Warning: Declaration of W3TC\DbCache_Wpdb::prepare($query, $args) should be compatible with wpdb::prepare($query, ...$args) in /nfsmnt/hosting2_2/2/7/278b1658-7d23-42f9-8d73-1b64ec750def/sss.sk/sub/osobnosti/wp-content/plugins/w3-total-cache/DbCache_Wpdb.php on line 8
Ladislav Bartolomeides - Osobnosti

Ladislav Bartolomeides

16.11.1754, Klenovec – 18.4.1825, Ochtiná

Zo života L. Bartolomeidesa

Ladislav B. Bartolomeides sa narodil 16. novembra 1754 v Klenovci ako prvorodený syn tamojšieho evanjelického farára Daniela Bartolomeidesa (1728–1793).  Pochádzal zo šľachtického rodu Eordeg (maďarsky Ördög = slovensky Čert, Čertík) z Turca, v ktorom sa pred ním sedem pokolení zaoberalo kňazským povolaním (a niekoľko generácií aj po ňom!). Nakoľko však takéto meno bolo nevhodné pre kňazské povolanie, prvý kňazský praded si zmenil meno na Bartolomeides (latinským pravopisom Bartholomaeides). Zdravotné problémy, s ktorými zápasil prakticky od malička a sužovali ho po celý život, sú azda tiež príčinou, že aj on zmysel svojho života hľadal a nakoniec našiel v školskom i v kňazskom povolaní.

Po získaní základných vedomostí študoval v rokoch 1768–1772 v Dobšinej, kde sa mal zdokonaliť v ďalšej potrebnej reči, nemčine. V roku 1772 ako 18–ročný odišiel študovať na lýceum do Kežmarku. Po troch rokoch štúdia nasledoval svojho profesora Jozefa Benczúra do Bratislavy. Nepodarilo sa mu však získať štipendium a preto sa musel vrátiť k rodičom do Kraskova. Nejaký čas pôsobil aj ako súkromný učiteľ. Neskôr mu ponúkli verejnú učiteľskú stanicu v Ožďanoch. V septembri 1781 sa po rôznych ťažkostiach zapísal na univerzitu vo Wittembergu. Pre nedostatok finančných prostriedkov tam strávil iba tri semestre a ako 30–ročný nedoštudovaný teológ sa v roku 1783 musel vrátiť domov. Po návrate z Nemecka pôsobil krátko na učiteľskej stanici v Ratkovej. Keď sa uvoľnilo miesto na evanjelickej fare v Ochtinej, prijal pozvanie na tamojšiu kazateľskú stanicu, kde pôsobil až do svojej smrti ako farár a učiteľ (Lalkovič, 1990). Od roku 1795 bol dokonca aj dekanom škôl v Štítnickej doline. Počas svojho neľahkého života neustále bojoval s mnohými zdravotnými problémami,  napriek tomu dokázal vytvoriť úžasné diela, ktoré ho zaradili medzi významné osobnosti našej histórie. Počas života sa mu veľa uznania nedostalo. Mnohí z tých, ktorí ho mohli podporiť v jeho práci, mu skôr hádzali polená pod nohy a iba mu prekážali. Takých, ktorí mu naozaj pomohli, nebolo veľa. Hodnotu diel, ktoré za sebou zanechal, naplno ocenili až nasledujúce generácie (obdiv a uznanie vyslovili napr. aj viacerí poprední maďarskí geografi ako E. Fényes, J. Hunfalvy, a iní). Mnohí autori rôznych prác neskôr čerpali údaje práve z Bartolomeidesových diel, a čerpajú ešte aj dnes.  Okrem „odborných“ spisov, ktoré vyšli tlačou, vydal aj niekoľko učebníc. Bol aj literárne činný, vydal niekoľko náboženských a satirických prác, ale väčšina z nich zostala iba v rukopisoch. Bartolomeides zanechal za sebou až 40 zväzkov nevydaných rukopisov! Je to obdivuhodné, keď si uvedomíme, že v tom čase neboli ani písacie stroje a všetko sa muselo písať ručne, s husacím brkom pri svetle sviečky (Jerg, 2018b, s. 210–211). Svoje práce písal prevažne v latinčine, ale učebnice sa snažil písať rečou ľudu. Na Slovensku v tom čase neexistoval jednotný spisovný jazyk, preto Bartolomeides napísal svoje učebnice v slovakizovanej bibličtine (jazyk Kralickej biblie). Bartolomeidesa pri vydávaní svojich diel brzdila najmä veľká chudoba, aj preto ho možno len obdivovať, že aj za takýchto pomerov toľko publikoval.

Ladislav Bartolomeides zomrel 18. apríla 1825 v Ochtinej. O tri roky neskôr jeho syn, evanjelický farár v Uhorskej Ján Bartolomeides (1787–1862) vydal dielo Memoria Ladislai Bartholomaeides, v ktorom sú zhrnuté cenné údaje zo života a diela Ladislava Bartolomeidesa (Bartholomaeides J., 1828). V roku 2015 vyšiel aj maďarský preklad tejto práce (Darvas, 2015). Dňa 25. októbra 2012 z iniciatívy Matice slovenskej bola slávnostne odhalená bronzová busta Ladislava Bartolomeidesa v aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote (www.rimava.sk ). 19. októbra 2014 pri evanjelickom kostole v Ochtinej pri príležitosti 260. výročia narodenia Ladislava Bartolomeidesa mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa (www.majgemer.sk ).

L. Bartolomeides a jaskyne na Gemeri

Prvé údaje o jaskyniach zozbierané L. Bartolomeidesom obsahuje jeho práca s názvom „Memorabilia provinciae Csetnek“ (Pamätihodnosti štítnického panstva), ktorá vyšla v Banskej Bystrici v roku 1799. Nakoľko Bartolomeides od roku 1783 žil a pôsobil v štítnickej doline, niet divu, že táto jeho mnohostranná krajová monografia sa zaoberá práve Štítnikom a jeho okolím. Spomínaná monografia je rozdelená na niekoľko častí (fyzickú, topografickú, politickú, cirkevnú, literárnu, ekonomickú a diplomatickú). Na začiatku jeho práce v krátkosti opísal aj Plešiveckú planinu (Plešivská hora), pričom sa zmienil o dvoch tunajších jaskyniach – o Zvonivej jame (Csengölyuk) a jaskyni pri štítnickej usadlosti Trnawa. Zvonivá jama v strednej časti planiny bola okolitému obyvateľstvu známa od nepamäti a pred Bartolomeidesom sa o nej zmienili aj Karl Gottlieb von Windisch v roku 1780, ako aj György Szaller v roku 1796. Bartolomeidesova zmienka o Zvonivej jame z roku 1799 je teda treťou najstaršou zmienkou o nej. Výsledky najnovších bádaní dokazujú, že Bartolomeidesova jaskyňa pri štítnickej usadlosti Trnawa je totožná s dnes známou jaskyňou Železné vráta (PP114) v SZ svahu planiny. Podľa Bartolomeidesa sa v nej v minulosti zdržiavali zbojníci, ktorí tam ukryli svoje nakradnuté poklady a preto neskôr o ňu prejavili záujem aj hľadači pokladov. Zásluhou Bartolomeidesa sa teda prvé údaje o jaskyni Železné vráta dostali do literatúry už koncom 18. storočia (Bartholomaeides, 1799; pozri aj Jerg, 2018b, 2018c, 2019).

Redaktor Samuel Bredetzky (1722–1812) o tejto Bartolomeidesovej práci napísal: Autorom je činný učenec, ktorý aj pri svojich obmedzených pomeroch na slovenskej dedine už veľa vykonal… Touto knižkou podal krásny príspevok k miestopisu Uhorska. Len keby aj vo svojom najbližšom prostredí našiel viac povzbudenia a podpory. Keby mu aspoň jeho kolegovia v cirkvi a škole neprekážali v činnosti! Čo môže viac znechutiť činného človeka, ako chladné opovržlivé pohľady školených ľudí?!… S veľkou vďakou prijímame túto autorovu prácu a prosíme ho, aby pokračoval vo svojich podujatiach v pevnom presvedčení, že si získa vďaku svojich statočne zmýšľajúcich krajanov, ako i uznanie cudzozemcov.  (Martinka, 1956, s. 83). Bredetzky veľmi pochválil kapitolu literárnu a topografickú. Námietky mal ešte proti medirytinám, ktoré sú vraj nedokonalé, ale svedčia o vytrvalej usilovnosti. Bartolomeidesova kniha dosiahla uznania nielen u Bredetzkého, ale aj u úradných činiteľov Gemera, ktorí potom povzbudzovali autora, aby sa dal do podobného spracovania územia celej župy. Hoci ochtinský farár nemal s vydávaním kníh dobré skúsenosti, na opakované povzbudenie zo strany hlavného župana Gemerskej stolice Gábora Prónaya (1748–1811) dal sa do prípravných prác (Martinka, 1956). Vynikajúci polyhistor Matej Bel (1684–1749) už v prvej polovici 18. storočia sa snažil spracovať vo svojich Notíciách všetky dostupné poznatky o Uhorsku. Svoje veľkolepé dielo však už nestihol dokončiť a vydať, a tak údaje o mnohých stoliciach ostali v rukopise, vrátane Gemerskej stolice. Absenciu komplexnejšej práce o Gemerskej stolici si uvedomoval aj Bartolomeides.

Zo speleologického hľadiska je najvýznamnejšia známa Bartolomeidesova monografia o Gemeri, ktorá napokon vyšla v Levoči v rokoch 1806 až 1808. Bartolomeides preštudoval veľa literatúry, ale keďže údajov o Gemeri našiel veľmi málo, veľa musel dopĺňať vlastným výskumom (napriek veľkej snahe sa k Belovmu rukopisu o Gemerskej stolici nedostal). Všetko pozoruhodné zbieral do pamäti a zapisoval. Informácie, ktoré nadobúdal pozorovaním, počúvaním, skúmaním a čítaním o Gemeri, postupne skladal ako mozaiku do uceleného obrazu, z ktorého vzniklo toto úžasné dielo. Hodnota diela Notitia… spočíva hlavne v tom, že nám v ňom Bartolomeides zanechal pomerne verný a podrobný obraz Gemera na začiatku 19. storočia (Martinka J., 1956). V dnešnom modernom svete, keď si všetky potrebné informácie vieme za pár sekúnd „vygúgliť“ z pohodlia domova, si len ťažko vieme predstaviť, koľko práce a úsilia musel vynaložiť. Na tomto  veľkolepom diele, ktoré má takmer 800(!) strán, pracoval vyše 8 rokov! Zabezpečiť potrebné financie, aby dielo mohlo vyjsť v tlači, bola v tej dobe takisto nesmierne ťažká úloha.

Bartolomeides rozdelil svoje monumentálne dielo na 3 časti. Prvá, najrozsiahlejšia (po stranu 472), obsahuje opis Gemera ako celku. Druhá časť (po stranu 732) obsahuje miestopis Gemera, kde podáva stručné prehľadné údaje o každej osade stolice. V tretej časti (po stranu 782) opísal správu stolice. Vo svojej monografii venoval Bartolomeides veľkú pozornosť aj jaskyniam a z územia Gemera (dnešného Slovenského a Aggtelekského krasu) opísal viacero jaskýň. Niektoré aj navštívil.

Jaskyne a vyvieračky Plešiveckej planiny:

Na Plešiveckej planine (Pelsöczi hegy), ktorú aj zaujímavo charakterizoval, zaregistroval existenciu najmenej štyroch jaskýň: Zvonivej jamy a jaskýň pri Vidovej, Kunovej Teplici a štítnickej usadlosti Trnawa. V prípade Zvonivej jamy, ktorú uvádza pod miestnym názvom „Csengölyuk“ nie sú žiadne pochybnosti o tom, že sa jedná o známu 100 m hlbokú priepasť v strednej časti planiny. Poznamenal, že jej vchod sa dal vypátrať podľa nakopených skál. U ostatných jaskýň žiadne ich vlastné meno nespomína. V prípade jaskýň pri Vidovej a Kunovej Teplici konštatoval, že ide o dobre viditeľné otvory skrytých jaskýň (Lalkovič M., 1999). Z týchto skromných údajov je isté len to, že v okolí Vidovej sa malo nachádzať niekoľko jaskýň, ale chýbajú bližšie údaje, takže stotožniť ich s dnes známymi jaskyňami je problematické. V prípade jaskyne pri Kunovej Teplici je situácia jednoduchšia. Z jaskyne vytekala voda, ktorú miestni obyvatelia nazývali „Zúgó“ (Hučiaca). V okolí Kunovej Teplice sa nachádzajú 2 silné vyvieračky spod Plešiveckej planiny. Okrem Hučiacej vyvieračky (PP052) je známa aj tzv. Závodná vyvieračka (PP078), nachádzajúca sa za miestnym zlievarenským závodom. Dávnejšie sa tu vo svahu nachádzal neveľký otvor, vedúci do 40 m dlhej jaskyne, voda vytekala priamo z vchodu a padala 5 m vysokým travertínovým vodopádom. Jaskyňa bola miestnemu obyvateľstvu známa od nepamäti. Kvôli tomu 5 m vysokému vodopádu bolo počuť vyvieračku aj z väčšej vzdialenosti, takže ju tiež mohli nazývať Hučiacou. Takže s určitosťou sa dá povedať, že v prípade tejto Bartolomeidesovej zmienky ide o tieto dve vyvieračky planiny, keďže názov Zúgó spomína v množnom čísle: „Obyvatelia obce ich volajú Zúgó“ (Bartolomeides L., 1808, s. 708; preklad P. Černaj).  Potvrdzuje to aj charakter údajov, uvádzaných neskoršími autormi, ktorí ho citovali. Ako sme to už uviedli vyššie, Bartolomeidesova zmienka o jaskyni pri štítnickej usadlosti Trnawa sa vzťahuje na jaskyňu Železné vráta. Podľa neho jaskyňa údajne slúžila zbojníkom a zaujímali sa o ňu aj hľadači pokladov, ktoré v jaskyni nikdy nenašli. V miestopisnej časti svojej monografie pri obci Štítnik o jaskyni Trnawa píše: Za týmto je pustatina „Trnawa“, významná jaskyňou, známou pre poklady zbojníkmi tu uložené (Bartholomaeides, 1808, s. 534–535; preklad P. Černaj).

Jaskyne a vyvieračky Koniarskej planiny:

Bartolomeidesove zmienky o jaskyniach Plešiveckej  planiny sú všeobecne známe. Podrobné štúdium jeho monografie ale ukázalo, že sa v nej ukrývajú informácie, ktoré sa týkajú aj Koniarskej planiny, čo však dosť dlho unikalo pozornosti bádateľov. Bartolomeides bol jedným z prvých, kto sa zmienil aj o krasových javoch Koniarskej planiny (pozri Jerg, 2018a).

            V miestopisnom zozname svojej monografie pri obci Milhosť (Miglesz) okrem iného píše: „Na mieste Hlavište majú veľký prameň vody, spoločný s Tepličanmi“(Bartholomaeides, 1808, s. 623; preklad P. Černaj). Na vyvieračke Hlavište začali pracovať v druhej polovici 50–tych rokov jaskyniari zo Šivetíc (združení okolo F. Szarku) a po vyrazení asi 25 m dlhej chodby tu v roku 1959 napokon objavili extrémne náročnú Gemerskoteplickú jaskyňu, ktorá dnes už dosahuje dĺžku 637 m!

            Zaujímavé informácie nachádzame aj pri ďalších obciach. Pri obci Pašková (Páskaháza) poznamenáva: „Tieto vrchy sú preplnené jaskyňami a na mnohých miestach vydávajú zo seba periodické ….. ?“ (asi „vývery vôd“ – pozn. autora; Bartholomaeides, 1808, s. 640; preklad P. Černaj). Tieto všeobecné informácie sa zrejme vzťahujú k obidvom planinám, medzi ktorými táto malá obec leží. Nakoľko tu chýba akýkoľvek bližší opis, stotožniť túto zmienku s nejakými dnes známymi jaskyňami je problematické. Bartolomeides tu zrejme poukazuje najmä na 3 známe vyvieračky spod Koniarskej planiny, v blízkosti obce (Hučiaca vyvieračka – Zúgó 1 km na SSZ od obce; prameň Studnička – Kútyika 300 m poniže cintorína; a Trávna vyvieračka – Gyepű 1,2 km južne od obce).

            Za pozornosť stojí aj poznámka pri obci Rozložná (Rozlozna): „Chotár majú hornatý plný vápenca a jaskýň. (Bartholomaeides, 1808, s. 689; preklad P. Černaj). Táto zmienka pravdepodobne poukazuje na jaskyne v SV časti Koniarskej planiny (jaskyne na kopci Veterník: Priepasť pod Veterníkom, Dvojotvorová priepasť; alebo niektoré svahové jaskyne kopca Pipíš).

Baradla a jaskyne v okolí Smradľavého jazierka (
Büdöstó ):

            Bartolomeides počas zhromažďovania údajov do svojej monografie ešte začiatkom roka 1801 vymohol u vtedajšieho hlavného župana Gemerskej stolice baróna Gábora Prónaya, aby sa jaskyňa Baradla zmapovala. Župan touto prácou poveril stoličného inžiniera Keresztélya (Kristiána) Raisza (1766–1849). Poznámka: K. Raisz je známy aj tým, že naprojektoval a dal vybudovať cestu cez horský priechod Soroška na Silickej planine, čím sa v tom období výrazne uľahčilo cestovanie medzi Rožňavskou a Turnianskou kotlinou. Pochovaný je v rodinnom hrobe, v ovocnom sade na začiatku obce Hrušov. Výdavky spojené s vymeraním jaskyne hradil župan Prónay. K. Raisz od 6.7.1801 do 1.9.1802 jaskyňu Baradla skutočne aj zameral a na základe svojich prác vyhotovil jej pozdĺžny rez a pôdorys (pozri Gaál – Gruber, 2014, s. 371–372). Vtedy známe časti jaskyne (po tzv. Železné vráta – Vaskapu) mali dĺžku 850 siah (1612 m). Raiszove plány jaskyne potom vyšli niekoľkokrát tlačou (okrem Bartolomeidesovej monografie aj v prácach D. Göröga v roku 1802 a S. Bredetzkého v roku 1807).

            Na podklade meraní Kristiána Raisza mapu jaskyne Baradla roku 1806 vypracoval aj L. Bartolomeides. Mapu uverejnil vo svojej monografii o Gemeri, kde tvorí súčasť mapy Gemerskej stolice. Obidve mapy nakreslil a vyryl sám L. Bartolomeides. Jeho mapa s názvom Topo et Ichnographia Cavernarum ad Agtelek et Büdöstó má rozmery 45,5 x 16 cm a je vyhotovená v mierke 1:5576. Z jaskyniarskeho hľadiska je jeho mapa zaujímavá tým, že takáto topografická mapa veľkých mierok si vyžadovala citlivý prístup vo výbere prvkov tvoriacich jej obsah. Kombináciou povrchu s podzemnou situáciou vytvoril Bartolomeides aj ako neodborník vo vtedajšej dobe dielo ojedinelého charakteru (Lalkovič, 1985, 1990).

            Popri zobrazení terénu šrafami a osobitne i závrtov schematicky tu zakreslil aj obrysy priestorov jaskyne Baradla a jaskyne Smradľavého jazierka (dnešnej Čertovej diery), pričom aj tieto voči povrchovej situácii graficky vhodne odlíšil. Pokiaľ predpokladáme, že Raiszove zameranie Baradly sa stalo podkladom pre Bartolomeidesa z hľadiska zobrazenia jej priestorov v mape, novým prvkom mapy sú priestory samotnej Čertovej diery. Schematický zákres jej priestorov je dielom samotného L. Bartolomeidesa a pravdepodobne súvisí s jeho návštevou jaskyne v júli 1801 (Lalkovič, 1990).

            10. júla 1801 Bartolomeides so svojim sprievodcom preskúmal tri jaskyne v okolí Smradľavého jazierka a v miestopisnej časti svojej monografie pod heslom Büdöstó o tomto prieskume píše:

            Smradľavé jazero je majetok a samota medzi Aggtelekom a Hosúsovom, v Putnockom okrese, pri verejnej ceste; nazvané je tak podľa blízkeho jazera, vznikajúceho z dažďových vôd, ale z času na čas vysychajúceho. Má len jeden domček, obkľúčený niekoľkými roľami, obývaný jednou rodinou a prijímajúci pod svoju strechu i cudzincov. Právne prináleží tým, ktorým prináleží susedný majetok Kečovo. Ostatne toto miesto pamätihodným robia jaskyne, ktoré zevia v susednom vrchu, ležiacom na sever. Týchto jaskýň je viac a sú podobné aggtelekským, čiže baradlanským, pravdepodobne možno určiť, že sú s nimi spojené. 10. júla 1801 vstúpil som do týchto jaskýň so sprievodcom–krčmárom, ktorý býval na samote, i s jeho synom pri svetle sviečok. Vchod do týchto jaskýň je inak ustrojený, než v Baradle. Lebo keď onen v Baradle ohromným svahom skalnatého vrchu, v ktorom otvára sa vchod, môže cestovateľa na prvý pohľad hrôzou naplniť a od vstúpenia odstrašiť, tu všetko nepríjemné, na prvý pohľad akoby odstránené a závojom prikryté, zve navštíviť. Sprvu zaiste je tu zvislá hĺbka, voľná, ustrojená na spôsob pivnice bez sklepenia a bez strechy, zahalená hustým stromovím a krovím. Do tejto hĺbky, majúcej pol druhej siahy, ľahko sme sa spustili pomocou odťatého stromu, a zažnúc sviečky, vstúpili sme do prvého priestoru, ktorého otvor je v severnej stene menovanej pivnice, vysoký štyri stopy, široký sedem stôp, zrejme javí sa v podobe polkruhu veľmi pravidelného. Sklepenie tohto otvoru, ako všetky tieto skaly, je z vápenca, ale je také pevné, že by si riekol, že je z jednej ohromnej skaly vytesané umeleckou rukou umelca. Do tohto otvoru vstúpili sme zohnutí a štvornožky. Sotva sa štveráš jednu–dve siahy, keď priestor, vysoký, dovoľuje ti vstať a tak vstupovať po svahu neprestajne skalím zasypanom. Do koľkokoľvek jaskýň tu vojdeš, do každej musíš zostupovať, a nie je tu možné prechádzať sa po rovnom, ako v aggtelekských jaskyniach. Dno týchto priestorov, počnúc od vchodu, skláňa sa nadol a najprv je posiate rozhádzaným a nepravidelne nakopeným skalím, potom ako steny, tak i povala stalaktitmi sú ozdobené. Zostupuje sa potom cez podlhovastú úzku štrbinu, kráčajúc sem–tam medzi ležiacimi skalami a stĺpmi stalaktitovými do druhej, a z tejto po drevenom rebríku, ani cez nejakú jamu, do tretej a do ostatných jaskýň. Tieto, nakoľko ich dosiaľ bolo možno preskúmať, nie sú také veľké a rozsiahle, ako v Baradle, a nerozprestierajú sa do dĺžky a šírky, ale výšku majú ohromnú a možno ich zrovnať s prázdnymi turňami alebo hlbokými jamiskami. Preto sú pre cestovateľa väčšmi nebezpečné, aspoň podľa mojej mienky. Veď ani nestali sa takými známymi, ako tie pod Baradlou, ani nemožno v nich tak sa prechádzať, ale skúmateľ musí tu blúdiť neistým krokom v smeroch temer špirálovite skrútených. Steny, sklepenie i dno všetkých jaskýň, do ktorých mohol som vojsť, natoľko sú pokryté stalaktitmi rozmanitej podoby a veľkosti, že ledva vidieť holú skalu. Ale z týchto jaskýň tri stali sa mi význačnými nad ostatné, a to najprv tá, v ktorej nachodia sa hŕby ľudských kostí, priam tak, ako v Baradle. Ľud nazdáva sa, že tieto kosti sú po cestujúcich, v samote pri Smradľavom jazere zbojníkmi zabitých a sem hodených. Rozprávajú, pravda, podľa pamäti otcov, že bola v menovanej samote istá ženská, vodkyňa zbojníkov, zvaná Anča. Táto vraj tajne držala so zbojníkmi a s ich pomocou vraj cudzincov, ktorí k nej zašli, zabila a telá zavraždených sem dala odniesť. Nezapieral by som, že čosi takého sa stalo, ale nazdávam sa, že oné hŕby kostí viac označujú a že sú po ľuďoch morom alebo vojnou usmrtených, a sem, tak, ako v Aggtelekskej jaskyni, ako do hrobu pochovaných.

            Druhá z týchto jaskýň svojou výškou tým viac uchvacuje diváka, že má na sklepeniach štrbiny, ktoré vpúšťajú denné svetlo, takže výška jaskyne je tým viditeľnejšia.

            Napokon treba spomenúť i tú jaskyňu, v ktorej je prameň veľmi čistej vody, ktorej, načrúc do klobúka, sme sa do vôle napili a tu sme ukončili túto výpravu.

            Možno veriť, že tieto jaskyne, ktoré sme navštívili, poskytujú len príchod k väčším a že sú iným vchodom do Baradly. Lebo, nakoľko sme mohli pozorovať, že pod Baradlou smerujú od západu na východ, tak i tieto ta smerujú a sa skláňajú. Ostatne tieto jaskyne cudzinci zriedka navštevujú, lebo sú i priďaleko od hlavnej cesty a zostúpenie do nich je ťažšie. O týchto neplatí výrok básnika: „ľahký je vchod do podsvetia, a vrátiť sa z nich dá hodne námahy a roboty“ (Bartholomaeides, 1808, s. 523–525, preklad: Kľačko, 1927).

            Z Bartolomeidesovho obšírneho opisu vyplýva, že prvou jaskyňou, ktorú navštívil, bola jaskyňa Čertova diera (jaskyňa Smradľavého jazierka). Druhou z týchto jaskýň bola Líščia diera. V prípade tretej jaskyne, v ktorej sa nachádzal prameň veľmi čistej vody, môžeme len polemizovať, či sa mohlo jednať napr. o ponorový vchod do jaskyne Domica (v blízkosti terajšieho východu z jaskyne), alebo nejakú inú jaskyňu. R. Kľačko vo svojom článku z roku 1927 pravdepodobne reagoval na prvé správy o objave Domice Jánom Majkom a uverejnil vyššie uvedený preklad z Bartolomeidesovej monografie.

            Bartolomeides vo svojej monografii veľmi podrobne opísal aj jaskyňu Baradla (jeho opis v miestopisnej časti pod heslom Baradla má až 18 strán!), z čoho jednoznačne vyplýva, že ju aj fyzicky navštívil. Spomenul práce viacerých autorov, ktorí písali o jaskyni (napr. Korabinszky, Townson, Vályi a pod.), pričom na 2,5 stranách citoval Townsonov opis Baradly. Uviedol aj to, že Raiszova mapa Baradly vyšla vo Viedni, v práci D. Göröga v roku 1802. Bartolomeidesova zmienka o meraní teploty v jaskyni v júli 1801 tiež potvrdzuje, že ju navštívil.

            Napriek tomu, že Bartolomeides nemal geologické vzdelanie, aj ako laik mal veľmi dobré pozorovacie schopnosti. Na základe smerovania chodieb v Čertovej diere dospel k záveru, že priestory jaskyne boli len vstupom do podstatne väčších priestorov a mohli byť druhým vchodom do jaskyne Baradla v neďalekom Aggteleku. Takisto správne uviedol aj to, že jaskyňa je vytvorená vo vápenci. V roku 1926 bola Jánom Majkom objavená jaskyňa Domica a následne v roku 1929 aj prepojenie medzi Domicou a Čertovou dierou. Krátko na to v roku 1932 bolo objavené aj prepojenie medzi Domicou a Baradlou, čím vznikol unikátny jaskynný systém, ktorý dnes na území dvoch štátov už dosahuje dĺžku 25,8 km!

Miesto doslovu

            Popredný maďarský geograf Elek Fényes (1807–1876) vo svojej práci Magyarországnak mostani állapotja… (Terajší stav Uhorska…) z roku 1837 sa pri opise Gemera o Bartolomeidesovi zmieňuje takto: „… bohato a majstrovsky opísal túto stolicu ochtinský evanjelický kazateľ L. Bartolomeides“. (Fényes, 1837, s. 182).

Ďalší vynikajúci maďarský geograf János Hunfalvy (1820–1888) vo svojom diele A Magyar birodalom természeti viszonyainak leírása (Opis prírodných pomerov Maďarskej ríše) z roku 1863 sa odvoláva na Bartolomeidesovu monografiu, ako na takú, „ktorá je bohatého obsahu a potrebovala mnoho skúmania“. (Hunfalvy, 1863, s. 28).

Pri príležitosti zhromaždenia uhorských lekárov a prírodovedcov v Rimavskej Sobote v roku 1867 bola vydaná aj kolektívna geografická práca Gömör-Kishont vármegyének leírása (Opis Gemersko-malohontskej stolice), ktorú zostavil J. Hunfalvy. Miestopisné a mnohé iné údaje k tejto práci čerpali z Bartolomeidesovej práce Notitia a ocenili Bartolomeidesa ako „jedného z najvynikajúcejších našich historikov, ktorý si ako zberateľ údajov a monografista získal mimoriadne zásluhy. Jeho práce i dnes slúžia ako pramene. Najvýznamnejšie sú tie, v ktorých spracoval historické, geografické a štatistické pomery svojho rodného kraja“. (Martinka, 1956, s. 107).

            Bartolomeidesova práca  sa stala prameňom, z ktorej už mnohí čerpali potrebné údaje a ešte mnohí budú čerpať v budúcnosti. Bartolomeides bol priekopníkom, keď všestranne a dôkladne spracoval dovtedy ladom ležiacu a jedincovi ťažko zvládnuteľnú oblasť krajovedy. Bol to významný čin, keď podal dodnes takmer neprekonaný, všestranný vlastivedný obraz Gemera (Martinka, 1956).

Literatúra:

Bartholomaeides L. B., 1799: Memorabilia provinciae Csetnek. Banská Bystrica, 336 s.

Bartholomaeides L. B., 1806–1808: Inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia historico–geographico–statistica. Leutschovia, 784 s.

Bartholomaeides J. L., 1828: Memoria Ladislai Bartholomaeides, Ecclesiae Ochtinensis V. D. Ministri. Pesthini, 1828, 96 s. https://medit.lutheran.hu/files/Memoria.pdf

Darvas M., 2015: Bartholomaeidesz Lászlónak, az ochtinai egyház lelkészének, emlékezete. Szentendre, 2015, 52 s. https://medit.lutheran.hu/files/memoria_ladislai_bartholomaeides.pdf

Fényes E., 1837: Magyar Országnak, s a hozzá kapcsolt tartományoknak mostani állapotja statistikai és geographiai tekintetben. 3.kötet, Pest, 1837, 457 s.

Gaál Ľ. – Gruber P., 2014: Jaskynný systém Domica – Baradla. Jaskyňa, ktorá nás spája. ANPI Jósvafő, 512 s.

Hunfalvy J., 1863: A Magyar birodalom természeti viszonyainak leírása. 1. kötet, Pest, s. 288.

Jerg Z., 2018a: Prvé zmienky o jaskyniach a vyvieračkách Koniarskej planiny v Slovenskom krase. Spravodaj SSS, 49, 2, 70–74.

Jerg Z., 2018b: Zmienky o jaskyniach Plešiveckej planiny do roku 1918 vo svetle súčasného poznania. Slovenský kras 56, 2, 205–226.

Jerg Z., 2018c: Jaskyňa Trnawa je ďaleko od Trnavy, alebo pátranie po jednej jaskyni. Spravodaj SSS, 49, 4, 58–63.

Jerg Z., 2019: Dodatok k článku o jaskyni Trnawa. Spravodaj SSS, 50, 2, (v tlači).

Kľačko R., 1927: L. Bartholomaeides o jaskyniach pod Domicou. Slovenské pohľady, 43,  1–2, Turč. Sv. Martin, 86–91.

Lalkovič M., 1985: Príspevok k histórii merania a mapovania jaskýň na Slovensku. Slovenský kras, 23, Martin, 145–170.

Lalkovič M., 1990: Z galérie našich jaskyniarov II. Spravodajca 21, 1, Liptovský Mikuláš, 44–48.

Lalkovič M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, zborník referátov, Brzotín, s. 12–21.

Lalkovič M., 1999: Erste Erwähnungen über die Höhlen des Slowakischen Karstes zu Beginn des 19. Jahrhunderts. Slovenský kras 37, Liptovský Mikuláš, 139–148.

Martinka J., 1956: Ladislav Bartolomeides, vlastivedný priekopník. Osveta, Martin, 124 s.

Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ Liptovský Mikuláš, 113–130.

Prikryl Ľ.V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. Veda (vydavateľstvo SAV), Bratislava, 162 s.

Stankovič J. – Jerg Z., 2001: Plešivecká planina. Atlas krasových javov. SSS a SK Minotaurus, Rožňava, 320 s.

www.majgemer.sk

www.rimava.sk

https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ladislav_Bohuslav_Bartholomeides&oldid=6794182
https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Bartholomaeides_János_László&oldid=19900938

spracoval: Zoltán Jerg (SK Minotaurus)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *