublikovaný), ktorý by to
jednoznačne potvrdil. Určite ho však nesmierne mrzelo najmä to, že sa v rokoch 1950
– 1951 nemohol zúčastniť prieskumu Zvonivej jamy, ktorý robili práve jaskyniari zo Štítnika,
vedení Milanom Kamenským (1927 – 1987), nakoľko v tom čase bol vo väzení.
V tretej časti svojho článku sa Hentz pokúsil načrtnúť genézu Zvonivej jamy, pričom sa
zmienil aj o vyvieračkách planiny. Podľa neho je najväčšou vyvieračkou Zúgó (Hučiaca)
pri Kunovej Teplici, ktorá mala na jar 1947 prietok údajne až 1760 l/s (!), a vyvieračka Za
továrňou v Kunovej Teplici s prietokom 950 l/s. V poslednej časti článku uvádza možnosti
ďalších výskumov Zvonivej jamy. Najreálnejšiu možnosť ďalšieho postupu videl na konci
horizontálnej chodby (tzv. Kamenského chodba) oproti skalnému mostu (Hentz, 1953;
resp. Stankovič – Jerg, 2001, s. 255 – 256).
V roku 1953 vplyvom vtedajších udalostí prvá SSS zanikla a dobrovoľní jaskyniari
potom ďalej pracovali najmä pod záštitou Múzea Slovenského krasu, alebo iných organizácií
(napr. Turista, n.p. Bratislava, Banícke múzeum v Rožňave, atď.)

V októbri 1954 Hentz poslal list Jánovi Majkovi (obsah viď v predchádzajúcej kapitole),
v ktorom mu v prílohe zaslal aj separátny výtlačok jeho článku o Zvonivej diere
z Geografického časopisu s týmto pekným venovaním:
„Jankovi Majkovi, objaviteľovi čarokrásnej Domice a iných jaskýň, svojmu učiteľovi,
ktorý ma svojím príkladom a radami uviedol do výskumnej jaskyniarskej praxe venuje:
Hentz Zoltán, Bratislava, 1954.“ (Hentz, 1954).
Nie je bližšie známe, či sa Hentzovi napokon podarilo dokončiť jeho vedeckú prácu
o geomorfológii Slovenského krasu, ktorú začal písať ešte vo väzení a čo sa stalo s jeho
prácou, ktorá asi zostala iba v rukopise (či mu ju vôbec vrátili z cenzúry?). Po zániku
prvej SSS sa do prieskumnej činnosti v Slovenskom krase už pravdepodobne aktívne
nezapájal. Dôvodov mohlo byť viac. Po návrate z väzenia Hentz žil a pôsobil takmer celý
život v Bratislave, ďaleko od Slovenského krasu, napriek tomu sa aj naďalej živo zaujímal
o dianie v slovenskej speleológii.
V roku 1957 zorganizoval Vojtech Benický veľkú prieskumnú expedíciu do Zvonivej
jamy (Benický, 1958). Takejto akcie by sa určite bol rád zúčastnil aj Hentz, nakoľko sa
jej prieskumom teoreticky zaoberal už od roku 1948. Avšak napriek tomu, že sa poznal
s Benickým, z neznámych dôvodov na ňu zjavne nebol pozvaný. Evidentne v tom čase
nepatril medzi „vyvolených“.
Hentz na isté negatívne javy pekne poukázal aj vo svojich dvoch listoch, ktoré v rokoch
1954 (viď predchádzajúcu kapitolu) a 1958 písal Jánovi Majkovi. Svoj názor na vtedajší
stav v slovenskej speleológii otvorene opísal Majkovi takto:
Bratislava, 29. 8. 1958,
Milý Janko!
Priložene Ti posielam v dvoch exemplároch fotokópie zamerania Starej Domice
s objavným vchodom.

Skôr som Ti túto vec nemohol poslať, lebo originál bol v Štítniku u mojich rodičov
a mohol som ho len osobne vyhľadať medzi mojimi vecami. Pred týždňom som bol na pár
dní doma u rodičov, tak prvé bolo, že som plánok vyhľadal medzi svojimi vecami. Vidíš,
nezabudol som na Teba! Otázka je však, či nepríde pozde, lebo už je tomu dosť dlho, že
si si to pýtal. Prosím Ťa, Janko, prepáč mi moje meškanie, ale nemohol som to nijako
ináč zariadiť, hoci ma to mrzelo.
Ja som bol doma len 3 dni, takže veru nikde, ani len na výlete som nebol. Škoda, že
ani o Tebe neviem nič, ani to kde si, ani to čo robíš.
Do Turistu nechodím, lebo nepovažujem Blahu a spol. za tak vážnych ľudí, ako som
si to o nich zo začiatku predstavoval. Je veľká škoda, že vec nášho jaskyniarstva sa tak
často vybíja osobnými a malichernými nešvárami a nedorozumeniami. Bez týchto by sme
už mohli byť o niečo ďalej. Som presvedčený, že raz to všetko prestane a bude len jeden
veľký a spoločný cieľ: objaviť čím viac jaskýň a čím skôr ich sprístupniť ľudstvu.
Bol by som Ti povďačný, keby si mi aspoň v skratke napísal niečo o sebe, a o Tvojej
práci. Veľmi by ma zaujímal aj osud aragonitovej jaskyne v Hrádku. Kedy sa už konečne
podnikne niečo? Aká škoda, že tieto veci idú tak málo pružne! Vieš, Janko, Tebe to môžem
povedať: chyba je v tom, že do našich radov sa votreli aj tzv. „pseudo – jaskyniari“,
ktorí nemajú nič spoločného, ba ani vzťah k obetavej jaskyniarskej práci, akú si Ty robil
od objavenia Domice, cez Nyírsár, Padočku, Ľadnicu, atď. atď. Čo takíto ľudia vedia,
čo je to hrabať sa celé dni pod zemou v blate a chlade? Však by sa tam ani neopovážili
zostúpiť! Takýmto pseudojaskyniarom jaskyne znamenajú: dať sa vyfotografovať pri
priepasti s telefónom v ruke, vyfilmovať v jaskyni, dať o sebe napísať reportáž do novín,
atď. Čo títo majú spoločného s čistým zápalom a obetavosťou, úmornou prácou a riskovaním?
A irónia je v tom, že práve títo a takíto rozhodujú o osude našich jaskýň – alebo
by aspoň chceli rozhodovať –, keď ináč nie, tak administratívne.
Ak máš času, napíš!
Srdečne Ťa zdraví: Jaskyniam zdar! Hentz Zoltán

Z listu vyplýva, že Hentz sa vážne zaujímal aj o osud Ochtinskej aragonitovej jaskyne.
Tá bola objavená náhodne pri banskej činnosti v decembri 1954, avšak pre verejnosť bola
sprístupnená až v roku 1972. Hentz údajne aragonitovú jaskyňu navštívil viackrát, a to
ešte pred jej sprístupnením (Hentz, 2019). V lete 1958, keď Hentz posielal list Majkovi,
pôsobil Majko už prevažne mimo Slovenského krasu, napr. v oblasti Kozích chrbtov na
Ďumbieri, ale najmä v Borinskom krase (Lalkovič, 2001, s. 126 – 129).

25. januára 1964 Benický listom informoval Hentza, že do IV. ročníka zborníka Slovenský
kras zaradil jeho mapu Starej Domice (pozri Benický, 1963, s. 112). Napísal mu
aj to, že už druhý rok nie je v Múzeu, a pýtal sa Hentza, či mu zaslali z múzea autorský
výtlačok zborníka a ako sa má. Poznamenal, že „akosi sme sa roztratili a veru aj zostarli“
(Benický, 1964)

ZÁVER

V predloženom príspevku sme sa pokúsili priblížiť aspoň základné informácie o živote
a jaskyniarskej činnosti jednej málo známej osobnosti. Predpokladáme, že jaskyniarsky
obzor Zoltána Hentza bol zrejme širší, avšak s odstupom času je problematické určiť,
ktoré ďalšie jaskyne mohli byť predmetom jeho záujmu. Kvôli absencii väčšieho množstva
nám známych zachovalých písomných prameňov žiaľ mnohé cenné informácie zanikli
v kolobehu času. Z uvedeného dôvodu príspevok nepovažujeme za úplne vyčerpávajúci.

V 50. rokoch bol Hentz z politických dôvodov uväznený, a to mu znemožnilo naplno
pokračovať v jeho veľkej záľube – jaskyniarstve (Hentz P., 2001). Zoltán Hentz síce na
poli speleológie pôsobil len krátko, avšak do našej histórie sa zapísal najmä ako odvážny
bojovník za ľudské práva a práva národnostných menšín počas komunistickej diktatúry
povojnového Československa. Takíto ľudia si zaslúžia náš obdiv a poklonu. Česť jeho
pamiatke!
Poďakovanie. Za mimoriadnu ochotu, ústretovosť a poskytnutie cenných údajov, informácií
a archívnych materiálov patrí veľké poďakovanie p. Petrovi Hentzovi z Kanady. Takisto patrí
poďakovanie aj pracovníkom SMOPaJ v Liptovskom Mikuláši, menovite Ing. Petrovi Holúbekovi
a Mgr. Eve Greschovej, za umožnenie štúdia materiálov z archívu múzea. Bez ich pomoci by tento
príspevok nemohol vzniknúť. Ďakujeme aj Ing. Jozefovi Psotkovi zo Speleoklubu Drienka za preklad
abstraktu do anglického jazyka, ako aj Igorovi Balciarovi z Oblastnej skupiny SSS Rimavská
Sobota za spoluprácu pri kompletizácii literárnych prameňov.

PUBLIKOVANÉ PRÁCE Z. HENTZA

Hentz, Z. 1949a. Dve epizódky zo Slovenského krasu. Krásy Slovenska 26, 9 – 10, 225.
Hentz, Z. 1953. Priepasť „Zvonivá diera“ a jej jaskynná sústava. Geografický časopis, 5, 3 – 4,
229–238.
Szalatnai, R.,1943. Három ifjú költő: Válogatott költemények. Hentz Zoltán, Stelczer Endre és
Garamkövesdi László versei. Bratislava – Pozsony, 1943, Litera nyomda és kiadóvállalat, 24 s.

LITERATÚRA

Benický, V. 1948. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 22.12.1948. Rukopis, Turč. Sv. Martin,
1 s., archív SMOPaJ.
Benický, V. 1949. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 25.1.1949. Rukopis, Turč. Sv. Martin,
1 s., archív SMOPaJ.
Benický, V. 1951a. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 14.2.1951. Rukopis, Liptovský Mikuláš,
1 s., archív SMOPaJ.
Benický, V. 1951b. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 13.3.1951. Rukopis, Liptovský Mikuláš,
1 s., archív SMOPaJ.
Benický, V. 1952. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 18.6.1952. Rukopis, Liptovský Mikuláš,
2 s., archív SMOPaJ.
Benický, V. 1958. Výskum Zvonivej diery na Plešivskej planine. Slovenský kras 2, Liptovský
Mikuláš, 5–13.
Benický, V. 1963. Zpráva o činnosti Múzea slovenského krasu za roky 1961 – 1962. Slovenský
kras 4, Martin, 110–113 (s. 112).
Benický, V. 1964. Osobný list Zoltánovi Hentzovi zo dňa 25.1.1964. Rukopis, Liptovský Mikuláš,
1 s., archív SMOPaJ.
Csáky, P. 2018. Elfelejtett hőseink. https://tenyek.sk/2018/01/15/elfelejtett-hoseink/
Erdős, M. 1993. Súpis krasových javov Silická planina – juh. Rukopis, archív SMOPaJ, 183 s.
(s. 120, 121, 162).
Hentz, T. 2001. Mailová správa J. Stankovičovi zo dňa 26.1.2001. Archív autora Rožňava, 1 s.
Hentz, P. 2001. Mailová správa J. Stankovičovi zo dňa 29.1.2001. Archív autora Rožňava, 2 s.
Hentz, P. 2019. Mailové správy Z. Jergovi zo 14. februára až 12. marca 2019 + fotopríloha. Archív
autora Rožňava, 8 s. + 14 fotografií.
Hentz, Z. 1948. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 12.12.1948. Rukopis, Bratislava, 3 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1949a. Dve epizódky zo Slovenského krasu. Krásy Slovenska 26, 9–10, 225.
Hentz, Z. 1949b. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 14.1.1949. Rukopis, Štítnik, 2 s., archív
SMOPaJ.

Hentz, Z. 1949c. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 31.1.1949. Rukopis, Bratislava, 2 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1951a. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 7.1.1951. Rukopis, Bratislava, 1 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1951b. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 9.3.1951. Rukopis, Bratislava, 2 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1951c. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 8.6.1951. Rukopis, Bratislava, 1 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1952a. Zoznam odoslaných vecí pre SSS (zaevidovaný 3.1.1952). Rukopis, Bratislava,
1 s., archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1952b. Osobný list Vojtechovi Benickému zo dňa 21.5.1952. Rukopis, Veľká Ida, 4 s.,
archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1953. Priepasť „Zvonivá diera“ a jej jaskynná sústava. Geografický časopis, 5, 3–4,
229–238.
Hentz, Z. 1954. Osobný list Jánovi Majkovi z októbra 1954. Rukopis, Bratislava, 4 s., archív SMOPaJ.
Hentz, Z. 1957. Malá ľadnica (mapa). Krásy Slovenska 34, 9, 3. strana obálky.
Hentz, Z. 1958. Osobný list Jánovi Majkovi zo dňa 29.8.1958. Rukopis, Bratislava, 4 s., archív
SMOPaJ.
Kamoncza, M. 1997a. Elismerés a helytállásukért. Új Szó, 50. évf., 113. sz., 1997. május 19., s. 1.
Kamoncza, M. 1997b. Most a helyünkre kerültünk a történelemben. Új Szó, 50. évf., 115. sz., 1997 május 21., s. 5.
Kamoncza, M. 1997c. Osztozni a nép sorsában. Új Szó, 50. évf., 116. sz., 1997. május 22, s. 5.
Kamoncza, M. 1997d. Kötelességüknek érezték. Új Szó, 50. évf., 117. sz., 1997. május 23, s. 5.
Kovács, Á. 2006. Arany Adalbert László nyelvészprofesszor és múzeumigazgató emlékezete. Az
Érc – és Ásványbányászati Múzeum Közleményei III, Rudabánya, 2006, 130–135.
Lalkovič, M. 1989. Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v období Jaskyniarskeho zboru
Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Slovenský kras 27, Liptovský Mikuláš, 73–94. (86–87).
Lalkovič, M. 2001. Ján Majko – životné osudy jaskyniara. Liptovský Mikuláš, 184 s. (79 – 83).
Majko, J. 1949. Nebezpečná príhoda v Malej ľadnici. Krásy Slovenska 26, 9–10, 214–217.
Majko, J. 1957. Malá ľadnica. Krásy Slovenska 34, 9, 356–358.
Murzová, J. 2013a. Pamätná tabuľa odhalená. Štítnické zvesti, 2013, s. 6.
Murzová, J. 2013b. Pamätná tabuľa Zoltánovi Hentzovi odhalená. https://www.maticaroznava.
sk/?p=5964
Stankovič, J., Jerg, Z. 2001. Plešivecká planina – Atlas krasových javov. SSS a SK Minotaurus,
Rožňava, 320 s. (255–256).
Szalatnai, R. a kol. 1942. Pozsonyi diák. Beszámoló a Pozsonyi Állami Magyar Gimnázium Arany
János önképzőkörének 1941/1942. évi működéséről. Bratislava – Pozsony, 1942, 64 s.
Szalatnai, R. 1943. Három ifjú költő: Válogatott költemények. Hentz Zoltán, Stelczer Endre és
Garamkövesdi László versei. Bratislava – Pozsony, 1943, Litera nyomda és kiadóvállalat, 24 s.
Štátny súd v Bratislave, 1949. Rozsudok v procese voči členom Maďarského demokratického
ľudového zväzu v Československu. Bratislava, 30. december 1949, 23 s. Štátny archív Bratislava,
fond Štátny súd, kartón č. 83, Or III 83/49.
Tóth, L. 1995. Hívebb emlékezésül. Csehszlovákiai magyar emlékiratok és egyéb dokumentumok
a jogfosztottság éveiből. Kalligram könyvkiadó, Pozsony, 1995. Függelék: Ítélethozatal
a Csehszlovákiai Magyar Demokratikus Népi Szövetség tagjai ellen indított perben. Pozsony,

december 3., 255–277.
Turkota, J. 1970. Exkurzia po Silicko-Brezovsko-Kečovskej jaskynnej sústave. Prírodné vedy –
Geografia 1, Universitas Comeniana, Facultas Peadagogica Tyrnaviensis, Bratislava, 27–55.
http://www.proprobitate.sk/1997/1997-a-mindszenty-per-eliteltjei/
http://www.upn.gov.sk/regpro/zobraz.php?typ=kraj&kniha=58&strana=52&zaznam=53383
https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vydavatelstvo_Obzor&oldid=6674128
https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mala_ladnica&oldid=6684411