REBERY PAVOL

*1696 Banská (Vyšná) Boca

+1762

O živote bansko-bockého učiteľa a farára Pavla Reberyho nenachádzame mnoho zmienok. Súc pravdepodobne rodákom z Vyšnej Boce študoval na kolégiu v Prešove, kde prežil časť svojej mladosti. V rokoch  1718-1719 bol v Banskej Boci učiteľom, od roku 1720 až do roku 1762 bol na Boci evanjelickým farárom. V prvej polovici 18. storočia, v období začiatkov rozvoja vlastivedných, prírodovedných  a geografických bádaní, ktoré vykonávali také skvelé osobnosti ako Juraj Bucholtz ml., Matej Bel, či Franz Ernest Brückmann. Aj Pavol Rebery na Boci už v roku 1720 dovidel ďalej, než po drevený plot farskej záhrady a ako jeden z mála vtedajších obyvateľov Liptova sa zaujímal aj o prírodné a kultúrne pozoruhodnosti a vôbec krajinu vôkol seba. Pavol Rebery vo svojom latinskom rukopise Historica descriptio montano-privilegitati oppidi Bocza Banyensis („Hisotrický opis banského výsadného mestečka Banskej Boce“, napísaný okolo roku 1720), popri opisoch histórie Bocí, ako prvý popísal ústie Ľadovej priepasti na Ohništi a niekoľko ďalších jaskýň v okolí Malužinej.

Masív Ohništa (1538 m. n. m.) nazýval Rebery „Svido“ a opísal ho ako obrovské bralo nachádzajúce sa medzi Michalovskou a Svidovskou dolinou, pričom kládol miestnu príslušnosť vrchu prevažne do Malužinskej doliny a nie do doliny Svätojánskej. „Ohnište“ bolo podľa Reberyho ľudovým pomenovaním pre náhornú roveň a lúky nachádzajúce sa medzi rozvetvenými vrcholovými hrebeňmi tohto masívu. “Táto poskytuje rozkošné výhľady na všetky strany a dobytku príjemnú pastvu, len keby nechýbala voda.” Archeológovia by si tiež vraj mohli všminúť, či rozdiel medzi názvom „Svido“ a „Ohnište“ nedáva tušiť, že na tejto rovni bolo kedysi predhistorické obetné miesto (porov. Jamnický 1956). Ľadovú priepasť na Ohništi opísal Rebery nasledovne: “Je tam jaskyňa (antrum) nepreskúmateľnej hĺbky a rozmerov, ktorá má otvor iba z povrchu. Je veľmi strmá, takže ani pohliadnuť do nej nie je bezpečné. U najviacerých pozorovateľov vyvoláva obdiv, priamo ich uvádza v úžas.”

“Okrem tejto jaskyne,” pokračuje Rebery,” jestvujú tam ešte dve iné jaskyne. Jedna z nich v úbočí vrchu smerom na juh, nazývaná Komorou zbojníkov je od samej prírody na spôsob priestrannej, príjemnej a na úkryt vhodnej izbice. Vstupujúcemu sa ukazuje hojnosť kostí drobných hoviad tam zjedených (ossa devoratarum pecudum), čo je dôkazom, že sa v nej zdržovali ľudia. Potvrdzujú to najmä kliny vbité do brala, slúžiace na zavesenie zbraní.”

Ďalšia jaskyňa je na bočnom vrchole útesov brala na zastrčenom mieste, takmer neschodnom a nebezpečne úšustovitom, ktorú preto sotva kto pozná. Ja som natrafil na ňu, keď som pred dvoma rokmi spolu s Pavolm Áldássym Benedicty (Benko)skúmal tieto miesta. Uvažovali a skúmali sme, či možno vniknúť do nej a ak áno, akým spôsobom. Zistili sme, že by sme museli sostúpiť cez dlhý a zhora úzky vchod. Odstrašila nás však klzkosť miesta zavinená pŕškami, takže by to bolo bývalo nebezpečné. Predsa som presvedčený, že vstup do jaskyne je omnoho ľahší, než prístup na toto miesto. Tieto dve jaskyne sa nám zatiaľ pre všeobecnosť informácií o ich lokalizácii a mierny nesúlad niektorých opisovaných parametrov v porovnaní s realitou, nepodarilo presne identifikovať. Strmé a nebezpečné zrázy sú na Ohništi všade.

Ako štvrtú opisuje Rebery Malužinskú jaskyňu. “Je v Malužinej na lúke patriacej Adamovi Vozárovi (členovia rodiny Vozáry boli urburarii – majiteľmi viacerých baní vo Vyšnej Boci). Vchod do nej je neďaleko obecnej cesty na krátky vrh kameňom. Nedávno som vstúpil do nej za účelom výskumu s jedným svojím žiakom. Predné zákruty som preskúmal, keďže tam bol dostatočne voľný priechod . V ďalších priestoroch bolo počuť kvapkanie vody. Vniknúť do nich nie je však možné pre tesný otvor a usadeniny „kamenného mlieka“ (striae lactis perae). V nižších vápencových vrchoch sú potom ešte viaceré jaskyne, ktoré sú sčasti ešte neznáme a sčasti sotva zasluhujú, aby boli spomenuté, keďže niet nič zvláštneho v nich.”

Pavol Rebery zapisoval len tie poznatky, s ktorými mal vlastnú skúsenosť, čo síce pridáva jeho historicko-vlastivednému popisu na hodnovernosti, no na dnešný vkus ho možno robí až príliš stučným. Originál spisu sa nám v archívoch nepríliš darí dohľadať. Ale aj z toho mála čo vieme, môžeme konštatovať, že to bol Rebery, kto prvý vytýčil cesty za jaskyňami na Ohnište, ktorými sa o vyše dvesto rokov neskôr vydajú Vojtech Benický, Stano Šrol, Petr Hipman a ďalší významní jaskyniari, ktorí strávili časť svojich životov aj prieskumom jaskýň na Ohništi. Pavla Reberyho preto môžeme oprávnene považovať za prvého známeho slovenského jaskyniara.

Napísal Peter Laučík

Použitá literatúra:

Prikryl Ľ. V. Dejiny Speleológie na Slovensku. Veda vydavateľstvo SAV. Bratislava 1985, s. 20 -21.

Jamnický, J. Slovenský jaskyniar z prvej polovice XVIII. storočia. Geografický Časopis, 8, Bratislava 1956, s. 143-145.

Brtáň , R. Prvý slovenský propagátor jaskýň na Slovensku I. Krásy Slovenska S, 34, Bratislava, Martin 1957, s. 467-470.

Odpis Reberyho rukpisu tvoril pôvodne prílohu k spisu Memorabilia Ecclesiae Evangelicarum Liptoviensium collecta per R. D. Matthiam Schulek Pastorem N. Palugyensem. Industria R. D. Alexandri Lichner, Pastoris Nem. Kostolanensis denuo MDCCCCLVI, SNK ALU Martin. J 862.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *