Viliam Rozložník
(21.7.1920, Dobšiná – 8.2.1959, Rožňava)
Spomienka na Viliama Rozložníka
Úvod
8. februára 1959, pred 60–mi rokmi rukou mladej, nezodpovednej dievčiny vyhasol život jednej z najvýraznejších osobností rožňavského jaskyniarstva – skromného človeka, prvého slovenského speleopotápača a banského merača Železorudných baní Rožňava – Viliama Rozložníka (1920–1959). Prináleží na tomto mieste preto zrekapitulovať jeho jaskyniarsku činnosť a prínos pre slovenskú speleológiu.
Viliam Rozložník sa narodil 21. júla 1920 v Dobšinej, v rodine baníka. Tam strávil aj detstvo a vychodil ľudovú školu a 4 roky nižšej strednej školy (meštianky). Neskôr sa učil pre rožňavskú elektráreň za elektromontéra v Leviciach, nakoľko v blízkom okolí takáto možnosť nebola. Po Viedenskej arbitráži aj Levice pripadli k Maďarsku, avšak napriek tomu sa Rozložník rozhodol ostať tam a pokračovať v štúdiu. Toto jeho rozhodnutie sa mu mohlo stať osudným. Po skončení štúdia totiž musel na prelome rokov 1940/41 narukovať do maďarskej armády, s ktorou potom absolvoval anabázu na východnom fronte. Začiatkom roka 1943, keď teploty v noci klesali aj pod –40°C, sa zapojil do bojov pri mestách Novij Oskol, Aleksejevka a Ostrogožsk v oblúku rieky Don. Pri týchto bojoch zahynulo takmer 150 000 vojakov 2. Maďarskej armády. Slabo vybavení a vystrojení vojaci hynuli v zákopoch počas ťažkých bojov, alebo jednoducho zamrzli. Z tých, čo prežili ľadové peklo pri rieke Don, sa asi 60 000 mužov dostalo do zajatia a iba asi 40 000 sa vrátilo domov. Rozložník mal obrovské šťastie, lebo patril medzi hŕstku tých, čo prežili hrôzy 2. svetovej vojny a koncom roka 1943 sa napokon živý a zdravý dostal domov, kde ho potom prepustili z armády.
Najprv sa zamestnal vo firme Mánik v Rožňave ako elektromontér, a od marca 1944 ako banský kreslič v Rima Muránsko Šalgotariánskej účastinnej spoločnosti. Po vojne sa nástupnickou firmou stali Železorudné bane Rožňava, kde bol od novembra 1945 zamestnaný ako pomocník banského merača. Istý čas pôsobil aj na pracovisku v Spišskej Novej Vsi. S takýmto postom sa však neuspokojil, preto v mesiacoch júl–august 1953 absolvoval v Banskej Štiavnici kurz banských meračov. Od 1. septembra 1953 až do svojej smrti pracoval v Železorudných baniach Rožňava ako banský merač. V práci sa podieľal na realizácii niekoľkých významných prerážok, kde naplno zúročil svoje vedomosti, precíznosť a technický talent.
Jaskyniarske začiatky
Láska k prírode v ňom bola hlboko zakorenená už od detstva, veď z Dobšinej nebolo tak ďaleko do prekrásnych zákutí Slovenského raja. Jeho turistická aktivita bola obdivuhodná aj v povojnovom období. Takmer všetok svoj voľný čas trávil v prírode. Buď v Slovenskom raji (najmä keď mal pracovisko v Spišskej Novej Vsi), alebo v Tatrách. Pre človeka, ktorý počas vojny na východnom fronte prežil asi najhoršie chvíle svojho života, to bol ako balzam na dušu. V lete sa s priateľmi chodil kúpať na Úhornianske jazero, alebo sa túlal po Rudohorí. V zime sa venoval hlavne lyžovaniu. Bol zdatným lyžiarom a aj inštruktorom lyžovania. Na chate pod Volovcom organizovali lyžiarske kurzy a preteky. Postupne sa začal venovať aj horolezectvu. V apríli 1950 absolvoval kurz zimného horolezectva a v auguste 1951 aj letný horolezecký kurz. Časom však začal inklinovať aj k jaskyniarstvu, ktorému sa od roku 1951 už venoval naplno a ostatné jeho aktivity sa tým pádom dostali do ústrania.
Jaskyniarske začiatky Viliama Rozložníka sú zároveň aj začiatkom dlhej histórie rožňavského jaskyniarstva. Priateľstvo zakladateľov rožňavského jaskyniarstva sa zrodilo hlavne vďaka láske k prírode a siaha minimálne do roku 1946, kedy spolu organizovali vychádzky do okolia Rožňavy. Fakt, že prvé dobrodružné jaskyniarske výpravy V. Rozložníka, Ladislava Herényiho (1923–1971) a Štefana Rodu (1927–2001) smerovali v roku 1949 na Horný vrch, resp. na Bôrčiansku planinu, vôbec neprekvapuje. L. Herényi bol v Bôrke učiteľom a tým pádom mali vytvorené dobré zázemie na miestnej škole. Ako prvá ich zaujala v tom čase asi najznámejšia jaskyňa Bôrčianskej planiny – Marciho diera, v ktorej sa neúspešne pokúsili preniknúť na aktívne riečisko vyvieračky. Po náročnej práci (poležiačky) sa im napokon podarilo presekať úžinu na konci jaskyne, avšak objavená chodba po 6 m znova končila zasintrením. V tomto období sa k nim pridali aj Štefan Ivanecz (1922–2000) a Arpád Abonyi (1930–1999). Marciho dieru zamerali až 15.4.1951 a autorom jej plánu bol Rozložník. Ešte v ten istý deň vykopali a preskúmali aj 20 m dlhú Martinkovu dieru, ktorú sa však dodnes nepodarilo stotožniť s nejakou dnes známou jaskyňou. Predmetom ich záujmu sa stala aj Mačacia diera pri Bôrke a Medvedia jaskyňa pri Kováčovej. Istý „Ďuri báči“ z Bôrky im ukázal miesto pod severnou hranou planiny Horný vrch, kde v zime spod skaly vychádzal teplý prievan. Následne sa tu prekopali do 40 m hlbokej Okrajovej priepasti s peknou sintrovou výzdobou. Rozložník Okrajovú priepasť zakreslil do svojej mapy už v roku 1950. Rozložníkovci túto priepasť navštívili aj 1.5.1951, o čom svedčí veľký neprehliadnuteľný nápis červenou farbou (1.V.1951, SSS). Nápis síce v pomerne bohato vyzdobenej priepasti pôsobí dosť rušivo a neesteticky, avšak z historického hľadiska je nesmierne cenný. Priepasť nezmapovali, ale Rozložník spravil niekoľko vydarených záberov, z ktorých jeden aj publikoval vo svojom článku v Krásach Slovenska (Rozložník, 1951, s. 183). To dokazuje, že už v tom čase sa vážne zaoberal aj fotografovaním v jaskyniach. V rámci Horného vrchu ich zaujala aj priepasť Čertova diera a prvý pokus o zdolanie tejto mohutnej, dnes už 186 m hlbokej priepasti uskutočnili 29.4.1951. Na prvej „zoznamovacej“ akcii sa však dostal Rozložník iba k ústiu 2. šachty do hĺbky asi 50 m. 17.6.1951 sa opäť neúspešne pokúsili zostúpiť na dno 2. šachty. Začiatkom septembra sa im podarilo zorganizovať veľkú akciu do Čertovej diery, ktorej sa zúčastnilo až 12 ľudí. Š. Roda ako jediný vtedy dosiahol tzv. Staré dno v hĺbke 107 m, ale v ďalšom prieskume priepasti už nepokračovali.
Gombasecká jaskyňa
Keďže počas vyššie uvedených „pionierskych“ jaskyniarskych akcií dosiahnuté výsledky neboli adekvátne vynaloženému úsiliu, rozhodli sa preložiť svoju činnosť na sľubnejšiu Silickú planinu. Veľkým impulzom pre Rozložníka a jeho priateľov bola aj skutočnosť, že na stránkach časopisu Krásy Slovenska v roku 1950 našli mnoho zaujímavých a podnetných článkov so speleologickou tematikou, fotografie Vojtecha Benického (1907–1971), ale najmä článok Jána Seneša (1924–1992) „Problémy a možnosti speleológie v Juhoslovenskom krase“. Tu sa dozvedeli aj o existencii SSS a prejavili záujem o vstup do jej radov. Za krátky čas sa Rozložník stal jej členom a neskôr aj jeho priatelia. O Čiernu vyvieračku v Gombaseku sa začali zaujímať už v roku 1950. Zrejme už v tom čase museli mať hlbšie poznatky o Silicko–gombaseckej jaskynnej sústave, nakoľko už 8.10.1950 začali ručne znižovať hladinu vody vo vyvieračke. Keď zistili, že tu bude potrebné vynaložiť zrejme väčšie úsilie, vrátili sa k prieskumu lokalít v okolí Bôrky.
Rozložník sa myšlienkou preniknutia do jaskynného systému cez vyvieračku zaoberal už dlhšie. Nedá sa úplne vylúčiť ani možnosť, že istým podnetom mu mohli byť aj informácie o tunajšej činnosti maďarských jaskyniarov počas vojny (na území Slovenského krasu v rokoch 1942–44 preskúmali a zmapovali okolo 50 jaskýň, pričom prevažná väčšina ich aktivít smerovala práve do oblasti Silickej planiny). Seneš vo svojich článkoch sa totiž okrem iného zmienil aj o tom, že po dostatočnom znížení hladiny vody vo vyvieračke v Gemerskej Hôrke sa im podarilo vniknúť do jaskynného systému, pozostávajúceho z niekoľkých siení a jazier končiaceho sa sifónom (Seneš, 1946, s. 130–131, Seneš, 1950, s. 139–140; resp. Jerg – Máté, 2018, s. 8). V porovnaní s ostatnými vyvieračkami boli pri Čiernej vyvieračke priam ideálne podmienky na znižovanie hladiny vody. Tá totiž vyvierala priamo zo skalného masívu s pomerne veľkým spádom. Aj keď jaskyniarstvo je tímová činnosť, kde jednotlivec sám veľa nedosiahne, na objave Gombaseckej jaskyne mal však výraznú zásluhu práve Rozložník. Už tu sa v plnej miere preukázala jeho odborná erudovanosť, keď reálne vystihol celkovú situáciu Čiernej vyvieračky a ešte predtým, ako sa so svojou skupinou pustil do znižovania hladiny vody, načrtol postup jej otvárania. Podrobná teoretická príprava bola pre Rozložníka typická už od začiatkov jeho jaskyniarskych prieskumov. Práve vďaka tejto príprave nielen uspel, ale stal sa aj autorom metódy na objav jaskýň cez vyvieračky (tzv. „otvárky zdola“).
Po dôkladnej teoretickej príprave sa 4.10.1951 Rozložníkova skupina vrátila k Čiernej vyvieračke s pevným odhodlaním preniknúť do predpokladanej výverovej jaskyne. Napriek tomu, že nedisponovali žiadnou ťažkou technikou a koryto potoka museli prekopávať ručne, samotný objav jaskyne sa udial v pomerne krátkom čase. Pomocnú ruku im podala aj SSS, keď na ich žiadosť im poslala finančnú výpomoc vo výške 10.000 Kčs na nákup potrebného materiálu (náradie, strelivo, atď.). Ich snaha a poctivá ťažká fyzická práca bola korunovaná úspechom, keď 21.11.1951, len šesť týždňov po zahájení výkopových prác objavili 1,5 km dlhú Gombaseckú jaskyňu s prekrásnou brčkovou výzdobou. Ešte v ten deň objavitelia (A. Abonyi, L. Herényi, Š. Ivanecz, Š. Roda a V. Rozložník) prešli celou hlavnou vetvou jaskyne až k sifónu. Ich prvá výprava do jaskyne trvala 18 hodín a úplne vyčerpaní vyšli z jaskyne až na druhý deň o 10. hodine.
Žiaľ už krátko po objave jaskyne vznikli medzi objaviteľmi rôzne názorové rozdiely a spory, ktoré nakoniec viedli k tomu, že sa Rozložník rozhodol zo skupiny vystúpiť. Tieto spory sa snažil urovnať aj V. Benický, ale neúspešne. Rozložník chcel pokračovať v prieskume jaskyne na pôde SSS, kým Š. Roda a L. Herényi chceli jaskyňu čím skôr sprístupniť verejnosti. Tým, že sa jaskyne dostali pod správu Riaditeľstva pre cestovný ruch (RCR) a SSS stála na opačnom brehu, jaskyniarstvo v Rožňave sa rozdelilo do dvoch táborov. Hlavným cieľom RCR bolo objaviť jaskyne vhodné na hospodárske využitie a novoobjavená Gombasecká jaskyňa takou rozhodne bola. Od marca 1952 sa do záležitostí okolo Gombaseckej jaskyne začalo angažovať aj RCR a tieto aktivity napokon viedli k tomu, že dňa 15.5.1955 bola jaskyňa sprístupnená verejnosti. Istý čas sa ešte síce Rozložník mohol venovať prieskumu jaskyne, ale iba ako keby odstavený na vedľajšiu koľaj, keďže hlavný prím už tam zohrávali tí, ktorí chceli jaskyňu rýchlo sprístupniť (tzv. „aranžéri“, ako ich Rozložník nazval). Z pohľadu súčasného zákona o ochrane prírody však môžeme jednoznačne skonštatovať, že jeho postoj a názor k tejto problematike bol už v tej dobe nadčasový a správny. Počas prvotných prieskumov sa venoval aj fotodokumentácii jaskyne. V roku 1952 sa ešte Rozložník pričinil o zameranie a vytýčenie umelého vchodu (20 m dlhého prístupového tunela), ale to bola posledná jeho práca v záujme sprístupnenia jaskyne. Nedorozumenia a spory však pokračovali ďalej. Došlo to až do takého štádia, že vymenili zámky na jaskyni a znemožnili Rozložníkovi vstup do jaskyne. To bola posledná kvapka do pohára. Rozložník úplne stratil dôveru vo svojich priateľov a tak sa rozhodol definitívne opustiť skupinu a začať opäť inde a s inými ľuďmi.
Brzotínska jaskyňa a speleopotápanie
V priebehu roka 1953 sa Rozložník venoval jaskyniarstvu len sporadicky. Nepríjemnosti okolo Gombaseckej jaskyne zapríčinené „zlyhaním ľudského faktora“ ho síce na nejaký čas poriadne znechutili, no kvôli tomu skončiť s jaskyniarskou činnosťou nemienil. Práve naopak. Chcel pokračovať v prieskume ďalších vyvieračiek. Uvedomoval si však, že sám toho veľa nezmôže. Počas roka sa mu však podarilo dať dokopy výkonnú partiu z mladých pracovníkov Gemerských železorudných baní, ktorých lákalo nielen banské, ale aj krasové podzemie (medzi nich patrili: František Szarka, Ján Kotrčka, Ján Kubenko, Ladislav Szekereš, Július Varga ml., Július Varga st., Ladislav Zagiba, a Vojtech Zelina).
Brzotínska vyvieračka (Gyepű) zaujala V. Rozložníka už počas jarných záplav 1952, keď pri obhliadke vyvieračky odhadol jej prietok na 7500 l/min (125 l/s). V decembri 1953 si vyvieračku opäť prehliadli V. Rozložník a J. Kotrčka. Všimli si, že pri vonkajšej teplote –30°C vychádza spod skalnej steny ležiacej asi 20 výškových metrov nad vyvieračkou stĺp pary. Mali so sebou aj náradie, takže na tom mieste aj hneď trošku zasondovali. Rozložník však bol príliš veľký pedant na to, aby sa tu len tak bezhlavo púšťali do rozsiahlejších výkopových prác. Preto sa najprv pustil do nevyhnutných prípravných prác (podobne, ako to robil aj v prípade Čiernej vyvieračky v Gombaseku), aby si vyjasnil situáciu okolo Brzotínskej vyvieračky. Svahová sutina, ktorá spôsobovala rozptýlenie vyvieračky do šiestich menších prameňov, mala príliš veľký rozsah na to, aby ju bolo možné ručne prekopať. Bolo zrejmé, že postup ako pri Čiernej vyvieračke sa tu nebude dať použiť. 16.12.1953 preto spravil potrebné merania priamo v teréne a na základe nich potom vyhotovil podrobný plán okolia. Zmapoval aj Prietokovú (120 m dlhú tzv. Starú brzotínsku) jaskyňu, aby vyjasnil jej význam a zistil aj geologickú situáciu celého okolia. Do svojho plánu zakreslil aj hranicu pevnej skaly a rozsah svahovej sutiny. Jaskyniari spravili aj dymovú skúšku. Pomerne vysoká teplota prievanu v sonde naznačovala, že k nízkej teplote prievanu prúdiaceho z povrchu cez neďalekú Prietokovú jaskyňu sa mieša aj teplejší vzduch z dovtedy ešte neobjavenej jaskyne. Na základe týchto meraní a pozorovaní Rozložník dospel k záveru, že voľné priestory jaskyne nemôžu byť ďaleko a treba pokračovať v kopaní pod skalou. Predpokladal, že bude potrebné sa prekopať do hĺbky asi 15 m. V prípade Brzotínskej jaskyne sa teda Rozložník rozhodol miesto prekopávania rozsiahlej svahovej sutiny sa prekopať do jaskyne na styku sutiny a pevnej skaly, až za výstupný sifón. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to správne rozhodnutie (takto bola rožňavskými jaskyniarmi cez povodňový kanál vyvieračky Eveteš objavená aj Hrušovská jaskyňa v roku 1978).
Ešte v decembri sa teda pustili do výkopových prác pod skalou, na konci väčšej výmoľovej ryhy. Čoskoro však narazili na veľké balvany. V tomto období sa Rozložník pokúsil nadviazať spoluprácu s Cestovným ruchom, n. p. v Bratislave, ale bez výraznejšieho úspechu. Už v tom čase totiž medzi jednotlivými jaskyniarskymi skupinami, pôsobiacimi na území Slovenského krasu, panovali čudné vzťahy. Vynaliezaví baníci si napokon poradili aj sami. Na prácu v sonde využili každú voľnú chvíľu. K jaskyni chodievali aj napriek zimnému obdobiu na bicykloch (mať vlastné auto v tom čase ešte bol príliš veľký luxus). Po životunebezpečnej práci (po prekopaní asi 10 m) sa 22.3.1954 ako prvý dostal do prvej siene František Szarka a Nová brzotínska jaskyňa bola objavená. Zhodou okolností Rozložník pri tom nebol, nakoľko v druhej polovici marca musel odísť na meračské školenie. Nasledujúce dva dni potom spoločne preskúmali novoobjavenú jaskyňu v dĺžke asi 500 m, pozostávajúcej z niekoľkých menších a väčších jazier, končiacej sifónom. O náročnosti týchto prieskumov svedčí aj Rozložníkov článok „Na gumovom člne pod Plešiveckou planinou“, ktorý publikoval v Krásach Slovenska. Rozložník svoj článok uzatvára týmito slovami: Otvorili sme novú jaskyňu, bez cudzej pomoci a bez použitia trhavín. Baníci dokázali, že vedia bojovať so skalou. Tvrdou vytrvalou prácou, s motykou, kladivom a dlátom dali slovenskému pracujúcemu ľudu novú jaskyňu. Dúfame, že nie poslednú.“ (Rozložník, 1955b).
Novú jaskyňu bolo potrebné riadne preskúmať, zdokumentovať a pokúsiť sa ju predĺžiť. Chodiť dlhodobo do takejto náročnej vodnej jaskyne cez extrémne úzku a nebezpečnú Objavnú chodbu bolo nemysliteľné a pre jej ďalší úspešný prieskum bolo potrebné vybudovať nový, bezpečný umelý vchod. Skonštatoval to aj Ján Majko (1900–1985), ktorý si (na pokyn L. Blahu) v spoločnosti Rozložníka dňa 8.4.1954 prezrel začiatok jaskyne po 1. jazero. Rozložník sa teda pustil do mapovacích prác, aby mohol vytýčiť umelý vchod do jaskyne. Na základe zamerania sa rozhodol, že bude potrebné vyraziť max. 25 m dlhú úpadnicu so sklonom 13°. Peniaze na takúto prácu však nemali, tak sa 24.4.1954 obrátili na Turistu n. p. so žiadosťou o materiálnu podporu, avšak trvalo to dosť dlho, kým sa veci konečne pohli a dočkali sa nejakej pomoci. Banské drevo na výstuž si však mali zabezpečiť sami. Kvôli pomalému byrokratickému postupu mohli oficiálne začať s razením umelého vchodu až koncom augusta. Keďže Rozložníkovci nemali k dispozícii žiadnu výkonnú techniku, ako v bani, všetko museli robiť ručne. Diery pre nálož tiež vŕtali ručne, čo bola veľmi úmorná práca. Začiatkom mája 1955 im chýbalo vyraziť už len posledných 5 m, avšak mali problém zohnať kvalitné banské drevo. Napokon 12.7.1955, takmer po ročnom úsilí sa im podarilo dokončiť umelý vchod do jaskyne. Podľa zmluvy s Turistom im za túto prácu mala byť vyplatená odmena 3000 Kčs, čo sa však žiaľ nestalo. V. Zelinu to natoľko znechutilo, že sa rozhodol vzdať členstva v skupine. Súbežne s týmito prácami sa občas venovali aj prieskumu jaskyne, keď to stav vody dovoľoval. Po vybudovaní nového vchodu sa teda mohli s plným nasadením pustiť do prieskumu jaskyne.
Ešte počas prác na umelom vchode jaskyne dostali Rozložníkovci od Turistu dva plávacie obleky a krátko po dokončení vchodu aj gumené člny. Rozložník zrejme už v tom čase spriadal odvážne plány, ako prekonať sifón na konci jaskyne. Nevedel sa zmieriť s tým, že tak ako aj v Gombaseckej jaskyni, aj tu zastaví ich postup do útrob planiny sifón. Preto sa snažil nájsť riešenie, ako túto vodnú prekážku prekonať. Jeseň 1955 sa teda niesol v znamení technických príprav na prieskum sifónu. Na to, aby sa vedel aj reálne potápať, potreboval vyriešiť tri najdôležitejšie veci: vodotesné svetlo do vody, izolujúci potápačský oblek a autonómny dýchací prístroj. Plávacie obleky im zaobstaral Turista, a zvyšný chýbajúci výstroj si Rozložník zaobstaral, alebo vyrobil sám.
Rozložník bol na svoju dobu nesmierne technicky talentovaný. V slobodárni v Rožňave, kde býval, mal malú dielňu, kde si vyrábal a upravoval potrebné jaskyniarske pomôcky. Už z prvých fotografií z Gombaseckej jaskyne je zrejmé, že už v tom čase bol technicky na inej úrovni, ako ostatní jaskyniari. Kým iní jaskyniari nosili karbidové lampy v ruke (čo pri pohybe v členitej jaskyni je veľká nevýhoda), Rozložník už mal elektrické svietidlo pripevnené na prilbe. Pri prieskume Brzotínskej jaskyne už mali Rozložníkovci karbidky upevnené na opasku a plyn privedený hadičkou k horáku, upevneného na prilbe. Tým pádom mali voľné obe ruky a pohyb po jaskyni bol neporovnateľne bezpečnejší. Potápačskú masku a vodotesné svetlo do vody si vyrobil sám. Z Banskej záchrannej stanice si zaobstaral záchranný dýchací prístroj typu Dräger–130, ktorý upravil tak, aby sa s ním mohol potápať. 13.11.1955 V. Rozložník za asistencie J. Kubenku uskutočnil vôbec prvý úspešný potápačský pokus o prekonanie sifónu v Slovenskom krase, čím sa stal prvým speleopotápačom na Slovensku. Bol to obdivuhodný výkon! Jeho autentický opis tejto, v tej dobe unikátnej akcie je v jeho článku „S plávacími oblekmi na podzemných vodách“ (Rozložník, 1956). O dva týždne sa pokúsil podobným spôsobom podplávať aj druhý sifón, ale neúspešne. Po týchto dvoch pokusoch musel záchranný prístroj vrátiť.
V prvej polovici roka 1956 sa Rozložníkovci venovali hlavne sprístupňovacím a dokumentačným prácam. Upravovali riečisko a odstraňovali rôzne prekážky tak, aby si čo najviac uľahčili trasu na koniec jaskyne. Hlavným cieľom bolo odstránenie 1. sifónu, aby sa potom mohli venovať 2. sifónu. Potom sa venovali zameriavaniu jaskyne a koncom októbra bola jaskyňa zmapovaná až po 1. sifón. Rozložník sa rozhodol 1. sifón odstreliť, aby mali bezproblémový prístup k 2. sifónu. Nakoľko však na to potreboval okrem trhavín aj dýchací prístroj (nálože bolo potrebné rozmiestniť medzi stropné kulisy pod vodou, čo iba na nádych nebolo možné), túto prácu vedeli zrealizovať až koncom novembra, keď sa mu podarilo zapožičať z GŽB v Rožňave dýchací prístroj CH–250. Bola to náročná a nebezpečná akcia, ale výsledok bol veľmi dobrý. Prvý sifón bol odstránený, a k 2. sifónu viedla už 2,5 m široká chodba s dostatočnou výškou, kade prešiel aj čln.
V roku 1957 sa zameriavali hlavne na ďalšie sprístupňovanie jaskyne, ako prípravu na útok na 2. sifón. Rozložník sa celý rok venoval teoretickej a praktickej príprave v potápaní a zdokonaleniu potápačskej techniky. Turista zakúpil 8 ks dýchacích prístrojov CH–250, ako aj 1 kyslíkový potápačský prístroj Medi–Nixe z bývalej NDR, a Rozložník tak mohol vrátiť požičaný prístroj. Potápal sa v Gombaseckej a Brzotínskej jaskyni, ale aj v Moravskom krase. Potápačský prístroj Medi–Nixe takisto testoval a skúšal aj v Úhornianskom jazere.
V roku 1958 už činnosť v Brzotínskej jaskyni stagnovala. Vzhľadom na charakter jaskyne (jediná vodná chodba, bez výraznejších komínov a odbočiek, neexistencia starších vyššie položených vývojových úrovní, a pod.) boli speleologické možnosti už vyčerpané, a okrem prieskumu sifónu tam už nemali veľmi čo robiť. Rozložník sa už v roku 1958 v Brzotínskej jaskyni nepotápal.
Nová brzotínska jaskyňa s doposiaľ neprekonaným sifónom je veľkou výzvou pre speleopotápačov ešte aj dnes…
Ostatné jaskyne
Rozložník počas svojej krátkej jaskyniarskej kariéry navštívil a preskúmal mnohé jaskyne a vyvieračky v Slovenskom krase. Najprv to boli jaskyne na Hornom vrchu, neskôr už takmer výlučne jaskyne Silickej a Plešiveckej planiny. So svojimi rožňavskými priateľmi ešte v novembri 1950 sondoval v jaskyni Leontína v Gombaseckom lome, o čom svedčí aj zachovaná fotografia. V roku 1951 údajne Rozložník preskúmal aj nejakú 45 m hlbokú priepasť na Dolnom vrchu (Lalkovič, 2001).
Už v roku 1952, ako sa začali postupne kumulovať problémy okolo Gombaseckej jaskyne, začal Rozložník hľadať iné speleologicky zaujímavé objekty, kde by mohol pracovať. Zameral sa na vyvieračky v širšom okolí Gombaseckej jaskyne. Počas jarných záplav meral ich prietok a vyhodnocoval získané poznatky. V nasledujúcom roku sa venoval povrchovému prieskumu aj v Slovenskom raji, kde v okolí Stratenej našiel dve vyvieračky. V jednej sa dostal asi 4 m dovnútra. Takisto ho v tom čase lákala aj Dobšinská ľadová jaskyňa, kde si chcel preskúmať jej neprebádané časti (Lalkovič, 2001). Napokon ho v decembri 1953 zaujala Brzotínska vyvieračka na východnom úpätí Plešiveckej planiny, ktorá bola relatívne blízko od Rožňavy (pozri predchádzajúcu kapitolu).
Zo speleologického hľadiska bola Plešivecká planina začiatkom 50. rokov ešte takmer panenským územím. V tom čase tam pôsobili iba jaskyniari zo Štítnika, ktorí sa venovali prieskumu Zvonivej jamy a jaskýň prevažne v širšom okolí Štítnika. Na základe článkov, publikovaných v časopise Krásy Slovenska zrejme Rozložník o ich aktivitách vedel. Jaskyniari zo Štítnika údajne skúšali zasondovať aj na Brzotínskej vyvieračke, ešte predtým, ako tam začal pôsobiť Rozložník, ktorý o tom zrejme asi nevedel (Jerg, 2018, s. 215). Po objave Brzotínskej jaskyne začal byť aktuálny aj prieskum na povrchu Plešiveckej planiny. Rozložník si chcel vyjasniť niektoré speleologické problémy, najmä zistiť aspoň približne vodozbernú oblasť Brzotínskej vyvieračky Gyepű a preskúmať všetky známe jaskyne v tejto oblasti. Zameral sa hlavne na strednú časť planiny v širšom okolí Zvonivej jamy, kde spolu s C. Cvengrošovou preskúmali a zamerali Lastovičiu a Mačaciu dieru. V roku 1955 sa Rozložník pripravoval aj na prieskum priepasti Zombor, ale v tom čase predpokladaná hĺbka 100 m ho napokon odradila. Poznal aj všetky tri priepasti Salanky, ale preskúmal iba Zasypanú Salanku. Veľmi ho lákala najmä najimpozantnejšia jaskyňa planiny – 100 m hlboká Zvonivá jama, čo dokazuje aj jeho prekrásna kresba priepasti, ktorú ešte v decembri 1953 vyhotovil na základe náčrtu Jozefa Drenka (1904–1980) z roku 1925. Tento jeho sen sa napokon stal skutočnosťou až v roku 1957, kedy sa zúčastnil veľkej letnej expedície do Zvonivej jamy, ktorú zorganizoval Vojtech Benický. Dôkazom sú nielen Benického fotografie, ale aj jeho nepublikovaný článok „Dojmy zo Zvonivej priepasti“ zo dňa 12.11.1957, ktorý ostal v rukopise, ako aj nápis (iniciály VR a banícky symbol – prekrížené kladivá), ktorý zanechal na dne priepasti (Horváth – Jerg, 2005, s. 198). O úspešný priebeh expedície sa pričinil organizačne aj Rozložník, ktorý včas zistil stav prístupových ciest na planinu, čím predišiel neplánovaným komplikáciám. Informoval Benického, že prudké dažde pred plánovaným termínom expedície rozmočili a strhli niektoré úseky na slaveckom a plešiveckom závoze, takže nebude možné nimi vyviezť veľké množstvo materiálu na planinu. Výskumný materiál napokon bol vyvezený na planinu štítnickým závozom (Benický, 1958, s. 5–6). V prvom polroku 1955 preskúmal aj všetky vyvieračky po obvode planiny a u niektorých meral aj ich prietoky. Systematickým sledovaním vyvieračiek sa pokúsil rozdeliť planinu na jednotlivé vodozberné oblasti predpokladaných jaskynných systémov. Na základe svojich pozorovaní dospel k názoru, že na Plešiveckej planine je pravdepodobná existencia štyroch väčších a viacero menších jaskynných sústav, z ktorých najväčšia je vyvieračka Gyepű s Brzotínskou jaskyňou, ktorá odvodňuje strednú a východnú časť planiny. Zo speleologického hľadiska považoval vyvieračku Zúgó pri Kunovej Teplici za najperspektívnejšiu na objav veľkej výverovej jaskyne. Svoje pozorovania z prieskumov na povrchu planiny, taktiež aj vyvieračiek publikoval v dvoch článkoch (pozri Rozložník 1955a, 1955c). Takisto ho zaujala aj Šingliarova priepasť v severnej časti planiny, ktorú so svojimi spolupracovníkmi na dvoch akciách v roku 1956 preskúmal, zmapoval, a výsledky aj publikoval (Rozložník, 1957).
Vyvieračka Buzgó pri Krásnohorskej Dlhej Lúke zaujala Rozložníka už v roku 1953. V jarných mesiacoch 1954 vysoký stav vody znemožnil prácu v Brzotínskej jaskyni, preto sa Rozložníkovci presunuli k vyvieračke Buzgó, kde sa pustili do výkopových prác. Tieto ich aktivity sa však opäť stali zdrojom nedorozumení s členmi pôvodnej skupiny, nakoľko aj oni si robili nárok na toto pracovisko. Potom, čo sa naplno rozbehli práce okolo Brzotínskej jaskyne (prieskum, razenie nového vchodu), toto pracovisko opustili. Vrátili sa sem až na jeseň 1956. Počas povrchového prieskumu dňa 20.10.1956 V. Rozložník a J. Kubenko totiž zistili, že sa na vyvieračke robia zemné práce pre zachytenie vody do vodovodu pre mesto Rožňava a po znížení hladiny vody vo vyvieračke bola odkrytá hladina malého podzemného jazera. Na druhý deň V. Rozložník, J. Kubenko, J. Varga ml. a L. Herényi(!!) v plávacích oblekoch sa dostali do prvej menšej siene, ktorá končila sifónom v závale. Pozitívnym zistením však bola skutočnosť, že zo šikmého komína zhora ťahal silný prievan, naznačujúci možnú existenciu veľkej jaskyne. Preto sa rozhodli naďalej sledovať práce na vodovode. Aktuálny stav na vyvieračke Rozložník podrobne zachytil a spravil detailný náčrt vstupnej časti vyvieračky Buzgó. V správe o činnosti za rok 1957 o vyvieračke Buzgó Rozložník píše: Výskum komína za citeľným prievanom do výšky 8 m. Nakoľko mesto Rožňava začalo s prácami na výstavbe vodovodu z tohto prameňa, žiadajú nás náš výskum tu zastaviť.“ (Stankovič–Horváth, 2004, s. 131). Rozložník o existencii veľkej jaskyne za vyvieračkou Buzgó bol presvedčený a so svojimi spolupracovníkmi jednoznačne mal na to, aby to aj prakticky dokázal. Žiaľ nebolo mu to dopriate, aby sa dožil objavu jaskyne. Mesto Rožňava napokon od svojho zámeru vybudovať vodovod z vyvieračky Buzgó upustilo. Rozložníkovi niekdajší spolupracovníci, s ktorými začali písať dejiny rožňavského jaskyniarstva sa v roku 1963 vrátili k vyvieračke Buzgó a 18.7.1964 napokon objavili unikátnu Krásnohorskú jaskyňu s 34 m vysokým Kvapľom Rožňavských jaskyniarov – v tom čase najväčším kvapľom na svete!
Ešte v roku 1957 sa Rozložník venoval aj povrchovému prieskumu v širšom okolí Sorošky (okolie Jablonovskej priepasti, vyvieračky Eveteš, územie medzi Soroškou a Silicou). Nakoľko ho zaujala aj vyvieračka Eveteš, nebyť jeho predčasného úmrtia by možno bol objavil aj Hrušovskú jaskyňu!
V západnom cípe Silickej planiny, priamo v intraviláne obce Plešivec (na dvore predposledného domu pri starej ceste na Vidovú) sa nachádza zaujímavá lokalita zv. Luxova záhrada, kde zo svahovej sutiny duje mimoriadne silný studený prievan. Lokalitu spomína už aj J. Seneš (Seneš, 1950). Ešte v 50. rokoch tu začali pracovať jaskyniari z Plešivca na popud M. Morháča, spolupracovníka J. Majda – Hrašku. V období od jesene 1956 do konca roka 1958 im na niekoľkých akciách vypomáhala aj Rozložníkova skupina. Nakoľko vykopaná sonda je v rozsiahlej svahovej sutine, celý vykopaný úsek bolo potrebné z bezpečnostných dôvodov kvalitne vystužiť. Nakoľko Plešivčania nemali potrebnú banícku kvalifikáciu, pomáhali im práve Rozložníkovci, ktorí mali s takouto prácou bohaté skúsenosti. Žiaľ ani po vykopaní a vystužení niekoľkých desiatok metrov (odhadom do 30 m) k prieniku do predpokladaných veľkých jaskynných priestorov nedošlo. Prieskum na tomto pracovisku mali vykonávať najmä Plešivčania, ale s postupne narastajúcou dĺžkou vykopaného úseku (keď objav neprichádzal) optimizmus postupne ochabol, až nakoniec lokalita zostala opustená. Neskôr o túto lokalitu prejavil záujem aj Jozef Grego z Plešivca, ktorý sledoval teplotu prievanu (+4°C). V auguste 2000 prievanovú sondu preskúmali aj T. Máté a Z. Jerg, avšak kvôli rozpadávajúcej sa starej drevenej výstuži a rozsiahlemu závalu už v tom čase bolo životu nebezpečné vôbec vstupovať do tých priestorov! Dodnes nebola táto lokalita riadne zameraná a existujú z nej iba pamäťové náčrty.
Záver
Viliam Rozložník sa 8.2.1959 stal obeťou tragickej nehody a tak nestihol zrealizovať všetky svoje jaskyniarske plány. To, čo dosiahol za svojej krátkej, iba desaťročnej jaskyniarskej kariéry, je obdivuhodné. Rozložník bol ozaj všestranný talent. Výborne vedel hrať na harmonike, ale aj na gitare (vedel vraj zahrať na všetkom, čo zobral do ruky). Mal aj výtvarný talent. Kreslil aj portréty, podľa ktorých potom namaľoval aj obrazy. Jeho prekrásne kresby z jaskynného prostredia ako aj vyvážené fotografie z jaskýň by aj dnes obstáli na hociktorej prestížnej výstave. Obdivuhodné boli aj jeho jazykové schopnosti. Okrem slovenčiny výborne ovládal aj nemčinu, dobre vedel maďarsky a poľsky. Dohovoril sa tiež rusky aj rómsky.
Hľadal som nejaký nekrológ vo vtedajšej speleologickej literatúre z prelomu 50. a 60. rokov, ale nenašiel som o ňom ani zmienku! Nenašiel sa vtedy nikto, kto by o ňom napísal napr. do zborníka Slovenský kras aspoň pár riadkov a zhodnotil by jeho prínos pre slovenskú speleológiu! Až do začiatku 21. storočia jeho meno takmer úplne upadlo do zabudnutia. Publikácia „Jaskyne Slovenského krasu v živote Viliama Rozložníka“ je dôstojnou spomienkou na nesmierne skromného, no mimoriadne talentovaného človeka. Za jedno desaťročie dokázal spraviť na poli speleológie toľko, koľko mnohí iní jaskyniari nedokázali za celý svoj život. Mladým, začínajúcim jaskyniarom by som túto knihu – ale aj iné, podobne zamerané publikácie, aj o osobnostiach z iných krasových oblastí Slovenska, napr. Podzemné Everesty, a pod., – odporúčal ako povinné čítanie. Určite im má čo povedať.
Úplne na záver som sa rozhodol zacitovať slová spisovateľa Ondreja Žúdela (1940–2004), ktorý vo svojej spomienke krásne opísal Rozložníkovu osobnosť. Veď kto iný by ho vedel najlepšie charakterizovať, ako niekto z tých, ktorí ho dobre poznali ?
Ondrej Žúdel : Spomienka na Vila Rozložníka (skrátený prepis):
Keď sa hovorí o medziľudských vzťahoch, hľadáme synonymá, ktoré sú pre túto tému najhlavnejšie. Charakternosť, čestnosť, zmysel pre povinnosť. Urobiť niečo pre druhého bez zištných pohnútok. Keď som písal článok o medziľudských vzťahoch, nemohol som si nespomenúť i na Vila. Aj preto, že patril medzi tých ľudí, na ktorých si rozhodne spomenieme, keď hovoríme o kladných vlastnostiach. Bol to človek s veľkou charizmou a dobrým srdcom. Na tú dobu s veľkým rozhľadom. Osobnosť, ktorá svojím konaním a záujmami konala dobro. Ľudia, ako bol on, sú motorom spoločnosti. Takých ľudí dnes už stretneme málo. Ja som mal to šťastie spoznať ho a prežiť s ním skoro dva roky. Robili sme spolu na Geologicko–meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave. On ako merač a ja po škole ako praktikant a po roku geológ. I keď bol medzi nami pomerne veľký vekový rozdiel, vzniklo medzi nami priateľstvo. Bol mi ako otec, ktorého som vo všetkom počúval a tiež vzorom. Chcel som byť taký, ako on. Mal svoje chyby a starosti, no predovšetkým bol dobrým človekom. Patril medzi ľudí, ktorí robia život znesiteľnejší. Človeka utvrdzujú v presvedčení, že kým sú na svete takí ľudia ako on, nie je na tom svete ešte najhoršie.
Vilo mal rád život a vedel ho aj žiť. Keď niečo robil, robil to precízne a so zanietením. Dal do toho celé svoje srdce. Pamätám sa na jeho príručnú dielňu v slobodárni, kde prispôsoboval a opravoval potrebné pomôcky pre jaskyniarov, ktorých bol v tom čase nedostatok. Na jeho prerábanie kyslíkového prístroja, ktorý si zaobstaral z banskej záchrannej služby a prerobil na potápačský prístroj, ktorým sa skutočne potápal i v mori. Bol mužom činu. Nebola prekážka, s ktorou sa neskúsil aspoň popasovať. A keď cesta nebola schodná, hľadal iné riešenie.
Bol vynikajúcim banským meračom. Jeho precíznosť tu našla adekvátne uplatnenie. Na projekt napojenia centrálneho sýpu úseku Mier Alimak na rožňavskú dedičnú štôlňu Štefan, ktorá bola predĺžená z úseku Rudná až pod úsek Mier, sa pamätám, akoby to bolo dnes. Projekt riešil prepravu ťažby z úseku Mier koľajovou dopravou v podzemí, kde by sa ruda z centrálneho sýpu banskými vozmi dopravovala priamo do rožňavskej úpravne. Tak by doterajšia preprava rudy autami, ktorá bola veľmi nákladná, zlacnela a odstránilo by sa aj znečisťovanie ovzdušia, ktoré nákladná preprava ťažkými autami spôsobovala. Bol to pre závod Rožňava kľúčový projekt. Z meračského hľadiska, ktoré bolo na celom projekte najdôležitejšie, to mal na starosti Vilo. Z hľadiska technického išlo o predĺženie dedičnej rožňavskej štôlne Štefan, ktorá bola dovtedy vyrazená iba po úsek Rudná. Mala sa predĺžiť o ďalšie tri kilometre pod úsek Mier, kde sa razil centrálny 95 metrový sýp (Alimak). Ich prepojením sa mal vyriešiť spomínaný zámer, ako dopraviť ťažbu z Mieru. Práca bola technicky náročná a vyžadovala si veľké nasadenie. Na Vilovi záležal celý úspech projektu. Jeho vzťah k práci a k zodpovednosti sa dnešnými očami nedá hodnotiť. Peniaze ani metále tu nezohrávali žiadnu úlohu. Pri tejto príležitosti nemôžem nespomenúť Vilovu apolitickosť. Prázdne reči priam nenávidel. Politika mu mohla byť ukradnutá. Mal na ňu svoj názor. Nikdy sa na túto tému s nikým nebavil, ani sa nezapájal do žiadnych takýchto diskusií. A v tomto smere (napodiv) ani nemal žiadne problémy. Od funkcionárov a tajomníkov strany mal pokoj. Svoju prácu si robil zodpovedne. Jeho apolitickosť rešpektovali. Úspech projektov a presné zameranie banských diel pokladal za svoju prestíž a sebarealizáciu. Chcel dokázať sám sebe, že za niečo stojí a že jeho práca má zmysel. Dnes tieto slová znejú čudne. Najmä keď sa pri nich nespomína to dnešné neodmysliteľné – čo za to? Nič, iba dobrý pocit z dobre vykonanej práce. Keď sa spomínaný projekt vydaril a spojenie banských diel bolo presné na milimeter, Vilo od radosti plakal. Tešil sa ako malý chlapec. Fáral som s ním vtedy na Mieri. Mám na to krásnu spomienku. Nezabudnem na to nikdy. Takto chápal Vilo bohatstvo a šťastie. Bez okázalosti a teatrálnych vystúpení na verejnosti. Z úspechu sa tešil sám. Možno ešte pred priateľom, ale to bolo všetko.
Nebol ani na záverečnej slávnosti robenej pri tejto príležitosti vedením závodu za účasti straníckych orgánov. Nespomínalo sa ani jeho meno ako nestraníka, aby neutrpela prestíž celej akcie. No treba povedať pravdu, že na ten „cirkus“ by ani nebol šiel, i keby ho boli pozvali. Nestál o poklony a prázdne reči. Svojim zásadám bol vždy verný. Nebol žiadny hrdina, ani sa nikdy na neho nepasoval. Bol človek, ktorého si ľudia vážili pre jeho ľudské kvality. Každému vzdal úctu a tieto vlastnosti ovplyvňovali všetky jeho činy a rozhodnutia.
V tej dobe pomerne často pracovali v bani aj Rómovia. Mal som možnosť vidieť, ako si s nimi rozumel. Poznal ich dušu. Využil každú možnosť nadviazať s nimi kontakt, porozprávať sa. Naučil sa dokonca ich reč, čo iste nebolo jednoduché, no stálo mu to za to. I to svedčí o jeho veľkej duši.
Človeka okrem rodiny a školy formuje i prostredie, v ktorom žije, jeho priatelia a kolegovia. Nikdy som nestretol jeho priateľov Š. Rodu a L. Herényiho. Poznám ich iba z Vilovho rozprávania a z rozprávania pár ľudí, ktorí ich poznali. No viem, že to boli veľké osobnosti, ktorých s Vilom spájala nielen láska k prírode a k jaskyniarstvu, ale tiež intelekt. Zákonite sa museli stretnúť, lebo jeden druhého navzájom potrebovali. Navzájom sa motivovali a ovplyvňovali. Svoje sny pretavovali do cieľov, ktoré chceli uskutočniť. Táto spoločná anabáza ich tvárnila, aby sa z nich stali osobnosti, ktoré po sebe zanechajú neprehliadnuteľný odkaz. Z prvých elévov jaskyniarstva, ktorí podnikli v našom regióne jedny z prvých krokov v tejto záslužnej činnosti, vyrástli uznávaní priekopníci jaskyniarstva na Slovensku. Škoda, že sa tejto pocty Vilo nedožil.
Mal som to šťastie prežiť s ním posledné dva roky jeho života. Tieto roky mi dali do života veľa. Ďakujem osudu, že mi dal tú možnosť… (Stankovič – Horváth, 2004, s. 148–151).
Použitá literatúra:
Benický V., 1958: Výskum Zvonivej diery na Plešivskej planine. Slovenský kras 2, 5–13.
Horváth P. – Jerg Z., 2005: Nápisy ako historické pamiatky v priepasti Zvonica na Plešivskej planine. Slovenský kras 43, 193–201.
Jerg Z., 2018: Zmienky o jaskyniach Plešiveckej planiny do roku 1918 vo svetle súčasného poznania. Slovenský kras 56, 2, 205–226.
Jerg Z. – Máté T., 2018: Výsledky speleologického prieskumu Koniarskej planiny (1. časť). Hydrologický systém Ponor slepej dolinky – Výverová jaskyňa (Päťročnica). Spravodaj SSS, 49, 3, 8–20.
Lalkovič M., 2001: Spomienka na Viliama Rozložníka. Sinter, 9, 45–47.
Rozložník V., 1951: Ako pracujú členovia SSS. Krásy Slovenska, 28, 8, 183–184.
Rozložník V., 1955a: Priepasti Plešivskej planiny. Geografický časopis, 7, 3–4, 178–185.
Rozložník V., 1955b: Na gumovom člne pod Plešiveckou planinou. Krásy Slovenska 32, 2, 71–73.
Rozložník V., 1955c: Vyvieračky Plešiveckej planiny. Krásy Slovenska 32, 12, 468–472.
Rozložník V., 1956: S plávacími oblekmi na podzemných vodách. Krásy Slovenska, 33, 9, 350–354.
Rozložník V., 1957: V Šingliarovej jaskyni. Krásy Slovenska, 34, 3, 94–96.
Seneš J., 1946: Výskumné práce v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 23, 6, 128–132.
Seneš J., 1950: Problémy a možnosti speleológie v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 27, 5–8, 134–141.
Stankovič J. – Horváth P., 2004: Jaskyne Slovenského krasu v živote Viliama Rozložníka. SSS a SK Minotaurus, Rožňava, 194 s.
Pre biografický portál SSS spracoval: Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)
Váž. pán O.Žúdel!
Dovoĺte mi, sa láskavo poďakovať za Vaše úžasné spomienky na mójho predka Viliama Rozložníka. Keď som si s úžasom prečítala Váš článok o mojom predkovi…uvidela som v ňom autentickú podobu mójho nebohého otecka Prof.Ing.Ladislava Rozložníka, DrSc. Disponoval neuveriteĺne identickými vlastnosťami…
Ďakujem Vám veĺmi pekne za taký úžasný článok! S úctou
Ing.Zuzana Rozložníková, Košice