Pál MAGDA
29. jún 1770, Rožňava – 23. júl 1841, Nyíregyháza
V roku 2019 som priblížil čitateľom biografického portálu Slovenskej speleologickej spoločnosti (SSS) biografie dvoch známych maďarských autorov – Andrása Vályiho (1764 – 1801; pozri: https://osobnosti.sss.sk/andras-valyi/) a Eleka Fényesa (1807 – 1876; pozri: https://osobnosti.sss.sk/elek-fenyes/), ktorí vo svojich geografických prácach sa zmienili o viacerých jaskyniach z územia dnešného Slovenska. Ich diela sú cenným pramenným materiálom pre bádateľov ešte aj dnes a mnohí autori rôznych historických prác ich často citujú. V tieni týchto „veľkých“ autorov sa však akosi ostalo schované a takmer zabudnuté meno rožňavského rodáka Pála (Pavla) Magdu, ktorý v prvej polovici 19. storočia takisto vydal štatisticko-geografický opis Uhorska – aj so zmienkami o jaskyniach z územia Slovenska. Jeho meno a dielo sa však spomína zväčša len v maďarskej literatúre, v slovenskej takmer vôbec (strohé a neúplné údaje sa síce nachádzajú na slovenskej Wikipédii, ale sú značne chybné a prakticky nepoužiteľné). Preto som sa rozhodol – pri príležitosti 180. výročia jeho úmrtia, napísať o ňom aspoň pár riadkov, a zaradiť ho medzi ostatné osobnosti, ktorých mená sa spájajú s históriou a poznávaním jaskýň na Slovensku.
Zo života Pála Magdu
Maďarský štatistik, geograf a pedagóg Pál Magda sa narodil 29. júna 1770 v Rožňave. Jeho otec Márton Magda bol garbiarskym majstrom a obchodníkom. Jeho matka Mária Császár bola sestrou známeho notára a zakladateľa prvej školy pre sluchovo postihnutých v Uhorsku, rodáka z Jovíc, Andrása (Andreja) Cházára (1745 – 1816; v Rožňave je po ňom pomenovaná aj ulica). Základné vedomosti si osvojil na školách v Dobšinej a v Rožňave. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických školách v Kežmarku a v Bratislave. V rokoch 1792 – 1794 študoval filozofiu na univerzite v Jéne.
Po návrate zo zahraničia sa namiesto kňazského povolania rozhodol pre pedagogickú dráhu. V roku 1794 rok pôsobil ako vychovávateľ v Spišskej Novej Vsi. Podľa jeho spomienok údajne tu bol počas svojho života najšťastnejší. Krátko pôsobil ako vychovávateľ aj v Košiciach, a v Rožňave. Ako pedagóg pôsobil Magda na týchto miestach:
Štítnik (1797 – 1799),
Gemer (1799 – 1809; riaditeľ evanjelického gymnázia, a taktiež aj evanjelický kazateľ),
Levoča (1809 – 1810; učil filozofiu a maďarský jazyk),
Banská Bystrica (1810 – 1812; riaditeľ gymnázia),
Sopron (čítaj: Šopron; severozápadný okraj Maďarska pri hraniciach s Rakúskom; 1812 – 1821; učil filozofiu, štatistiku a históriu),
Karlóca (Karlovic, východný okraj Chorvátska pri hraniciach so Srbskom, na brehu Dunaja; 1821 – 1824; riaditeľ gréckokatolíckej školy!),
Sárospatak (čítaj: Šárošpatak; severovýchodná časť Maďarska, cca. 50 km juhovýchodne od Košíc; 1824 – 1834; v kolégiu učil prírodopis, literatúru a hospodársku vedu),
Szarvas (čítaj: Sarvaš; juhovýchodná časť Maďarska, cca. 50 km na západ-severozápad od župného mesta Békéscsaba; 1834 – 1840; riaditeľ evanjelického gymnázia).
Magda teda počas svojho života učil až na ôsmich školách po rôznych častiach Uhorska spolu 43 rokov. Vo svojich spomienkach o svojej pedagogickej dráhe poznamenal: „S nie malou námahou som učil na ôsmich školách viac ako 40 rokov, a aj tak sa mi nedostalo ani pokoja, ani odmeny za svoju dlhotrvajúcu činnosť.“ Svoju pedagogickú dráhu teda ukončil až vo veku 70 rokov. V roku 1834 ho Maďarská vedecká spoločnosť (Magyar Tudós Társaság) zvolila za svojho dopisujúceho člena. (Maďarská vedecká spoločnosť bola založená v roku 1830, a od roku 1840 nesie názov Maďarská akadémia vied – Magyar Tudományos Akadémia – MTA).
Z rodinných pomerov P. Magdu sa mi bádaním podarilo zistiť nasledujúce údaje: V presne nezistenom čase (zrejme ešte pred rokom 1804) sa oženil s Erzsébet (Alžbetou) Valentinyi, narodenou okolo roku 1783 (jej rodičia sa volali János Valentinyi a Erzsébet Kossuth). Presný dátum, ani miesto narodenia jeho manželky sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Z manželstva Pála Magdu a Erzsébet Valentinyi sa narodilo najmenej šesť detí (dvaja chlapci a štyri dievčatá), spomedzi nich sa však dospelosti dožili len ich štyri dcéry.
Deti z manželstva P. Magdu a E. Valentinyi:
Júlia Magda (* 6. marca 1804, Gemer – † ???; v roku 1888 ešte žila),
Pál Gábor Magda (* 9. januára 1806, Gemer – † 13. januára 1806, Gemer),
Pál Magda (* 1. októbra 1811, Banská Bystrica – † 3. mája 1818, Sopron),
Augusta Franciska Magda (* 2. augusta 1817, Sopron – † ???),
(Poznámka: Podľa dostupných údajov mal Magda štyri dcéry. V tomto zozname chýbajú údaje ešte o dvoch jeho dcérach, nakoľko presný dátum a miesto ich narodenia sa mi v cirkevných matrikách zatiaľ nepodarilo nájsť).
Z potomkov Pála Magdu je známa najmä jeho dcéra Júlia, ktorá sa 6. februára 1832 vydala za evanjelického farára Sámuela (Samuela) Mikuss/Miklósffyho v meste Nyíregyháza. Jej manžel Sámuel Mikuss sa narodil 23. augusta 1802 v Lučenci. Študoval filozofiu a teológiu v Banskej Štiavnici a v Bratislave. Krátko pôsobil ako súkromný pedagóg a potom pokračoval v štúdiu na viedenskej akadémii. Po návrate z Viedne opäť krátko pôsobil ako súkromný pedagóg. Svoju kazateľskú dráhu začal na Gemeri – na fare v obci Dlhá Ves, odkiaľ prišiel do mesta Nyíregyháza počas epidémie cholery. Tu pôsobil ako evanjelický kazateľ od roku 1831 až do svojej smrti. Počas svojho pôsobenia v meste Nyíregyháza si svoje pôvodné priezvisko Mikuss zmenil na Miklósffy. Zomrel 17. januára 1856, pomerne mladý, vo veku 53 rokov. Po jeho smrti určitý čas pôsobila v meste Nyíregyháza ako evanjelická farárka aj jeho manželka Júlia Magda. Údaje, publikované v zápisniciach evanjelického okrsku Potisia (Tiszai Evangélikus Egyházkerület) dokazujú, že dcéra Pála Magdu a vdova po evanjelickom farárovi Miklóssfymu, Júlia Magda, sa dožila vysokého veku. V roku 1888, vo veku 84 rokov, ešte žila, alebo presnejšie povedané živorila opustená a v obrovskej chudobe. Preto bola odkázaná na finančnú podporu zo strany cirkvi. V roku 1887 tak dostala (ako vdova po niekdajšom evanjelickom farárovi) z istého nadačného fondu finančnú podporu vo výške 40 forintov, a v roku 1888 vo výške 60 forintov (A tiszai…, 1887, s. 74; 1888, s. 18-19). Presný dátum, ani miesto jej úmrtia mi však nie je známe. (V úmrtnej matrike evanjelickej cirkvi v meste Nyíregyháza, v rozmedzí rokov 1887 – 1894, som zápis o úmrtí Júlie Magda nenašiel. Preto sa nedá vylúčiť ani to, že zomrela niekde inde).
Počas svojho života postihli Pála Magdu aj osobné tragédie. V roku 1806 jeho prvorodený syn Pál Gábor žil len niekoľko dní. V roku 1818 umrel iba vo veku 6 rokov v tom čase jeho jediný syn Pál, čo ho veľmi poznačilo. Trápili ho aj rôzne choroby. Potom, čo v roku 1840 sa vzdal svojho postu, presťahoval sa k dcére Júlii do mesta Nyíregyháza, kde napokon 23. júla 1841 zomrel vo veku 71 rokov. Dokazuje to zápis v matrike miestnej evanjelickej cirkvi. Erzsébet Valentinyi, vdova po Pálovi Magdovi, prežila svojho manžela len o necelých šesť rokov. Zomrela 22. mája 1846, vo veku 63 rokov a pochovaná bola 24. mája 1846, na dnes už neexistujúcom starom železničnom cintoríne v meste Nyíregyháza.
Vyvstane tu otázka, čo bolo príčinou toho, že Magda počas svojej pedagogickej kariéry tak často menil svoje pôsobiská a takpovediac ani na jednom mieste sa dlhšie „neohrial“? Jeho život plný boja je ozajstným románom. Bol to veľmi nadaný, ale veľmi štipľavý a veľmi pravdivý človek. Ak bolo treba, tak hocikomu povedal pravdu do očí, čo sa samozrejme málokomu páčilo. Za svoje odvážne názory a postoje si tak získal veľa nepriateľov. Počas celého svojho života bol prenasledovaný aj zo strany cirkvi, aj zo strany štátnych úradov.
Už v rokoch 1811 a 1812 vydal v Banskej Bystrici latinsky písané knižky (neúplný súpis jeho publikovaných, aj nepublikovaných prác je na maďarskej Wikipédii), v ktorých prezentoval svoje pedagogické zásady, čím si získal veľa nepriateľov aj medzi kolegami pedagógmi. V tých časoch totiž bolo pomerne bežné, že zámožnejší rodičia si za peniaze mohli kúpiť školské vysvedčenie pre svoje deti, čo Magda považoval za zločin voči spoločnosti, škole a mládeži. Magda bol toho názoru, že „kde je vedomosť, tam je aj ľudskosť!“
Vo svojom hlavnom diele – štatisticko-geografickom opise Uhorska z roku 1819 poukázal na viacero negatívnych vecí v rámci vlasti, ktoré brzdili jej rozvoj. Takže pochopiteľne bol preto Magda mnohým ľuďom tŕňom v oku. Vo svojej knihe ostro napádal vtedajšie feudálne zriadenie a bojoval za zrušenie poddanstva: „Najväčšou prekážkou je to, že sedliak a občan, obrábajúci pôdu, nemá svoju večnú vlastnú pôdu ani majetok. Človek majetok iného nemá rád, a ani sa nesnaží ho tak zveľaďovať, ako ten svoj vlastný.“ V rámci svojho antifeudálneho postoja poukázal aj na veľkú majetkovú nerovnosť: „Tam, kde hodnoty sveta sú v rukách niekoľkých ľudí, tam väčšina musí byť žobrákom. Jeden človek vlastní aj 30 panstiev, naproti tomu milióny nemajú ani toľko vlastnej zeme, kde by si mohli uložiť svoje smutné hlavy a ťažkou prácou unavené končatiny.“ Všetky národnosti považoval za rovnocenné deti Maďarska a ostro odsudzoval akékoľvek formy nacionalizmu: „Zo srdca nenávidím ten hrdý nacionalizmus, ktorý roztrháva Maďarsko na kúsky a oslabuje štát.“ – napísal Magda.
Magdova kniha z roku 1819 je oveľa viac, ako len vedecké dielo na úrovni vtedajšej doby. Ani zďaleka nie je len fádnou štatistikou; je zároveň aj politickým letákom a „zamilovaným zemepisom“ – vlastivednou príručkou. Magdovu lásku k svojej vlasti dokazujú aj jeho lyrické a estetické prvky, ktoré šikovne zakomponoval k opisom mnohých prírodných zaujímavostí Uhorska. Spomeniem len dva. Básnicky opísal napríklad majestátne štíty Vysokých Tatier takto: „Prišiel som do tvojho susedstva, Tatry! Vyzerá, ako by som bol bližšie k Stvoriteľovi. Šťastný Boh, čo som cítil počas tej nezabudnuteľnej noci, kedy, ležiac na úpätí tejto Tvojej slávnej práce, som pri mesačnom svite pozoroval hviezdnu oblohu a tieto do neba sa týčiace skaly? Čo všetko som videl, keď v nasledujúci deň vylezúc na najvyšší Lomnický štít, som sa obzrel okolo seba? Tu položím svoje slabé pero. Dobre mi rozumejú tí, ktorí videli tieto zázraky, ktoré som videl aj ja.“ Neprekvapuje, že Magda, keď stál na vrchole Volovca, krásne opísal aj tento vrch, vypínajúci sa nad jeho rodným mestom – Rožňavou: „Ó, aký pohľad! Odtiaľ vidíš do neba sa týčiace štíty spišských, liptovských a oravských Karpát, a vznešených Tatier! Ó, aká je to pôvabná krása a zázračný svet víl! Tam vidíš vysokú, okrúhlu Kráľovu hoľu, na ktorej milovník prírody, veľký kráľ Matiáš (Matej Korvín – pozn. autora), niekedy s údivom sledoval mnohé a veľkolepé krásy svojej vlasti.“
Potom, čo Magda svoju prácu preložil aj do nemčiny, za tento svoj rukopis bol prenasledovaný zo strany Dvornej vojenskej rady vo Viedni. Magda sa však nedal zastrašiť. Obišiel viedenskú cenzúru a nemecký preklad svojej práce napokon vydal anonymne – a to dokonca až trikrát (!). Niet divu, že za svoju otvorenú kritiku získal veľa nepriateľov, ktorí ho považovali za podozrivého a nebezpečného človeka. Nikde nenašiel pokoja, a to bol hlavný dôvod, prečo sa nevedel natrvalo usadiť na jednom mieste, ale neustále migroval aj so svojou rodinou krížom-krážom po Uhorsku. Chýbal mu ten vnútorný pokoj, ktorý vo svojom pomerne rušnom a búrlivom živote hľadal a napokon našiel až v hrobe. Po jeho úmrtí boli publikované dve veľmi pekné spomienky na P. Magdu. Ich autormi boli Ferenc Toldy a József Székács. Z ich spomienok citujem:
„Pál Magda ako pedagóg a vedec, ako spisovateľ a filozof, si zaslúžil všeobecnú úctu. Ale v dobe nevhodnej na slobodné vyjadrenie pravdy, sa mu namiesto ocenenia dostalo prenasledovania. Bol jedným z tých, ktorí mali na srdci prosperitu domoviny a pre ňu neľutovali slobodné slová, a to v takej dobe, kedy to vyžadovalo odvahu a odhodlanie. Aj on bol jedným z tých, ktorí pre pravdu a spravodlivosť trpeli, ale ním zasiate semienka nepadli na neúrodnú pôdu. Nech je preto medzi nami ctená jeho pamiatka!“ (Toldy, 1847, s. 44, 47-48).
„Štatisticko-geografický opis Uhorska od Pála Magdu je vo svojom obore také isté epochálne dielo, ako pred ním dielo Schwartnera a po ňom dielo Fényesa. Magda vo svojej štatistike až s obdivuhodnou otvorenosťou napáda nedostatky našej vlasti. Tí, ktorí ho bližšie poznali, hovoria, že to, čo robil vo svojej štatistike, t. j. každému povedal pravdu priamo do očí, robil aj vo svojom živote. Bol ako ostrý bodajúci nôž, čím si získal vo svojom živote tak veľa nepriateľov. Magdu zbavili svojho postu, hnali ho z mesta do mesta, zo stolice do stolice, aj s jeho rodinou, označujúc ho za podozrivého a nebezpečného človeka. Svet ho pokladal za blázna. Na sklonku svojho života, keď sa obzrel za svojimi vyše 40-ročnými útrapami, sa mu predsa len dostalo trochu radosti, lebo videl, že sa veci pomaly začali meniť k lepšiemu. On aj za macošských podmienok spravil svoje. Viac nemôžeme čakať od nikoho. A keď sa to dozvedia všetci, tak jeho prach bude konečne odpočívať v pokoji, a v spomienkach národa bude žiť ako milovník vedy a pravdy, priateľ občianskej cnosti a čestný vlastenec.“ (Székács, 1846).
Slovenské jaskyne v hlavnom diele Pála Magdu
Magda v roku 1819 vydal v Pešti na náklady tamojšieho známeho maďarského kníhtlačiara Jánosa Trattnera (1789 – 1825) rozsiahly štatisticko-geografický opis Uhorska s názvom Magyar országnak és a határ őrző katonaság vidékinek leg újabb statistikai és geográphiai leírása. Dovolím si povedať, že jeho takmer 600 stranové dielo, čo do rozsahu a množstva informácií, sa prinajmenšom vyrovná podobným prácam už vyššie spomenutých maďarských autorov. Práca je rozdelená na štyri hlavné časti. Prvá časť prináša stručnú, všeobecnú charakteristiku Uhorska. Druhá časť prináša informácie o obyvateľstve Uhorska – rôzne demografické údaje, napr. o národnosti, náboženstve, zamestnaní, obchode, priemysle, školstve a cirkvi. Tretia časť pojednáva o občianskom zriadení monarchie a jej zákonoch. Štvrtá časť práce je obsahovo najrozsiahlejšia, má vyše 400 strán. V troch podkapitolách prináša detailné informácie o každej jednej uhorskej stolici. V rámci každej stolice sú údaje rozdelené do viacerých podsekcií (poloha, prírodné pomery, vodstvo, produkty, obyvateľstvo, správne rozdelenie stolice, mestá a obce, cesty, prípadné iné doplňujúce údaje). Práca obsahuje naozaj veľké množstvo informácií, ktoré sú dnes cenné pre historikov z rôznych vedných odborov. Napríklad aj pre historikov medicíny. Magda sa okrem iného zmienil napr. aj o mnohých minerálnych prameňoch Uhorska, a ak mal o tom vedomosť, tak uviedol nielen ich zloženie, ale aj to, na liečenie akých chorôb sa v tej dobe používali. Podrobnejšie písal najmä o gemerskej stolici, čo je pochopiteľné, keďže odtiaľ nielen pochádzal, ale nejaký čas tam aj pôsobil.
Zo speleologického hľadiska je zaujímavá práve štvrtá kapitola Magdovej práce, nakoľko obsahuje aj niekoľko zmienok o jaskyniach. Je nanajvýš prekvapujúce, že táto skutočnosť až doteraz unikla pozornosti historikov speleológie. Ľubomír Viliam Prikryl vo svojej známej publikácii s názvom Dejiny speleológie na Slovensku z roku 1985 P. Magdu ani len nespomenul, a takisto ani niekdajší slovenský odborník na históriu speleológie, Marcel Lalkovič. Na Magdove dielo, ako aj na to, že v jeho práci sa nachádzajú aj zmienky o jaskyniach, poukázal až v roku 2002 maďarský bádateľ Krisztián Koleszár. Jeho článok o prírodných pomeroch Turnianskej stolice v 18.-19. storočí bol súčasťou publikácie Tibora Rémiása s názvom Torna vármegye és társadalma 18.-19. századi források tükrében (Turnianska stolica a jej spoločnosť v zrkadle prameňov z 18.-19. storočia).
Konkrétne zmienky o jaskyniach z územia dnešného Slovenska v diele P. Magdu z roku 1819 podľa jednotlivých stolíc (zaradil som tu aj jaskyňu pri Aggteleku – Baradlu, nakoľko už je súčasťou jaskynného systému Domica – Baradla):
Nitrianska stolica:
s. 196. „Pri obci Banka sa nachádza jedna priestorná jaskyňa, v ktorej sa ťaží viacfarebná krieda.“
Obec Banka sa nachádza pri Piešťanoch. V pohorí Považský Inovec je známych viacero jaskýň, ale v Zozname jaskýň SR 2018 figuruje len jedna jaskyňa v k. ú. obce Banka. Ťažko povedať, či v prípade tejto zmienky išlo skutočne o nejakú jaskyňu, alebo skôr o nejaký umelo vyťažený priestor (baňu?). Stotožniť túto zmienku s nejakou dnes známou lokalitou v tejto oblasti by mohli jedine miestni jaskyniari, ktorí dobre poznajú tamojší terén.
Liptovská stolica:
s. 213. „Peknými kvapľovými útvarmi zdobené tmavé dutiny jaskýň Demänovská, Beníková, Veľké Okno a Malé Okno sa jednou-dvoma vetami nedajú opísať. Aj na tomto mieste ľutujem, že zázraky a krásy prírody sa nedajú farbou živo opísať.“
V prípade tejto zmienky ide o známe jaskyne Demänovskej doliny.
Turčianska stolica:
s. 220. „Známa je tu jaskyňa Mažarná v úbočí Tlstej, a jaskyňa Dúpna vo vrútčianskom vrchu.“
V prípade prvej zmienky bezpochyby ide o známu jaskyňu Mažarná v k. ú. obce Blatnica v pohorí Veľká Fatra. V druhej zmienke spomenutú jaskyňu je pre nedostatok údajov problematické identifikovať s nejakou dnes známou jaskyňou. V prípade tejto zmienky by mohlo ísť aj o doteraz nelokalizovanú, hoci v literatúre spomínanú jaskyňu Oko v k. ú. Vrútky v pohorí Malej Fatry (pozri: Bárta, 1978).
Gemerská stolica:
s. 366. Je tu iba zmienka o slávnej aggtelekskej jaskyni.
s. 375. „Obec Aggtelek robí známou v jeho chotári sa nachádzajúca jaskyňa, ktorá vzhľadom na svoju veľkosť, ako aj rôzne formované pekné kvapľové útvary, je taká slávna, že ju už skúmali aj Angličania a peknými opismi ju spravili slávnou v celej Európe.“
s. 376. Magda na konci opisu Gemerskej stolice si neodpustil poznámku, že túto stolicu bohato opísal ochtinský farár Ladislav Bartolomeides, pričom spomenul jeho dva najznámejšie diela (monografiu o Gemeri z rokov 1806-1808, ako aj menšiu prácu o štítnickom panstve z roku 1799).
Magda sa vo svojej práci odvolával na viaceré známe geografické diela od predchádzajúcich autorov, z ktorých časť informácií zrejme čerpal. Okrem Bartolomeidesa spomenul napríklad M. Bela, Gy. Szallera, A. Vályiho, S. Bredetzkého a K. G. von Windischa. Údaje ale zďaleka nečerpal iba z literatúry. Cestoval po Uhorsku a mnohé stolice navštívil aj osobne, a zbieral informácie od tamojšieho obyvateľstva. Magda priamo spomenul aj to, že napr. Turniansku stolicu precestoval krížom-krážom až štyrikrát.
Turnianska stolica:
s. 388. Magda sa zmienil o tom, že v Turnianskej stolici je veľa vápencových vrchov. Jeden z nich – Horný vrch (Felső Hegy), sa tiahne na severnej strane dlhej Turnianskej kotliny, od Jablonova po Zádiel. Druhý z nich – Dolný vrch (Alsó Hegy), sa tiahne na južnej strane Turnianskej kotliny, východne od Silice. Aj keď sa Magda v prípade planín Horný a Dolný vrch nezmienil o žiadnej konkrétnej jaskyni, táto zmienka je cenná preto, lebo ide o jeden z prvých publikovaných údajov, kde sa priamo spomínajú názvy týchto planín. S názvami planín Horný a Dolný vrch sa prvýkrát stretávame v topografickej mape Turnianskej stolice z roku 1805 od známeho maďarského kartografa Demetera Göröga (1760 – 1833).
s. 389. Magda pri opise vôd spomenul, že potok vytekajúci z aggtelekskej jaskyne obsahuje tak veľa častíc vápenca, že aj telá rakov pokrýva tvrdou kamennou vrstvou.
s. 391. Pri obci Hrhov Magda uviedol, že priamo v obci ťažia penovec (darázskő), ktorý je dobrým stavebným materiálom.
s. 392. „Pri obciach Silica a Zádiel sú veľmi slávne jaskyne. V prvej čím teplejší je vonkajší vzduch, tým je v nej väčšia zima. Naproti tomu v zime čím chladnejšie je vonku, tým teplejší je vzduch v jaskyni. Takže vtedy množstvo ľadu, ktoré sa formovalo z kvapkajúcej vody v lete, sa z väčšej časti roztopí. Hovorí sa, že v druhej jaskyni sa po nešťastnej bitke s Tatármi ukrýval kráľ Belo IV.“
V prípade tejto zmienky niet žiadnych pochýb o tom, že tu Magda spomenul známe jaskyne: Silickú ľadnicu na Silickej planine a Zádielsku jaskyňu (Kráľovskú jaskyňu?) v Zádielskej doline. Nedá sa však vylúčiť ani to, že v prípade najstarších zmienok o jaskyni pri Zádieli (zmienil sa o nej už aj Matej Bel), by mohlo ísť o jaskyňu Erňa, čo naznačil vo svojej práci Ľ. Gaál (Gaál, 2008, s. 87).
Z vyššie uvedenej analýzy je zrejmé, že Pál Magda vo svojej práci z roku 1819 sa zmienil spolu o desiatich jaskyniach z viacerých krasových území Slovenska. Boli to štyri jaskyne z Liptova, tri jaskyne z Gemera, dve jaskyne z Veľkej Fatry a jedna jaskyňa (?) z pohoria Považský Inovec.
Ako som to už spomenul vyššie, štatisticko-geografický opis Uhorska od P. Magdu vyšiel nielen v maďarčine, ale neskôr aj v nemčine, a to dokonca až trikrát (!) – v rokoch 1832 (1. vydanie), 1834 (2. vydanie), a 1835 (dotlač 2. vydania). Magda obišiel habsburgskú cenzúru a nemecké preklady jeho práce z roku 1819 tak vyšli z politických dôvodov anonymne – bez uvedenia mena autora. Identické zmienky o vyššie spomenutých jaskyniach sa teda nachádzajú aj v nemeckých verziách jeho práce. Napriek týmto skutočnostiam sa Magdove zmienky o jaskyniach – až doteraz – do slovenskej speleologickej literatúry nedostali. Týmto príspevkom – pri príležitosti 180. výročia úmrtia Pála Magdu – som sa snažil tento nedostatok napraviť.
O náhrobnom kameni Pála Magdu
V mnohých prameňoch sa uvádzajú nesprávne miesta úmrtia Pála Magdu (mestá Sárospatak, aj Szarvas). Chybné údaje o mieste jeho úmrtia sa objavili v literatúre už krátko po úmrtí P. Magdu, a tieto nesprávne údaje potom neskôr preberali mnohí ďalší autori. Ako som to už spomenul vyššie, Pál Magda zomrel 23. júla 1841 v meste Nyíregyháza, kde bol aj pochovaný 25. júla 1841 na dnes už neexistujúcom, starom (tzv. železničnom) cintoríne (Régi vasúti temető).
Tento starý cintorín bol „v prevádzke“ od roku 1822, ale po 92 rokoch, v roku vypuknutia prvej svetovej vojny, ho zatvorili (presnejšie od tohto obdobia tam už nepochovávali). Počas vojny bol cintorín zdevastovaný – drevené náhrobné stĺpy a kríže boli pozbierané a použité ako palivo na kúrenie, náhrobné kamene zvalené, kovové mreže porozbíjané. Neskôr väčšiu časť cintorína poorali a zasadili. V roku 1925 (a zrejme aj skôr) navštívil zničený cintorín miestny etnológ a riaditeľ múzea, Lajos Kiss (1881 – 1965), a pokúsil sa zdokumentovať ešte existujúce a zvalené náhrobné kamene, aby sa o nich do budúcna zachovali aspoň nejaké údaje. Svoje zistenia aj publikoval v novinách (Kiss, 1925a, 1925b). Z jedného jeho článku sa okrem iného môžeme dozvedieť niekoľko zaujímavých informácií. Podľa Kissa bol v minulosti smútočnými vŕbami vysadený železničný cintorín najkrajším v meste, a nachádzal sa v jeho západnej časti. Žiaľ v roku 1858 ho preťala a rozdelila na dve časti novovybudovaná železnica. Najcennejšími boli na tomto cintoríne drevené vyrezávané náhrobné stĺpy s ľudovými motívmi, z viacerých z nich Kiss spravil náčrty ešte pred zatvorením cintorína. Kiss v roku 1925 našiel na tomto opustenom cintoríne okrem iného aj ešte existujúci, krovím zarastený, veľmi pekne zdobený náhrobný kameň P. Magdu. Na veľkom náhrobnom kameni z červeného mramoru sa nachádzal takýto 14 riadkový nápis, hlásajúci búrlivý a nepokojný život jedného z najvýznamnejších maďarských pedagógov 19. storočia:
MAGDA PÁL
IGAZSÁG TÜZES VÉDŐJE
A HON SZERETŐ POLGÁRA
EV[ANGÉLIKUS] OKTATÓK NESZTORA
MAGYAR TUD. T. TAGJA
KIT [I]S GÖMÖR, BESZTERCZE, LŐCSE
SOPRON, KARLÓCZ S PATAK,
SZARVAS 43 ÉVI PÁLYÁJÁN
HÁLÁSAN TISZTELT.
HŰ HITES TÁRSA
VALENTINYI ERZSÉBET
ÉS NÉGY LEÁNYAITÓL SIRATVA
ÖRÖKÖSÍTVE 1841. JÚL. 23.
Nyugszik az Úrban.
Vo voľnom preklade:
„Pál Magda, ohnivý ochranca pravdy, občan milujúci svoju vlasť, nestor evanjelických pedagógov, člen Maďarskej vedeckej spoločnosti, ktorého počas svojej 43-ročnej kariéry si s vďakou ctili v Gemeri, Banskej Bystrici, Levoči, Šoproni, Karlovci, [Sáros]Pataku, a Sarvaši. Oplakávaný vernou manželkou Alžbetou Valentinyi a štyrmi dcérami. Zvečnený 23. júla 1841. Odpočíva v mene Pána.“
Kiss v článku uviedol aj to, že na tomto cintoríne stál v minulosti aj jeden veľký liatinový obelisk. Podľa údajov na ňom uvedených tam boli pochovaní: Albertina (11-ročná dcéra miestneho farára Samuela Miklósffyho a jeho manželky Júlii Magda), a takisto aj jej babka – vdova po Pálovi Magdovi, Erzsébet Valentinyi, ktorá – ako som to už spomenul vyššie – podľa údajov v cirkevnej matrike zomrela 22. mája 1846 a pochovaná bola 24. mája 1846 (Kiss, 1925a).
Etnológa Lajosa Kissa zaujal náhrobný kameň P. Magdu, a nakoľko v tom čase o ňom v meste Nyíregyháza nikto nič nevedel, tak sa pokúsil zistiť, kto bol vlastne ten Pál Magda. Bližšie údaje o tomto významnom pedagógovi našiel Kiss v práci J. Szinnyeiho, a tak v ďalšom svojom novinovom článku už publikoval stručnú biografiu P. Magdu, ako aj súpis jeho prác. Kiss zároveň aj poopravil chybne publikovaný údaj o mieste úmrtia P. Magdu a uviedol, že Magda nezomrel v meste Sárospatak, ale v meste Nyíregyháza (Kiss, 1925b).
Potom, čo bol v roku 1930 v meste Nyíregyháza zriadený centrálny mestský cintorín – tzv. Severný cintorín (Északi temető), známy aj pod miestnym názvom Morgó (v preklade: Hundroš), boli dva staré cintoríny (vrátane železničného) definitívne úradne zrušené. Zrejme v tomto období bol pekný náhrobný kameň P. Magdu preložený na parcelu č. XIV. do Severného cintorína (nevylučujem, že to mohol byť práve etnológ L. Kiss, ktorý sa postaral o jeho preloženie a záchranu pred zánikom). Magdov náhrobný kameň v roku 1990 ešte určite stál na Severnom cintoríne – dokazujú to viaceré publikované práce (kniha o cintorínoch v meste Nyíregyháza, ako aj novinový článok) od miestneho lekára a historika medicíny, Dr. Árpáda Fazekasa (1924 – 2019). Dr. Fazekas publikoval nielen stručnú biografiu P. Magdu, ale dokonca aj fotografiu Magdovho náhrobného kameňa zo Severného cintorína (Fazekas – Szekrényes, 1990, s. 9, 106; pozri obr. 1 v prílohe článku). Svoju spomienku na P. Magdu ukončil vo svojom článku týmito slovami: „Na budúci rok (v roku 1991 – pozn. autora) bude 150. výročie jeho úmrtia. Vážme si pamiatku tohto veľkého vedca, pomenujme po ňom ulicu. Ale predovšetkým si osvojme jeho učenie: Do celého národa treba vštiepiť užitočné vedomosti, nielen učiť žiakov skvostne rečniť a vedcov pekne písať!“ (Fazekas, 1990). Pre úplnosť by som ešte spomenul, že stručnú biografiu P. Magdu publikoval Dr. Fazekas aj v roku 1995, pričom spomenul aj to, že Magdov náhrobný kameň sa ešte nachádza na Severnom cintoríne (Fazekas, 1995). Prianie Dr. Fazekasa z roku 1990 zrejme nepadlo na úrodnú pôdu, nakoľko ulicu po P. Magdovi v meste Nyíregyháza napokon nepomenovali.
Pál Magda nebol rodákom z mesta Nyíregyháza, ani tam nepôsobil počas svojej pedagogickej kariéry. Dožil tam u dcéry Júlii iba posledný rok svojho neľahkého života, zväčša pripútaný k posteli. Neskôr však jeho meno tam úplne upadlo do zabudnutia. Možno aj preto medzi niekdajšími významnými osobnosťami mesta Nyíregyháza sa už dnes jeho meno takmer ani nespomína. Na prelome 20. a 21. storočia jeho náhrobný kameň ešte existoval. Podľa novinových správ sa v tom čase aj objavili myšlienky na záchranu jedinej pamiatky na P. Magdu.
Osobnosťou Pála Magdu sa v poslednom období zaoberal najmä miestny historik Dénes Komiszár. Pri zhromažďovaní údajov o Magdovi sa mu podarilo zistiť, že jeho náhrobný kameň – síce mierne poškodený – sa predsa len zachoval! Potom, čo v bližšie neznámom čase bolo Magdove hrobové miesto zrušené, bol jeho náhrobný kameň zachránený pred zničením zrejme v poslednej chvíli. Žiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, kto sa postaral o záchranu tejto historickej pamiatky. (Nevylučujem, že to mohol byť aj už spomenutý historik Dr. Árpád Fazekas). Mierne poškodený náhrobný kameň Pála Magdu (bez odlomeného podstavca a hornej ozdobnej časti v tvare ulity) je dnes uložený v „kamennej“ expozícii Reformovaného kolégia v meste Sárospatak, kde Magda v minulosti pôsobil ako pedagóg 11 rokov.
Prípad náhrobného kameňa Pála Magdu je jedným z mála svetlých prípadov, kedy sa podarilo takúto historickú pamiatku zachrániť pred zničením. Nie je to len historická pamiatka, ale aj pekné umelecké dielo, ktoré sa už dnes veľmi nevidí. V minulosti sa, žiaľ, stalo mnohokrát, že pre nepatrné zisky boli už zanedbané hrobové miesta známych osobností našej histórie po nejakom čase zrušené, a následne prenajaté ďalším záujemcom. Zároveň ich náhrobné kamene skončili na smetisku. Ako negatívny príklad môžem spomenúť napr. niekdajšiu významnú osobnosť Rožňavy, maďarského vedca a mestského lekára, Dr. Antala Kissa (1813 – 1883; pozri: https://osobnosti.sss.sk/dr-antal-kiss/ ). Na hanbu mesta dnes už nie je známe ani miesto jeho pochovania, pričom takmer pol storočia neúnavne pracoval na zveľaďovaní nášho mesta. Vedenie mesta v 70. rokoch minulého storočia miesto toho, aby sa postaralo o záchranu hrobu A. Kissa, nezabránilo jeho zrušeniu. Náhrobné kamene významných osobností sú nielen historické pamiatky, ale neraz aj pekné umelecké diela. Takéto pamiatky by sa nemali strácať v kolobehu času, ale malo by sa spraviť maximum na ich záchranu!
dodatok k bibliografii pod článkom.
Záver
Od napísania Magdovho diela už uplynuli dve storočia a za ten čas svet prešiel obrovským technickým pokrokom. Napriek tomu je ale Magdov odkaz, žiaľ, aktuálny aj dnes. Aj v 21. storočí stále existuje veľká – možno ešte väčšia – majetková nerovnosť. Na jednej strane niekoľko jednotlivcov vlastní obrovské majetky v hodnote niekoľko miliárd dolárov, na druhej strane milióny ľudí na svete hladujú a žijú v obrovskej chudobe. Niektorí boháči toho majú naozaj veľa, ale nikdy nemajú dosť, stále chcú viac, a viac, a ešte viac. Idú sa skoro zadusiť v blahobyte, ale na opačnom konci sveta milióny ľudí nemajú prístup ani ku kvalitnej pitnej vode! Vyzerá to tak, že – ak si ľudstvo nezničí planétu Zem ešte skôr – bude Magdov odkaz aktuálny aj o ďalších 100 rokov!
Poďakovanie. Za ochotu a poskytnutie cenných informácií, prameňov a dokumentačných materiálov ďakujem správcovi Severného cintorína – Pohrebnému združeniu v meste Nyíregyháza (Szabolcs-Szatmár-Bereg Megyei Temetkezési Kft., Nyíregyháza), menovite ich pracovníkovi p. Miklósovi Hódimu; ako aj miestnemu historikovi Dénesovi Komiszárovi.
Použitá literatúra:
A tiszai ágost. hitv. evang. egyházkerület 1887. évi augusztus hó 10. és 11. napjain Kassán megtartott közgyülésének jegyzőkönyve. Rimaszombat : nyomatott Rábely Miklós könyvnyomdájában, 1887, 112 s.
A tiszai ágost. hitv. evang. egyházkerület 1888-dik évi augusztus hó 7- és 8-ik napjain Miskolczon megtartott közgyülésének jegyzőkönyve. Nyíregyháza : nyomatott Jóba Elek könyvnyomdájában, 1888, 130 s.
BÁRTA, Juraj. Zabudnutá jaskyňa Oko pri Vrútkach. In Slovenský kras, 1978, roč. 16, s. 121-123.
FAZEKAS, Árpád. Az egész nemzetbe…, In Kelet-Magyarország, 2. 6. 1990, roč. 50, č. 128, s. 8.
FAZEKAS, Árpád. Magda Pál (1770–1841) – egy elfelejtett akadémikus Nyíregyházáról. In Földrajzi Közlemények, 1995, zv. 119/43, s. 292-293.
FAZEKAS, Árpád – SZEKRÉNYES, András. Nyíregyháza temetői. Nyíregyháza, 1990, 246 s.
GAÁL, Ľudovít. Geodynamika a vývoj jaskýň Slovenského krasu. Speleologia Slovaca 1, Liptovský Mikuláš : ŠOP SR; SSJ, 2008, 168 s.
Gyászbeszéd Magda Pál felett. In TOLDY, Ferenc. Toldy Ferenc irodalmi beszédei. Pozsonyban : Wigand Károly Frigyes betűivel és költségén, 1847, s. 44-48.
HORVÁTH, Róbert. Magda Pál (1770–1841) a statisztikus és társadalomtudós. In Acta Universitas Szegediensis De Attila József Nominatae, Acta Juridica et Politica, Tomus 15, fasciculus 3, Szeged, 1968, s. 1-26.
KISS, Lajos. Ki volt Magda Pál? In Nyírvidék, 11. 8. 1925, roč. 46, č. 180, s. 3.
KISS, Lajos. Már csak öreg írások őrzik azt a helyet, ahová kilencvenkét éven át temetkeztek Nyíregyháza lakói. Közpályán működött jeles emberek porladó sírkövei között. In Nyírvidék, 25. 6. 1925, roč. 46, č. 141, s. 2-3.
KLADIVA, Eduard – TERRAY, Miroslav – LEŠINSKÝ, Gabriel. Súpis jaskýň na Zádielskej planine v Slovenskom krase. In Slovenský kras, 2015, roč. 53, č. 1-2, s. 3-112.
KOLESZÁR, Krisztián. Torna vármegye természeti képe a 18.–19. században. In RÉMIÁS, Tibor. Torna vármegye és társadalma 18.–19. századi források tükrében. Bódvaszilas – Miskolc : Herman Ottó Múzeum, 2002, s. 319-330.
LUKÁCSY, Sándor. Magda Pál, a honismeret úttörője. In Honismeret, 1985, roč. 13, č. 2, s. 24-26.
MAGDA, Pál. Magyar országnak és a határ őrző katonaság vidékinek leg újabb statistikai és geográphiai leírása. Pesten : Trattner János betűivel s költségével, 1819, 594 s.
books.google.hu/books?id=NgVUAAAAcAAJ&printsec=frontcover&hl=hu&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false
Magda Pál. In SZINNYEI, József. Magyar írók élete és munkái. 8. kötet (Löbl – Minnich), Budapest : Hornyánszky Viktor akadémiai könyvkereskedése, 1902, s. 263-264.
Neueste statistisch-geographische Beschreibung des Königreichs Ungarn, Croatien, Slavonien und der ungarischen Militär-Grenze. Leipzig : Weygandische Buchhandlung, 1832, 522 s.
books.google.sk/books?id=e65RAAAAMAAJ&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false
Neueste statistisch-geographische Beschreibung des Königreichs Ungarn, Croatien, Slavonien und der ungarischen Militär-Grenze. Zweite Ausgabe. Leipzig : Wigandische Verlags-Expedition, 1834, 522 s.
reader.digitale-sammlungen.de/de/fs1/object/display/bsb10009065_00007.html?leftTab=toc
Neueste statistisch-geographische Beschreibung des Königreichs Ungarn, Croatien, Slavonien und der ungarischen Militär-Grenze. Zweite Ausgabe. (Nachdruck). Leipzig : Wigandische Verlags-Expedition, 1835, 522 s.
RÉMIÁS, Tibor. Torna vármegye és társadalma 18.–19. századi források tükrében. Bódvaszilas – Miskolc : Herman Ottó Múzeum, 2002, 432 s.
SZÉKÁCS, József. Emlékbeszéd Magda Pál levelező tag felett. In A Magyar Tudós Társaság évkönyvei, hetedik kötet (1842 – 1844). Budán : A Magyar Királyi Egyetem betűivel, 1846, s. 73-77.
TÖKÖLY, Gábor. Ki kicsoda Rozsnyón. Somorja – Šamorín : Méry Ratio, 1999, 447 s.
Internetové zdroje:
Andrej Chazár. <https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Chazár&oldid=6576823> [cit. 1. 3. 2021].
Cházár András.
<https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Cházár_András&oldid=23561105> [cit. 1. 3. 2021].
Magda Pál. <https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Magda_Pál&oldid=23515566> [cit. 1. 3. 2021].
Pavol Magda.
<https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavol_Magda&oldid=6612589 > [cit. 1. 3. 2021].
Pre biografický portál SSS spracoval: Zoltán Jerg, [marec 2021].
Dodatok k biografii Pála Magdu
V polovici novembra 2021 som sa len náhodou dozvedel z vysielania Rožňavskej televízie, že ešte začiatkom októbra bola Pálovi Magdovi v Rožňave odhalená pamätná tabuľa. Keďže nie tak dávno – v marci 2021 – som publikoval biografiu Pála Magdu, táto informácia ma samozrejme hneď zaujala a zároveň aj potešila. Bližšie informácie o slávnostnom odhalení pamätnej tabule som našiel vo viacerých článkoch, publikovaných na internete.
Slávnostné odhalenie pamätnej tabule Pálovi Magdovi sa uskutočnilo dňa 2. októbra 2021, ale kvôli protipandemickým opatreniam sa na ňom zúčastnila len malá skupinka ľudí. Iniciátorom vyhotovenia pamätnej tabule bola Akademická rada Maďarov na Slovensku (Szlovákiai Magyar Akadémiai Tanács – SZMAT). Súčasťou aktivít Akademickej rady Maďarov na Slovensku je okrem iného aj odhaľovanie pamätných tabúľ na pamiatku takých niekdajších členov Maďarskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémia – MTI), ktorých mená a činnosť sa týkali územia niekdajšieho Horného Uhorska, čiže dnešného územia Slovenska. Jedným z takýchto osobností bol aj pedagóg a štatistik, rodák z Rožňavy, Pál Magda. Samotnú slávnosť predchádzali dlhšie trvajúce prípravy. Bolo potrebné sa dohodnúť s Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku v Rožňave, aj s Krajským pamiatkovým úradom, nakoľko pamätná tabuľa bola umiestnená vo vstupnej bráne pamiatkovo chránenej nehnuteľnosti v majetku Evanjelickej cirkvi, v juhovýchodnej časti Námestia baníkov.
Na slávnostnom akte sa zúčastnili: z Akademickej rady Maďarov na Slovensku predseda András Mészáros, podpredseda János Dusza a členka Lilla Bolemant, zo strany Evanjelickej cirkvi ThDr. Jerguš Olejár, PhD., Mgr. Viliam Solárik a Ing. Ivan Nemčok, a takisto niekoľko Rožňavčanov. Slávnostné príhovory sa uskutočnili v maďarskom, aj v slovenskom jazyku. Po príhovoroch András Mészáros a Jerguš Olejár pristúpili k samotnému aktu odhalenia pamätnej tabule Pálovi Magdovi. Slávnostný akt ukončili fotografovania a nezáväzné rozhovory. Fotografie z udalosti sú dostupné na internete. Odhalenie pamätnej tabule Pálovi Magdovi sa uskutočnilo z príležitosti 180. výročia jeho úmrtia.
Krátko po odvysielaní reportáže v Rožňavskej televízii som sa vybral pozrieť a odfotiť pamätnú tabuľu (obr. 2). Text na tabuli je dvojjazyčný – slovensko-maďarský. Zistil som však, že v údajoch na nej uvedených sa, žiaľ, nachádza aj jedna chyba – nesprávne uvedené miesto úmrtia Pála Magdu. Ako som to uviedol v biografii vyššie, Pál Magda nezomrel v meste Sárospatak, ale v meste Nyíregyháza. Ide o notoricky sa opakujúci problém, keď v minulosti chybne publikovaný údaj stále dookola preberajú mnohí ďalší autori, bez toho, aby ho dôkladne preverili z viacerých nezávislých zdrojov. Ak by boli autori pamätnej tabule prečítali môj článok o Pálovi Magdovi, tak k tejto chybe vôbec nemuselo dôjsť. Dovolím si povedať, že v dnešnej dobe, kedy sú zdigitalizované cirkevné matriky z celého sveta dostupné online na internete, skúsený bádateľ je schopný do niekoľkých minút overiť presné miesto aj dátum úmrtia konkrétnej osoby podľa zápisu v cirkevnej matrike. Bolo by teda žiaduce, ak sa nájdu potrebné finančné prostriedky, v budúcnosti tento nedostatok napraviť – chybnú pamätnú tabuľu vymeniť za novú, už so správnymi údajmi. Napriek tomuto nedostatku ale treba vyzdvihnúť a oceniť každú takúto aktivitu, ktorá napomôže k tomu, aby mená významných osobností našej histórie neupadli do zabudnutia.
Pre Biografický portál SSS dodatočne spracoval: Zoltán Jerg [november 2021]
MÁTÉ, Gyöngyi. Emléktáblát avattak Magda Pál tiszteletére Rozsnyóban. Dostupné na internete:
<https://felvidek.ma/2021/10/emlektablat-avattak-magda-pal-tiszteletere-rozsnyoban/> [cit. 24. 11. 2021].
MÉSZÁROS, András. Emléktábla-avatás Rozsnyón. Dostupné na internete: <https://ujszo.com/szalon/emlektabla-avatas-rozsnyon> [cit. 24. 11. 2021].
