Jozef Drenko
24.3.1904, Kunova Teplica (okr. Rožňava) – 8.7.1980, Lučenec
„Tretí zostup (do 100 m hlbokej Zvonivej jamy na Plešiveckej planine – pozn. autora) podnikol r. 1925 Jozef Drenko, rodák z Kunovej Teplice. Dostal sa až na dno priepasti pomocou konopných lán, ktoré spúšťali kladkostrojom. Drenko so spolupracovníkmi Št. Kolesárom, A. Vajdom a L. Orbánom priepasť po prvý raz zameral a svoje pozorovania zanechal v rukopise.“ (Vojtech Benický, 1958)
Objavom Demänovskej jaskyne slobody v roku 1921 sa na Slovensku začala nová éra záujmu o bližšie poznávanie jaskýň. V prípade Slovenského krasu sa počiatočný záujem sústreďoval predovšetkým do jeho východnej časti, čiže na jaskyne v okolí Moldavy, Turne, Jasova a Hačavy, a to už od roku 1922. Záujem rôznych skupín a jednotlivcov o tunajšie jaskyne sa s istým časovým oneskorením prejavil aj v jeho západnej časti, a bol orientovaný prevažne na jaskyne Silickej a Plešiveckej planiny (Lalkovič, 2002). Medzi významné osobnosti medzivojnového jaskyniarstva patrí aj Jozef Drenko (1904–1980). O jeho prieskume Zvonivej jamy v roku 1925 sa v literatúre zmienili mnohí autori. Nakoľko sa však Drenko venoval prieskumu aj iných jaskýň, v tomto príspevku sa preto pokúsim zhrnúť všetky dostupné poznatky o tejto osobnosti.
Jozef Drenko sa narodil 24. marca 1904 v Kunovej Teplici, malebnej dedine pod Plešiveckou planinou. Ako zaujímavosť je hodné uviesť, že priezvisko Drenko patrí medzi vôbec najstaršie rodové mená v Kunovej Teplici (prvý záznam o priezvisku Drenko nachádzame už v súpise z roku 1551). Učil sa na ľudovej škole v Kunovej Teplici (1910–16), meštianskej škole v Dobšinej a Šajavskom Gemeri (1917–20), absolvoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Košiciach (1921–25), Dôstojnícku školu v Brne (1927), zlievarenský kurz na Vysokej škole technickej v Brne (1928). Od roku 1927 pôsobil v závode Sphinx Fiľakovo (neskôr vedúci kachliarne a zlievárne), Kovosmalt Fiľakovo (strojný technik). V roku 1930 sa oženil s Matildou Dúbravszkou (1910–1973). Synovia: PhDr. Zoltán Drenko – archeológ, historik a PhDr., Mgr. Jozef Drenko – stredoškolský profesor, publicista, historik. Bol členom Jaskyniarskeho zboru KSTL a neskôr aj členom prvej SSS. Ako externý spolupracovník Archeologického ústavu SAV spolupracoval na výskumoch na hrade vo Fiľakove, na avarsko–slovenskom pohrebisku v Prši, zaniknutej stredovekej dedine v Poltári, hrade Levice a tureckej pevnosti Sobôtka pri Rimavskej Sobote. Bol členom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV v Nitre. Svojimi výskumami a zbierkami sa zaslúžil o založenie Mestského múzea vo Fiľakove (1953), kde robil aj prednášky pre verejnosť. Publikoval viacero článkov z oblasti archeológie, bol spoluautorom štúdie o archeologickom výskume v Prši, spracoval obrázkovú kroniku závodu Kovosmalt Fiľakovo (1908–1964). Okrem svojho zamestnania (strojný technik) pôsobil aj pedagogicky na Závodnej odbornej škole vo Fiľakove, kde vychoval početných majstrov a technikov. Venoval sa aj poľovníctvu, záhradkárstvu a ochrane prírody. Nemenej významná bola aj jeho činnosť v oblasti športu. Počas štúdia v Košiciach bol aktívnym členom KAC Košice a Čsl. Atletickej amatérskej únie. Bol vysokej, atletickej postavy a výkonmi v hode oštepom, diskom a vrhu guľou sa zapísal aj do historických tabuliek na Slovensku. V roku 1924 sa zúčastnil aj prvého Maratónu mieru v Košiciach. Od roku 1929 sa stal tajomníkom futbalových oblastí Fiľakovo a Lučenec, kde pôsobil aj ako rozhodca. Od roku 1949 bol tajomníkom Slovenského národného aeroklubu vo Fiľakove (Drenko, 1999, 2000b). Zomrel 8.7.1980 v Lučenci.
Drenkove prieskumy pred rokom 1925
Jozef Drenko vyrastal v Kunovej Teplici, a tak niet divu, že ho ešte pred rokom 1925 zaujali jaskyne a vyvieračky najmä v blízkom okolí obce (z Kunovej Teplice je ináč krásny výhľad na skalné bralá západného svahu Plešiveckej planiny). Ešte počas stredoškolských štúdií Drenko preskúmal niekoľko menších jaskýň vo svahu planiny pri Kunovej Teplici, ako aj tamojšie vyvieračky. Bližšie údaje o Drenkom skúmaných lokalitách však nie sú známe. Predpokladáme, že v prípade vyvieračiek išlo o Hučiacu vyvieračku severne od obce a o Závodnú vyvieračku so 40 m dlhou jaskyňou v areáli miestneho zlievarenského závodu. V západnom svahu planiny medzi Hučiacou vyvieračkou a vyústením kunovoteplického závozu na planinu je v súčasnosti známych najmenej 19 menších svahových jaskýň (s dĺžkou od 3 do 23 m), preto je dnes ťažké určiť, ktoré z nich sa stali objektom Drenkovho záujmu (Lalkovič, 2002).
Často chodieval aj na planinu, najmä ku Zvonivej jame, o ktorej počul toľko zaujímavých historiek. Na planine sa spočiatku orientoval na prieskum skôr menších, menej významných, ale vtedy známych lokalít. Medzi nich patrila aj jaskyňa, ktorú nazývali Mačacou dierou a jaskyňa pri Kis bükk. Pre nehodu dokonca v Mačacej diere pobudol takmer celý deň. Do jej priestorov vliezol po suchom konári, ktorý sa pod ním zlomil. Bez cudzej pomoci sa z jaskyne nedokázal dostať, a preto musel čakať, kým ho z nej nevytiahol okoloidúci starý lesník. Drenkom uvádzaná Mačacia diera zrejme nie je totožná s dnešnou Mačacou dierou (PP006), pretože sa jedná o 9 m dlhú horizontálnu jaskyňu. Jeho príhoda skôr naznačuje priepasťovitý charakter vstupu, odkiaľ sa sám nedokázal dostať (Lalkovič, 2002). Pri súčasnom stave poznatkov môžeme celkom dobre zúžiť okruh potenciálnych jaskýň, ktoré by mohli byť totožné s vyššie uvedenými dvoma jaskyňami. Ak vychádzame z predpokladu, že Drenko chodieval k Zvonivej jame kunovoteplickým závozom, tak ním preskúmané jaskyne sa zrejme nachádzali v blízkosti trasy medzi závozom a Zvonivou jamou. Na tejto trase však poznáme ešte aj dnes pomerne málo jaskýň (PP081 Štvorramenná priepasť, PP031 Buková jama, PP030 Mínová priepasť, PP061 Portálová priepasť, PP062 Ochranárska jaskyňa, PP131 Žinčicova priepasť a PP015 Čertova jama). Z týchto 7 lokalít môžeme 38 m hlbokú Mínovú priepasť hneď vylúčiť, nakoľko kvôli jej značnej hĺbke bola v tom čase pre Drenka nedostupná. Zo zvyšných 6 lokalít jedna je iba 3 m dlhá horizontálna jaskynka (PP062) a 3 z nich sú voľne zleziteľné bez väčších problémov (PP081, 061, 015). Drenkova malá nehoda sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou stala buď v 16 m hlbokej Bukovej jame PP031 (naznačil to aj Lalkovič – pozri Lalkovič, 2002, s. 125), alebo v 12 m hlbokej Žinčicovej priepasti PP131. Obe lokality sa nachádzajú vo vzdialenosti max. 800 m od horárne Veľký vrch (zmienka o okoloidúcom starom horárovi sa zrejme vzťahuje na plešiveckého horára Jánosa Barkaiho); resp. max. 400 m od cesty k Zvonivej jame. Podľa nášho názoru sa Drenkom spomínaná nehoda odohrala najskôr v priepasti Bukova jama. Naznačuje to nielen charakter jaskyne (cca. 8 m klesá šikmo pod uhlom asi 45° a potom nasleduje 8 m kolmý stupeň, kde ešte aj v súčasnosti je veľa napadaného, a možno aj nahádzaného dreva), ale aj jej poloha (nachádza sa len 500 m od vyústenia kunovoteplického závozu, a iba 40 m od lesnej cesty, ktorá vedie k horárni Veľký vrch).
Drenko sa časom zrejme odvážil aj do širšieho okolia Zvonivej jamy, nakoľko sa podujal aj na prieskum nejakej menšej jaskyne pri priepasti Zombor (Lalkovič, 2002). Nakoľko chýbajú bližšie údaje, stotožniť ju s nejakou dnes známou jaskyňou je problematické. V okruhu do 600 m sa totiž v okolí priepasti Zombor nachádzajú 4 jaskyne (PP002 Dudášova diera, PP003 Vlčia jama, PP005 Lastovičia diera a PP006 Mačacia diera), ktoré v tom čase mohli byť známe. Tri z nich sú voľne zleziteľné a Dudášova diera je zleziteľná pomocou kratšieho lana s uzlami, alebo po spadnutých stromoch (4,5 m kolmý stupeň). K priepasti Zombor sú z nich najbližšie Lastovičia diera a Vlčia jama (obe vo vzdialenosti 370 m), ale do akej miery bola niektorá z nich objektom Drenkovho záujmu, nie je bližšie známe.
Zvonivá jama
Meno Jozefa Drenka sa v speleologickej literatúre spomína predovšetkým v súvislosti s jeho odvážnym prieskumom Zvonivej jamy v roku 1925. V dnešnej dobe vďaka špičkovým speleoalpinistickým pomôckam je zostup do 100 m hlbokej priepasti pre zdatných jaskyniarov už viac–menej rutinnou záležitosťou. Zostúpiť pred 100 rokmi do takejto hlbočiny však bol obdivuhodný výkon, ktorý zároveň niesol so sebou aj pomerne veľkú dávku rizika.
Drenko už od detstva veľa počul o Zvonivej jame; podľa ľudovej povesti údajne raz dávno pustili do nej tri kačky, ktoré vyšli na úpätí planiny na troch rôznych miestach. Iná povesť strašila deti, že tam býva drak. Veľké pramene vôd vychádzajúce z vápencového vrchu ho neskôr utvrdili v domnienke, že vo vnútri hory by mala byť veľká jaskyňa, kde zhora presakujúca voda sa zbiera do veľkého jazera. Ešte počas študentských čias údajne preskúmal „všetky známe aj neznáme jaskyne planiny“, avšak kvôli vysokému stavu vody, alebo malej veľkosti jaskýň sa hlbšie do jej útrob nevedel dostať. Nepreskúmaná mu zostala už len Zvonivá jama. Často vyšiel na planinu k priepasti a ako mnohí turisti aj on do nej hádzal kamene, počúvajúc ten zvonivý zvuk, a popritom špekuloval, ako by sa mohol do nej dostať. Pozbieral aj všetky známe údaje o priepasti, avšak stále nemal o nej jasný obraz, nakoľko informácie boli rôzne. S istotou vedel len toľko, že údajne pred asi 50–60 rokmi istý pán inžinier Babnik do nej zostúpil (v skutočnosti sa volal Emil Fabnik, a do priepasti zostúpil v roku 1875 – pozn. autora), ale kvôli nejakej prekážke dno priepasti nedosiahol. Údaje o tom, čo bola tá prekážka, sa však rôznili (počnúc veľkou vodou a končiac drakom).
Zvonivá jama nedala Drenkovi spávať. Preto hneď po skončení štúdií, keď už mal viacej voľného času, tak sa pustil do prípravných prác, aby mohol uskutočniť svoj dávny sen. 20. júla 1925 vyšiel k Zvonivej jame a hádzaním kameňov do priepasti sa pokúsil určiť jej hĺbku. Zrejme spravil viacero pokusov a meral čas pádu kameňa na dno priepasti. Na základe nameraných údajov potom výpočtom stanovil predpokladanú hĺbku priepasti. Pri výpočtoch bral do úvahy aj rýchlosť šírenia zvuku (kým sa predsa zvuk dopadajúceho kameňa dostane z dna priepasti na povrch, to tiež trvá nejaký čas) a pomerne zložitým výpočtom stanovil hĺbku priepasti na 108,35 m, čo môžeme z dnešného pohľadu považovať za veľmi solídny výsledok (Jozef Pachel v roku 1882 určil hĺbku priepasti na 96 m, avšak o tomto zostupe zrejme Drenko nevedel). Škoda len, že vo svojom rukopise sa nezmienil podrobnejšie o svojich meraniach. Nevieme, či čas meral len pomocou obyčajných hodiniek, alebo či mal k dispozícii presné mechanické stopky, aké sa bežne používali v atletike. Jeho nameraný čas bol 5 sek. (z toho 4,7 sek. bol čas pádu kameňa a 0,3 sek. čas, za ktorý sa dostal zvuk z dna priepasti na povrch). Takisto nevieme, či padajúci kameň počas pádu narazil do stien priepasti, alebo padal bez dotyku so stenami. Hlavná šachta Zvonivej jamy totiž nie je úplne 100% kolmá a v jej polovici do pôdorysu šachty čiastočne zasahujú aj steny na tzv. skalnom moste. Môžem potvrdiť na základe vlastných skúseností, že hodiť kameň do Zvonivej jamy tak, aby táto „nezvonila“ (aby kameň padol rovno na dno bez jediného dotyku so stenou) nie je jednoduché a vyžaduje istú dávku zručnosti. Ak kameň počas pádu naráža na steny, tak je stenami mierne „pribrzdený“ a čas pádu je potom o máličko dlhší. Pri každej jednej desatine sekundy sa vypočítaná hĺbka zmení o približne 5 m! V prípade, že Drenko mal k dispozícii iba klasické hodinky so sekundovou ručičkou, môžeme ním vypočítanú hĺbku 108 m považovať za pomerne presný výsledok. Pravdepodobne v tomto období mohla vzniknúť aj unikátna Drenkova fotografia vchodu Zvonivej jamy z roku 1925 (pozri Drenko J. ml., 1995, s. 7).
Po určení hĺbky priepasti sa Drenko pustil do zháňania potrebného materiálu, čo tiež nebolo ľahké. Spravil si podrobný zoznam, ako aj dôkladnú teoretickú prípravu. Navrhol a načrtol aj spúšťacie zariadenie (rumpál s kladkostrojom) a spravil dokonca aj ich pevnostné výpočty (zachovali sa jeho výpočty, kresby a poznámky zo dňa 25.7.1925). Ako sa napokon ukázalo, najväčším problémom bolo zohnať potrebné množstvo konopných lán a dostatočný počet pomocníkov. Keď už išlo „do tuhého“, tak sľuby ostali len sľubmi a všetci sa iba vyhovárali. Zaujímavé „pádne dôvody“ uviedli tí, čo mali požičať laná, ako napr. potrebujeme lano na stavbu, myši ho prehryzli; hasiči z Plešivca sa vyhovárali, že hasičské laná sa môžu používať iba pri požiari alebo hasičskej slávnosti, a pod. Okrem Drenkovho bývalého učiteľa Štefana Terraya (v Kunovej Teplici pôsobil ako učiteľ od roku 1901, a J. Drenka učil v rokoch 1910–1916) nikto iný nesľuboval účasť na zostupe. Všeobecná mienka medzi ľuďmi bola taká, že je to nemožné, je to hlúposť, atď. Nakoniec Drenko pozbieral všetky laná kunovoteplického závodu a všetky laná v dedine, ktoré stáli za niečo (vrátane šnúr na prádlo!) a po ich pospájaní uzlami napokon mal k dispozícii takmer 150 m lán. S prípravou spúšťacieho zariadenia mu ochotne pomohol aj učiteľ Terray.
V sobotu, 15. augusta 1925 napokon stál Drenko s celým vybavením pri ústí Zvonivej jamy. Zvedavcov sa tam ale zišlo toľko, že kvôli nim sa tam nedalo ani chodiť! Za pomoci kunovoteplického učiteľa a notára postavili spúšťacie zariadenie. Po zaškolení obsluhujúceho personálu a výdatnom obede sa Drenko priviazal na lano a za bolestného nariekania prítomných dám ho začali púšťať do desivej hlbočiny. Spočiatku išlo všetko hladko. Keď v hĺbke 40 m pristál na okraji skalného mostu, odviazal sa z lana(!!!) a po úzkej rímse sa preplazil(!!!) na tzv. skalný most, ktorý nižšie rozdeľuje priepasť na dve časti. Po zbežnej obhliadke mosta sa preplazil naspäť a potom preskúmal horizontálnu chodbu oproti mostu (neskoršia Kamenského chodba), kde našiel úlomky výzdoby, ktoré dokazovali, že tam už pred ním boli ľudia. Spočiatku bol bezradný, nakoľko zistil, že priepasť ďalej pokračuje až na troch miestach (na konci chodby, pod vstupnou priepasťou, ako aj za skalným mostom), a všade do značnej hĺbky. Nevedel sa rozhodnúť, ktorou cestou má ísť ďalej. Po krátkej úvahe ale rozhodol, že preskúma všetky. Nato však bol potrebný zostup ďalšieho človeka na most, ktorý by tam zostal ako signalizátor, a Drenko by mohol zostupovať ďalej. Spočiatku aj bolo dosť takých, čo sa ponúkali, ale keď ich naviazali na lano a v ústí priepasti uvideli, kam to majú ísť, tak každému rýchlo prešla chuť na zostup. Nakoniec sa prihlásil mladý zlievač Štefan Koleszár. Keď na moste uvidel ďalšie roztvárajúce sa tmavé otvory do hĺbky, ihneď vyhlásil, že tam za Drenkom nepôjde ani za všetky poklady sveta! Zároveň sa pokúsil presvedčiť aj Drenka, aby sa vzdal svojho šialeného zámeru. Drenko chvíľu aj váhal, ale napokon povedal, že pôjde ďalej, aj keby tam mal zostať. Obával sa iba toho, či bude dosť lana. Nato sa Koleszár rozhodol, že tam nechce ostať a dal sa vytiahnuť na povrch. Na most potom spustili ďalšieho odvážlivca – Júliusa Tegdeša (1902–1976), ktorý tam zostal ako signalizátor. Drenko sa rozhodol pre ďalší zostup za skalným mostom (zostupová trasa, ktorá sa využíva aj dnes), ale nakoľko sa lano (aj s uzlami!) na viacerých miestach šúchalo o stenu, zostup nižšie už bol omnoho náročnejší. Drenko, ktorému odvaha zjavne nechýbala, na tento adrenalínový zostup spomína takto:
„Tu už zostup neprebiehal tak hladko, ako prvých 40 m. Uzly na lane sa zasekávali v skalných puklinách a uvoľňovali aj rôzne menšie–väčšie úlomky kameňov, ktoré potom okolo mňa svišťali do hĺbky. Našťastie ani jeden väčší kameň ma netrafil. Spustili ma už dobrých 30 m, ale cesta sa zdala nekonečná, lebo darmo som svietil nadol, dno som stále nikde nevidel. Absolútne ticho narúšala iba kvapkajúca voda a šúchanie lana o stenu. Zrazu sa lano zastavilo, bez toho, že by som dal na to pokyn. Keď som posvietil hore, zistil som, že uzol sa zasekol v trhline. Dal som pokyn, aby ma potiahli hore, ale lano sa len naplo, ale ani nepohlo. Hore ma ťahali, ako len vládali, ale nešlo to. Ani hore, ani dole. Vyrúčkoval som teda hore po lane a uzol vytrhol z pukliny a po krátkom voľnom páde som napokon s niekoľkými modrinami odvisol na konci lana. Zhora hlásili, že z lana už veľmi ubúda, ale vtedy som už zahliadol toľko očakávané dno jaskyne. Blízko dna skalná stena skončila a po 8 m spuste vo voľnom priestore som napokon dosiahol cieľ – stál som na dne Zvonivej jamy.“
Drenko zbežne preskúmal dóm na dne priepasti, ako dôkaz nabalil do batoha rôzne úlomky kvapľov a dal sa vytiahnuť na povrch.
Na druhý deň Drenko pokračoval v prieskume priepasti s Alexandrom Vajdom, pričom na moste zostal ako signalizátor jeho bratranec Ľudovít Orbán (1903–1975). Na dne priepasti pobudli 5 hodín a venovali sa najmä zameriavaniu jej priestorov. Pri tejto príležitosti Drenko v jednom výklenku našiel 2 fľaše vína, ktoré tam zanechala ešte Fabníkova výprava. Jedna fľaša sa rozbila, jednu vyniesli a tretiu nenašli. Pravdepodobne v tento deň mohol vzniknúť nápis na skalnom moste – iniciály DJ a OL. Drenkov bratranec musel celý deň mrznúť na moste, a aby sa aspoň trošku zohrial, tak zrejme z nudy nejakým ostrým nástrojom tam vyškrabal na stenu svoje, a Drenkove iniciály, ktoré sú dobre viditeľné ešte aj dnes (Horváth – Jerg, 2005, s. 196). Keď pri výstupe signalizovali, že majú fľašu s vínom, spolupracovníci ich vytiahli v rekordne krátkom čase!
O týždeň Drenko chcel dokončiť prieskum priepasti, v ktorej plánoval zostať celý deň, ale nejakí „dobrí ľudia“ mu to veru nedopriali. Po výstupe na planinu totiž zistili, že časť spúšťacieho zariadenia, ktorú nechali pri priepasti, im nejakí dobráci pohádzali do priepasti. Našťastie mali so sebou potrebné náradie, takže chýbajúce veci raz–dva nahradili novými. Na dno priepasti okrem Drenka zostúpil aj Jozef Záborszký a pobudli tam 6 hodín. Spolu dokončili zameriavanie priepasti. Pomocou vopred zhodeného dreva sa im podarilo vyliezť aj na začiatok tzv. Veľkej galérie. To, čo tam Drenko videl, opísal takto: „Je to najkrajšia časť jaskyne s prekrásnymi, rôzne zafarbenými kvapľovými útvarmi. Samé obrovské rozmery, ako najväčšie útvary v Baradle, a popritom ledva vidieť v šere sa strácajúcu klenbu jaskyne. Ak by som to chcel opísať, tak by to nemalo konca–kraja.“ Na svahu pod Veľkou galériou, na veľkom zrútenom kvapli zanechal Jozef Drenko veľký neprehliadnuteľný nápis červenou pastelkou: „Drenko József“ , avšak zrejme omylom s chybným datovaním „1925.VIII.22.“, nakoľko vo svojom rukopise uvádza, že 3. zostup do priepasti uskutočnili o týždeň v nedeľu, čiže 23.8.1925 (Horváth – Jerg, 2005, s. 195, 197). Zatiaľ nie je jasné, za akých okolností sa pod Drenkov červený nápis dostal maličký, ceruzkou spravený nápis jeho bratranca „Orbán Lajos“ s datovaním 1925.IX.6. O ich prípadnom ďalšom zostupe do priepasti (o dva týždne neskôr po 3. zostupe, t.j. v nedeľu 6.9.1925) totiž nemáme žiadne bližšie údaje a ani o tom, že by hocikedy bol na dno priepasti zostúpil aj Ľ. Orbán. Drenko svoje prieskumy Zvonivej jamy uzatvára týmito slovami: „Veľké výsledky som síce nedosiahol, ale môj cieľ – zistiť aká je hlboká Zvonivá jama a ako vyzerá, som dosiahol. Jedno však ľutujem, že som rozptýlil doterajšie pekné povesti o existencii draka, bývajúceho vo Zvonivej jame. Pravda, hneď aj vznikli novšie, takže ja sám som sa čudoval najviac, keď som sa od iných ľudí dozvedel, aké hrdinské činy som vykonal.“ Jozef Drenko so svojimi spolupracovníkmi: Štefanom Koleszárom, Alexandrom Vajdom, Ľudovítom Orbánom, Júliusom Tegdešom a Jozefom Záborszkým Zvonivú jamu v roku 1925 ako prvý odborne zameral a svoje pozorovania zanechal v rukopise. Jeho náčrt predstavuje neúplný zvislý rez a pôdorys, pričom okrem iných údajov v ňom vyznačil aj hĺbku priepasti a svetlosť niektorých priestorov.
Drenkove prieskumy po roku 1925
Počas 2. svetovej vojny sa maďarskí jaskyniari okrem iných venovali aj prieskumu Zvonivej jamy. Podľa dostupných informácií do nej podnikli v roku 1943 údajne až 5 zostupov. Prvé dva pokusy o zdolanie priepasti začiatkom apríla, vedené Hubertom Kesslerom (1907–1994), boli pre nedostatočný výstroj neúspešné. Podobne dopadla aj partizánska akcia BETE (poza Kesslerov chrbát) vedená Károlyom Bertalanom (1914–1978) dňa 20. apríla. Maďarským jaskyniarom sa napokon až na 4. pokus podarilo dosiahnuť dno priepasti (Kessler), kedy ju aj orientačne preskúmali (Székely, 2008).
Ich najúspešnejšia výprava však bola až tá piata, ktorá sa uskutočnila 4. júla (niektoré pramene udávajú 4. júna) 1943. Výpravy, ktorú viedol H. Kessler, sa zúčastnil aj Jozef Drenko. Do priepasti zostúpili po lanovom rebríku a urobili v nej podrobný speleologický prieskum. Počas nej Kessler priepasť zameral, vrátane častí, ktoré Drenko v roku 1925 nedosiahol. Pomocou prineseného rebríka vyliezli na Veľkú galériu, ktorú preskúmali a dostali sa až do jej najvyššie položených častí. Venovali sa aj fotodokumentácii, najmä mohutnej výzdoby na Veľkej galérii. Situáciu priepasti znázornil Kessler v pôdoryse a vo zvislom reze, pričom približný zvislý rez priepasti vyhotovil aj Drenko. Výsledky prieskumu (vrátane Kesslerových fotografií a jeho mapy) boli publikované v časopise Turisták Lapja (kde sa však Kessler o predchádzajúcich neúspešných pokusoch o zdolanie priepasti radšej ani nezmienil) ako aj viacerými článkami vo vtedajšej dennej tlači (Stankovič – Jerg, 2001, s. 252). Na niektorých týchto Kesslerových fotografiách je aj Jozef Drenko (pozri Drenko J. ml., 1995, s. 7, obr.3; alebo Kessler, 1943, s. 166, obr.4). Nápisy maďarských jaskyniarov z viacerých ich výprav z roku 1943 sa zachovali na pravej stene Kamenského chodby (Horváth – Jerg, 2005, s. 196). Správu z prieskumu Zvonivej jamy zo dňa 4. júla 1943 Drenko zaslal Hornogemerskej sekcii Maďarského turistického spolku. Správa okrem popisu činnosti obsahuje aj Drenkom vyhotovený zvislý rez priepasti (Drenko, 1943).
Napriek tomu, že väčšiu časť svojho života Drenko žil a pôsobil vo Fiľakove, ak to okolnosti dovolili, tak sa vždy rád vracal do Slovenského krasu. Najmä letné dovolenky trávil pri žatevných prácach v Kunovej Teplici, alebo na turistických výletoch po Vysokých Tatrách (Drenko, 2000b). Drenko preskúmal aj akúsi jaskyňu Matilda na úpätí Plešiveckej planiny medzi Plešivcom a Brzotínom. Polohu jaskyne, ktorú nazval po svojej manželke, však nikdy nespresnil. Nemožno preto vylúčiť prípadnú súvislosť „Drenkovej“ jaskyne Matilda so Starou brzotínskou jaskyňou, alebo s jaskyňou Leontína, názvy ktorých v tom čase Drenkovi vôbec nemuseli byť známe. Zmienka J. Drenka ml. o tom, že jeho otec túto lokalitu navštívil v 50. rokoch a neskôr o nej počul, že má zasypaný vchod, naznačuje, že by v jej prípade skutočne mohlo ísť o jaskyňu Leontína (Lalkovič, 2002).
Niekedy v tomto období sa Drenko podujal aj na prieskum Silickej ľadnice na Silickej planine. Počas svojich vychádzok sa na planine zoznámil s tamojším lesníkom, ktorý mu ukázal vchody do 2–3 ďalších jaskýň. To ho napokon inšpirovalo, aby ich bližšie preskúmal. Chýbajú však akékoľvek bližšie údaje o týchto jeho aktivitách. Jednu jaskyňu údajne aj objavil a zrejme aj detailnejšie preskúmal jej priestory (Lalkovič, 2002). Vzhľadom na charakter jaskýň v širšom okolí Silickej ľadnice predpokladáme, že medzi tunajšími lokalitami, ktoré sa stali predmetom jeho záujmu, mohla byť napr. Babská diera, ako aj Bulanova jaskyňa. V súvislosti so záujmom Jozefa Drenka o Silickú ľadnicu je nutné poznamenať, že medzi početnými nápismi V Silickej ľadnici sa nachádza jeden, ktorý by mohol súvisieť s jeho osobou. V ľadovom výklenku na dne Vstupného dómu (oblasť v okolí m. b. 22 a 23, napravo od uzáveru) sa totiž nachádza nápis „J. Drenko“ s datovaním „19.VII.1949“. Je dosť možné, že tento nápis tu zanechal práve Jozef Drenko.
Záver
Jozefovi Drenkovi bola dňa 28. októbra 2000 odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome v Kunovej Teplici s nasledujúcim dvojjazyčným (slovensko–maďarským) textom:
„V tomto dome sa narodil
24. marca 1904
Jozef Drenko
Jaskyniar, archeológ, múzejník
Kunova Teplica r. 2000“
Pri tejto príležitosti bola v obmedzenom množstve iba 100 ks vydaná aj brožúrka PhDr. Jozefa Drenka „Spomienky z Kunovej Teplice“ a usporiadaná menšia recepcia v sále miestneho kultúrneho domu. Tejto slávnostnej príležitosti sa na pozvanie vtedajšieho (inak dlhoročného) starostu obce Kunova Teplica, Štefana Dona (nadšeného podporovateľa jaskyniarskych prieskumov v Kunovej Teplici) zúčastnil aj autor príspevku. Držať v ruke originálne Drenkove rukopisy z roku 1925 bol naozaj silným zážitkom. Som hrdý na to, že Jozef Drenko, jeden z prvých ozaj odvážnych prieskumníkov jaskýň Plešiveckej planiny pochádzal práve z Kunovej Teplice, odkiaľ pochádzajú aj moji predkovia.
Literatúra:
Benický V., 1958: Výskum Zvonivej diery na Plešivskej planine. Slovenský kras 2, Liptovský Mikuláš, 5–13.
Drenko J., 1925: A Csengőlyuk kutatására vonatkozó jegyzeteim – jelentéseim. Rukopis, archív SMOPaJ, 7 s.
Drenko J., ??: Csengő lyukra vonatkozó kutatásaim. (Nedatovaný rukopis), Fülek, Archív J. Drenka ml., 11 s.
Drenko J., 1943: A Magyar Turista E. felsőgömöri barlangkutató szakosztályának. Jelentés a „Csengőlyuk“–ban 1943. Július 4–én történt utókutatásról. Kuntapolca, 1943. Július 4., Rukopis, archív J. Drenka ml., 2 s.
Drenko J. ml., 1995: Povesťami opradená Zvonivá diera. Krásy Slovenska 72, 5–6, Bratislava, 6–7.
Drenko J. ml., 1999: Jozef Drenko (1904–1980), biografia. Rukopis, v Lučenci, dňa 11.10.1999, archív SMOPaJ, 1 s.
Drenko J. ml., 2000a: Povesťami opradená Zvonivá diera. Novohradské noviny, roč. IX., zo dňa 30. októbra 2000, Archív SMOPaJ.
Drenko J. ml., 2000b: Spomienky z Kunovej Teplice. Obecný úrad v Kunovej Teplici, 42 s.
Drenko J. ml., 2006: Kunova Teplica (monografia). Obec Kunova Teplica, 184 s.
http://www.kunovateplica.sk/File/material.pdf
Hrubec I., 1981: Úmrtie (krátky nekrológ – Jozef Drenko). Archeologické rozhledy 33, Praha, s. 99.
Kessler H., 1943: A Csengőlyuk legújabb feltárása. Turisták Lapja 55, 9, Budapest, 157–160, 165–166.
Kessler H., 1944: Harminc emeletnyi mélységben a pelsőci „Csengőlyuk“–ban. Képes Vasárnap, 1944. április 4., s. 4.
Kessler H., 1957: Az örök éjszaka világában. Kossuth Kiadó, Budapest, 177 s. (A Csengőlyuk feltárása. s. 132–134).
Kessler H., 1961: Föld alatti ösvényeken. Móra Ferenc Kiadó, Budapest, 276 s. (Irány a mélység: A Csengőlyuk borospalackjai. s. 126–132).
Lalkovič M., 1987: Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v rokoch 1919–1944. Slovenský kras 25, Liptovský Mikuláš, 109–134.
Lalkovič M., 2002: Začiatky poznávania jaskýň a priepastí Slovenského krasu po vzniku Československej republiky. Slovenský kras 40, Liptovský Mikuláš, 117–136.
Stankovič J. – Jerg Z., 2001: Plešivecká planina – atlas krasových javov. SSS a SK Minotaurus, Rožňava, 320 s. (s. 250–251).
Székely K., 2008: Kessler Hubert, a barlangkutató. ANPI Jósvafő, 160 s. (s. 81–83).
Točík A. – Drenko J., 1950: Výskum v Prši na Slovensku. Archeologické rozhledy 2, Praha, 159–174.
Varga S., 1943: A Csengőlyuk feltárásának történetéhez. Turisták Lapja, 55, 9, Budapest, 160–162.
www.familysearch.org (cirkevná matrika evanjelickej cirkvi Kunova Teplica, 1787–1910),
spracoval: Zoltán Jerg (SK Minotaurus)
Príloha:
1. Fotografia Jozefa Drenka (archív SMOPaJ)
