János Hunfalvy
9. 6. 1820, Veľký Slavkov – 6. 12. 1888, Budapešť,
Zo života J. Hunfalvyho
Významný maďarský geograf a historik, profesor na univerzite v Pešti a predseda Maďarskej zemepisnej spoločnosti János Hunfalvy sa narodil 9. júna 1820 v obci Veľký Slavkov pod majestátnymi štítmi Vysokých Tatier. Narodil sa v rodine spišských Nemcov ako Johann Hunsdorfer. Jeho otec sa volal Ján Hunsdorfer a bol obyčajným roľníkom, jeho matka sa volala Mária Wester. Spolu s bratom Pavlom (ktorý sa neskôr stal etnografom a lingvistom) si neskôr meno pomaďarčil. Základné vzdelanie získal na miestnej ľudovej škole. Stredoškolské štúdiá absolvoval najprv na kežmarskom lýceu a potom v Miškolci (kde sa naučil po maďarsky) a v Prešove. Študoval filozofiu, štatistiku, históriu a teológiu na univerzitách v Berlíne a Tübingene.
Od roku 1846 pôsobil ako profesor na kežmarskom lýceu, kde učil štatistiku a dejepis. V rokoch 1848–49 sa aktívne zúčastnil maďarskej revolúcie, za čo bol v roku 1851 uväznený a pozbavený profesorského miesta. Po prepustení z väzenia v roku 1853 opustil rodný Spiš a presťahoval sa do Pešti, kde sa začas živil ako vychovávateľ a spisovateľ, aj ako redaktor viacerých novín. Svoje výlety po okolí Kežmarku, po Spiši a Vysokých Tatrách opísal v miestnych časopisoch; publikoval napr. aj článok o klimatológii Oravy. Ako zaujímavosť je hodné uviesť, že Hunfalvy vyliezol na Lomnický aj Slavkovský štít a jeho meno niesla Hunfalvyho chata vo Velickej doline vo Vysokých Tatrách. Od roku 1870 až do svojej smrti pôsobil na katedre geografie univerzity v Pešti. V rokoch 1887–88 bol aj rektorom univerzity. V roku 1872 bol spoluzakladateľom Maďarskej zemepisnej spoločnosti (Magyar Földrajzi Társaság) a stal sa jej prvým predsedom. Aktívne pôsobil aj v Maďarskej akadémii vied. Ako delegát maďarskej vlády precestoval takmer celú Európu a zúčastnil sa rôznych medzinárodných štatistických a geografických kongresov (napr. v roku 1869 v Haagu, v roku 1871 v Antverpách, v roku 1872 v Petrohrade, v rokoch 1875 a 1885 v Paríži, v roku 1885 v Londýne, v roku 1881 v Benátkach, Ríme, atď.). Bol členom mnohých zahraničných geografických spoločností. Za svojho života vydal Hunfalvy okolo 50 zväzkov rôznych geografických a štatistických prác. Po krátkej chorobe zomrel v Budapešti 6. decembra 1888. Pochovaný je na jednom z budapeštianskych cintorínov (Fiumei úti sírkert).
J. Hunfalvy a jaskyne na Slovensku
V polovici 19. storočia sa vo vedeckých kruhoch už vedelo o existencii niekoľkých desiatok jaskýň na území dnešného Slovenska, takže informácie o nich zapracoval do viacerých svojich geografických diel aj János Hunfalvy. Medzi jeho najznámejšie práce patria geografické diela z rokov 1863 a 1867, v ktorých veľký priestor venoval aj jaskyniam a neskôr z nich citovali údaje mnohí autori (viď napr. Prikryl, 1985, s. 49–51). Zmienky alebo opisy jaskýň však obsahujú aj niektoré jeho ďalšie diela, ktoré však medzi jaskyniarskou verejnosťou nie sú až také známe a citované. Nižšie uvádzame stručnú charakteristiku jeho diel so zameraním na jaskyne na Slovensku, zoradené chronologicky.
1860
V rokoch 1856–64 vydal J. Hunfalvy v 3 zväzkoch dielo s názvom Magyarország és Erdély eredeti képekben (Uhorsko a Sedmohradsko v pôvodných obrazoch), v ktorom opísal všetky pozoruhodnosti Uhorska a Sedmohradska. Zo speleologického hľadiska je zaujímavý najmä 2. zväzok (2. časť o Uhorsku), ktorý sa týka prevažne územia dnešného Slovenska a v ktorom nachádzame aj zmienky a opisy jaskýň (Hunfalvy, 1860). V kapitole s názvom Okolie Bratislavy sa zmienil o jaskyniach v Malých Karpatoch. Spomína 2 jaskyne na pravej strane doliny pri Medených Hámroch, priestornú jaskyňu s peknou výzdobou pri Plaveckom Podhradí (Plavecká jaskyňa) ako aj rozľahlú jaskyňu vo vrchu Raštún (Rachstun, s. 76–77). Posledná zmienka sa vzťahuje na jaskyňu Haviareň (viď Lalkovič, 1992, s. 124–129). V kapitole Údolie Váhu sa zmienil napr. o studni na lietavskom hrade (s. 118), a aj o tom, že pri obci Demänová sa nachádza viacero kvapľových jaskýň. Opisu Demänovskej ľadovej jaskyne, ktorú uvádza pod názvom Čierna jaskyňa, venoval celú jednu stranu (s. 127). Podrobnejšie údaje o tejto zmienke podal Lalkovič (viď Lalkovič, 2003, s. 140–141). V kapitole Banské mestá a údolie Hrona sa zmienil o jaskyni Túfna pri Harmanci (s. 153). Najviac údajov však uviedol o jaskyniach Slovenského krasu v kapitole s názvom Turňa, Zádiel, Ľadnica, Baradla. Nachádzame tu zmienku o Zádielskej jaskyni, kde uviedol, že sa v nej údajne ukrýval Belo IV. a v ktorej sa nachádzajú kosti pravekých zvierat. Je tu aj polstranový opis Silickej ľadnice a zmienka o periodickej vyvieračke v doline Lófej neďaleko Silice. Spomenul aj prepadlisko s názvom Horpata. Zaujímavá je aj Hunfalvyho poznámka o tom, že vo vápencových vrchoch tiahnucich sa z Gemera k Turni je veľa kvapľových jaskýň, hlbokých priepastí, poklesnutých závrtov, ako aj vyvieračiek, vypúšťajúcich jaskynné vody. Opisu jaskyne Baradla venoval jeden a pol strany (s. 202–206). V kapitole Spišská stolica sa zmienil o jaskyni nachádzajúcej sa asi hodinu chôdze na sever od obce Lipovce (s. 245). Táto jeho zmienka by sa mala vzťahovať na jaskyňu Zlá diera. Napokon ešte v kapitole Košice a okolie nachádzame zhruba polstranový stručný opis Jasovskej jaskyne (s. 264–265).
1863
V roku 1863 vyšla asi najznámejšia a najviac citovaná geografická práca J. Hunfalvyho s názvom A Magyar birodalom természeti viszonyainak leírása (Opis prírodných pomerov Uhorskej ríše). Zo všetkých Hunfalvyho diel práve táto práca obsahuje najviac zmienok o jaskyniach:
s. 153–54. J. Hunfalvy sa tu zmienil spolu o 7 jaskyniach Malých Karpát. Spomenul Zbojnícku jaskyňu pri Medených Hámroch v doline Stupavky, povyše obce Borinka i jaskyňu v Cajlanskej doline nad pezinskými vápenkami. Trochu podrobnejšie sa zmienil o piatich jaskyniach v okolí Plaveckého hradu. Prvú z nich lokalizoval na úpätí hradného brala, druhú oproti nej v nižšom vrchu. Tretia bola väčšia a nachádzala sa v SZ svahu Raštúnu; pôvodne sa do nej dalo dostať iba po lane, gróf Pálffy ju dal sprístupniť vyrazením vodorovnej štôlne. Štvrtá sa nachádzala na pravej strane Mokrej doliny a piata oproti nej. Spomenul aj to, že v týchto vápencových vrchoch je síce málo prameňov, ale tie sú výdatné.
s. 193. Spomenul, že M. Bel písal o jaskyni Dúpna pri Rajci. J. Hunfalvy tento údaj spresnil a uviedol, že jaskyňa sa nachádza pri Pružine.
s. 220–21. Vo Veľkej Fatre opísal dve tufňanské jaskyne pri Harmanci. Prvá je široká iba 1–2 siahy, je nízka a miestami sa v nej nachádza aj kvapľová výzdoba. Druhá je oveľa väčšia, už na jej začiatku je pekná kvapľová výzdoba. V nízkej, no 6 siah širokej a 9 siah dlhej bočnej chodbe sa v bahnitej podlahe nachádzajú praveké kosti. Výskyt množstva kostí spomenul aj v jaskyni v Blatnickej doline.
s. 227. Vo vápencových vrchoch Veľkej Fatry sa nachádzajú aj jaskyne. Už sme spomenuli, že najznámejšie sú 2 jaskyne Túfna pri Harmanci.
s. 240. Vo vrchu Cigán nad Zlatnom sú 2 jaskyne. V jednej sa dlho do leta drží sneh. Je to hlboká trhlina. Medzi Zlatnom a Červenou skalou je jaskyňa zvaná „Nad Marnikovi stodola“, ktorá pozostáva z niekoľkých dutín (Márnikova diera ?). Údajne v hore Stredná, ktorá ohraničuje Muránsku dolinu, vo výške 3500 stôp (cca. 1050 m) je jedna ľadová jaskyňa, ale táto je asi totožná s jaskyňou vo vrchu Cigán.
s. 271–72. V okolí Demänovej je viac jaskýň, spomedzi ktorých je najznámejšia Demänovská ľadová jaskyňa. Opisu tejto jaskyne venoval Hunfalvy jednu celú stranu. Spomenul, že ju nazývajú Čiernou i Šarkanovou jaskyňou. Opísal jej tvar, aj jej kvapľovú a ľadovú výzdobu. Aj v tomto prípade prevzal tvrdenie, že ľadové stĺpy sú v jaskyni v lete najhrubšie a v zime sa len čiastočne, alebo aj celkom roztopia. J. Hunfalvy síce spomenul, že na tento prírodný úkaz sú rozličné názory, ktoré si navzájom odporujú, ale citoval len A. W. von Sydowa. Správne však poznamenal, že táto problematika nie je ešte dôkladne preskúmaná, lebo dosiaľ ešte nikto v týchto jaskyniach sústavne nesledoval teplotu počas celej zimy a celého leta. Ďalej uviedol, že na V od nej je široká jaskyňa Beníková, a v jaskyni Okno sa našli praveké kosti. Ďalej uviedol, že potok Demänovka pramení z jaskyne Vyvieranie. Spomenul aj to, že 2 jaskyne sú aj v doline Sv. Štefana.
s. 276. V blízkosti Markušoviec, na vrchu Dodupiat (?) nájdeme priestornú jaskyňu s pravekými kosťami. V Havranej skale je viacero doposiaľ dôkladne nepreskúmaných jaskýň a dutín.
s. 277. J. Hunfalvy spomenul jaskyňu pri Hrabušiciach v prielome Hornádu v Slovenskom raji, jaskyňu pri Poráči s výskytom „pravekých“ kostí (1/4 hodinu chôdze na SV od Poráča sa nachádza v boku tiesňavy jaskyňa, v ktorej sa hojne vyskytujú praveké kosti).
s. 286–87. Všeobecná charakteristika povrchových a podzemných krasových foriem Turnianskych vrchov (cca. 1 strana). Hunfalvy tu poznamenal, že tieto vrchy sa nápadne podobajú pohoriu „Kras“.
s. 288. Zmienka o tom, že na Plešiveckej planine je veľa jaskýň. Hunfalvy tu konkrétne spomína 4 jaskyne: Zvonivú jamu a jaskyne pri Kunovej Teplici, Vidovej a štítnickej pustatine Trnawa. Tieto údaje čerpal z Bartolomeidesovej monografie o Gemeri.
s. 290–97. J. Hunfalvy sa zmienil o oblasti Slovenského krasu a poukázal na skutočnosť, že sa tu nachádza veľa jaskýň, z ktorých najvýznamnejšie sú Silická ľadnica, Baradla, Jasovská a Zádielska jaskyňa. Opisu Silickej ľadnice venoval celú jednu stranu a prirovnal ju k jaskyni Magdaléna pri Postojnej v Slovinsku. Opísal jej tvar a za jej najväčšiu zvláštnosť považoval veľké masy ľadu, ktoré v nej vznikajú z kvapkajúcej vody. Ľad celkom pokrýva dno jaskyne, ktoré sa smerom dnu zvažuje a miestami dosahuje veľkú hrúbku. J. Hunfalvy prevzal názor, že ľad sa v jaskyni neroztápa ani uprostred leta a vraj čím je leto horúcejšie, tým viac sa ho v jaskyni nahromadí a v zime sa zasa roztápa. V poznámke citoval práce, ktoré o tejto jaskyni a tvorbe ľadu v nej napísali M. Bel, R. Townson, F.–S. Beudant a A. W. von Sydow. Okrem toho spomenul, že už L. B. Bartolomeides písal o viacerých menších jaskyniach neďaleko Aggteleku, severne od Smradľavého jazera. Tieto však ešte stále neboli preskúmané. Na 5 stranách veľmi podrobne opísal jaskyňu Baradla. V tomto prípade sa opieral o práce starších autorov, ako boli Ch. Raisz, I. Vass a A. Schmidl. Pri Zádielskej jaskyni spomenul len to, že je významná nálezmi kostí „dávnovekých“ zvierat. Podrobnejšie sa zmienil o Jasovskej jaskyni. Opísal jej podzemný priebeh, kvapľovú výzdobu a podotkol, že nielen veľkosťou, ale ani krásou výzdoby sa táto jaskyňa nevyrovná jaskyni Baradla. Hunfalvy ešte uviedol, že jaskyne sa nachádzajú aj pri Slizskom a Hrušove (Drienčanský kras).
s. 306. J. Hunfalvy už dávno známu ľadovú dieru na severnom svahu vrchu Duča neďaleko Dobšinej spomenul ako ľadovú jaskyňu (Dobšinská ľadová jaskyňa).
s. 421. Nachádza sa tu asi polstranový opis Ľadovej jaskyne na Dreveníku. Na konci opisu Hunfalvy poznamenal, že preskúmané časti jaskyne sú pravdepodobne len začiatkom oveľa väčšej jaskyne, ktorá sa ešte môže tiahnuť ďalej o niekoľko tisíc krokov.
s. 428. Pri opise geologických pomerov pohoria Braniska sa Hunfalvy zmienil o tom, že malebný kaňon pri obci Lipovce je tvorený triasovými vápencami. Nachádza sa tu niekoľko menších dutín a jedna známa jaskyňa s výskytom plastického sintra (Zlá diera).
1867
V dňoch 12. – 17. augusta 1867 sa v Rimavskej Sobote konalo v poradí už 12. zhromaždenie uhorských lekárov a prírodovedcov (Batizfalvy – Rózsay, 1868). Pri tejto príležitosti bola vydaná aj kolektívna geografická práca (min. 12 autorov) s názvom Gömör és Kishont törvényesen egyesült vármegyének leírása (Opis zákonne zjednotenej stolice Gemer a Malohont), ktorú zostavil J. Hunfalvy. Súčasťou knihy je aj mapa jaskyne Baradla od K. Raisza. Kniha je rozdelená na dve veľké časti. Najviac údajov o jaskyniach sa nachádza v prvej časti s názvom Prírodné pomery Gemerskej stolice. Druhú časť s názvom Historické a štatistické pomery Gemerskej stolice ocenia najmä historici, štatistici, a etnografi, nakoľko obsahuje množstvo informácií z oblasti histórie, etnografie, medicíny, poľnohospodárstva, lesníctva, priemyslu, baníctva, školstva, cirkvi, atď. Čo sa týka jaskýň, v tejto časti sa nachádza iba veľmi stručná polstranová história jaskyne Baradla (s. 5).
1. časť je rozdelená do štyroch hlavných kapitol. Prvá kapitola obsahuje všeobecnú charakteristiku územia, ohraničenie, geomorfologické a geologické pomery Gemerskej stolice a údaje o meraní nadmorských výšok. Druhá kapitola obsahuje vodopis a klimatické pomery stolice. Tretia kapitola obsahuje rastlinstvo Gemera. Celá štvrtá kapitola je venovaná iba jaskyniam a obsahuje podrobný opis jaskyne Baradla a Čertovej diery (jaskyne pri Büdöstó). Údaje o jaskyniach v 1. časti publikácie z roku 1867:
s. XV. Vo vrchu Kášter, na ZSZ od Tisovca sa nachádza viacero dutín a jaskýň, v jednej z nich sa nachádza jazierko veľmi čistej vody.
s. XXX–XXXI. Všeobecná morfologická a hydrologická charakteristika vápencových vrchov (planín) Gemera. Menovite sa tu spomína Silická planina, Plešivecká planina, Aggtelekská planina a je naznačená aj existencia Koniarskej planiny (západne od Plešiveckej hory sa nachádzajú nízke vápencové vrchy Sós hegy – Slaný vrch a Konyárt – Koniar). Krátka charakteristika Plešiveckej planiny a zmienka o jej 4 jaskyniach: „To, že sa v nej nachádza viacero dutín a jaskýň, sme už spomenuli. Jedna dutina sa otvára na vrchu planiny, nazývajú ju Zvonivou jamou. Otvory iných dutín a jaskýň planiny sú smerom k Vidovej, Kunovej Teplici a Štítniku. Pri Kunovej Teplici vidieť dva otvory, z ktorých vyteká veľa vody, preto sa nazývajú Hučiacou. Jaskyňa pri štítnickej puste Trnava údajne slúžila zbojníkom. Na povrchu planiny nie je žiadny prameň.“ (Hunfalvy J., 1867, s. XXXI). Tieto údaje boli prevzaté z Bartolomeidesovej monografie o Gemeri (viď Jerg, 2018, s. 216–217).
s.XXXIX. Je tu poznámka, že vo vápencových vrchoch sa vyskytuje veľmi veľa jaskýň a dutín a tieto vrchy aj na svojich povrchoch poukazujú na krasový charakter.
s. LVI.–LXXVIII. Poznámka k obsahu kapitoly: Autorom kapitoly o klimatických pomeroch Gemera bol rožňavský lekár dr. Anton Kiss (1813–1883). Bol zakladateľom meteorologickej stanice v Rožňave, ktorú do roku 1860 aj viedol. Preskúmal aj viacero jaskýň v Slovenskom krase, v ktorých meral teplotu a tlak vzduchu (viac o ňom viď napr. tu: Jerg, 2019b).
s. XCIV.–CX. Autorom 4. kapitoly Jaskyne pri Aggteleku a Büdöstó bol J. Hunfalvy. Jeho podrobný opis Baradly má až 16 strán. Hunfalvyho opis jaskyne Baradla vyšiel aj ako samostatná publikácia (Gaál–Gruber, 2014, s. 378; Hunfalvy, 1877). Neobsahuje však len opis samotnej jaskyne, ale aj povrchových krasových javov medzi jaskyňou Baradla a Büdöstó. Spomenul aj živočíchy, vyskytujúce sa v jaskyni (netopiere druhu Schreibersii – lietavce sťahovavé, ako aj viacero druhov pravých jaskynných živočíchov – troglobiontov). Na strane CVIII., na konci opisu Baradly ešte Hunfalvy uvádza výsledky merania teploty v jaskyni od predchádzajúcich autorov (Townson, avšak s chybne uvedeným rokom 1787; Vass, 1826; Schmidl, 1855; Kiss, 1856–57). Vďaka Hunfalvyho údajom teda vieme, že A. Kiss robil klimatické pozorovania aj v jaskyni Baradla.
Hunfalvyho opis jaskyne pri Büdöstó z roku 1867 charakterizoval Ľ. V. Prikryl takto:
Podrobne v ňom opísal známu jaskyňu Baradla, ale aj povrchové krasové útvary v širšom okolí Aggteleku, teda i na území dnešného Slovenska. Išlo tu vlastne o územie dnešného Slovenského krasu. Okrem toho opísal jaskyňu pri Smradľavom jazere (Büdös tó) medzi Aggtelekom a Dlhou Vsou, tiež na území dnešného Slovenska. Predpokladal, že je to tá istá jaskyňa, ktorú bol vo svojom diele opísal L. B. Bartolomeides. Jej vchod sa odlišoval od vchodu jaskyne Baradla, lebo toto bola vlastne priepasť hlboká pol tretej siahy (4,75 m). J. Hunfalvy konštatoval, že šírka a dĺžka chodieb tejto jaskyne nedosahuje rozmery, aké má Baradla, ale zato sú tu priestory veľmi vysoké, takže sa ponášajú na duté veže alebo hlboké studne. Aj prehliadka jaskyne je ťažká a oveľa nebezpečnejšia ako v Baradle. Poznamenal, že kvapľov je tu toľko, že holú skalu sotva kde vidieť. Spomenul tri veľké priestory, ktoré si podľa neho zasluhujú pozornosť. V prvom sa nachádzalo veľa ľudských kostí, o ktorých sa ešte nevedelo, že sú to kosti pračloveka. Predpokladali, že sú to kosti obetí krvilačnej krčmárky z neďalekého hostinca. Druhý z priestorov bol veľmi vysoký a puklinou doň prenikalo denné svetlo. V treťom zasa J. Hunfalvy opísal prameň čistej vody. Napokon vyslovil domnienku, že táto jaskyňa je spojená s jaskyňou Baradla. Svoj predpoklad doložil konštatovaním, že chodby oboch jaskýň smerujú prevažne zo západu na východ. Aj z tohto Hunfalvyho opisu možno predpokladať, že išlo o dnešnú Domicu. (Prikryl, 1985, s. 50–51).
Niektoré Prikrylove úvahy však boli chybné. Podľa neho išlo o opis jednej jaskyne s tromi priestormi – dnešnej Domice. Bartolomeides vo svojej monografii však písal o troch samostatných jaskyniach (pozri Jerg, 2019a). Z Hunfalvyho opisu vyplýva, že v jaskyniach pri Büdöstó osobne nebol a ich opis len prevzal od Bartolomeidesa. Jaskyňu Baradla však určite navštívil.
1886
V roku 1886 vyšla v Budapešti práca J. Hunfalvyho s názvom „A Magyar birodalom földrajza, különös tekintettel a néprajzi viszonyokra“ (Zemepis Uhorskej ríše, so zvláštnym zreteľom na národopisné pomery). Táto práca, ktorá vyšla krátko pred jeho smrťou, je však medzi jaskyniarmi málo známa. Popri iných, prevažne národopisných údajoch sa v nej nachádzajú aj krátke zmienky o jaskyniach z viacerých krasových oblastí Slovenska:
s. 475. Z Belianskych Tatier sa Hunfalvy zmienil o 9 jaskyniach, pričom sa odvolával na prácu Samuela Rotha. O Alabastrovej jaskyni poznamenal, že je dávno známa. V prípade Belianskej jaskyne uviedol, že pri obci Belá bola v r. 1881 objavená veľká kvapľová jaskyňa, ktorá už je aj sprístupnená a navštevuje ju veľa ľudí. V jej blízkosti sa už nachádza veľký hostinec, park, aj fontána. V inej jaskyni je ľad, preto ju volajú Ľadovou pivnicou. Spomenul aj to, že v južnom svahu vrchu Muráň je tiež jedna jaskyňa, 3 jaskyne sú v Novom vrchu a 2 menšie jaskyne aj v doline Javorinky.
s. 477. V kapitole o Pieninách píše: V strmých vápencových vrchoch pri Haligovciach je viacero dutín. Dve väčšie jaskyne volajú Kvapľovou a Zbojníckou jaskyňou.
s. 483. Zmienka o Demänovskej ľadovej jaskyni.
s. 487. Píše o Muránskej vápencovej planine, avšak nespomína žiadnu jaskyňu.
s. 489. Zmienka o tom, že na Spiši v Havranej skale (1141 m) je viacero dutín. Pri obci Markušovce, v jaskyni v hore Dodupiat (?) našli praveké kosti.
s. 490–91. Stručná informácia o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Poznamenal, že táto sa stala slávnou kvôli svojej ľadovej výzdobe.
s. 492–93. Hunfalvy tu podáva všeobecnú charakteristiku turnianskej krasovej oblasti. Z východnej časti Slovenského krasu konkrétne spomenul Snežnú dieru a Ľadovú jaskyňu na úpätí Veľkej havranej skaly, ako aj kvapľovú jaskyňu v Grečovom vrchu (Hačavskú jaskyňu). V prípade týchto jaskýň sa odvolával na prácu A. Scholtza z roku 1884. Ďalej spomenul Jasovskú jaskyňu, Silickú ľadnicu a Baradlu. Poznamenal, že najznámejšou a najväčšou kvapľovou jaskyňou je Baradla. Hunfalvy sa jednou vetou zmienil aj o Plešiveckej planine, pričom poznamenal, že na jej vrchu sa nachádza Zvonivá diera (Csengőlyuk) a na jej úbočí, obrátenej k Slanej je jaskyňa Leontína (Leontina–barlang). Zmienka o Zvonivej jame vôbec neprekvapuje, nakoľko ju spomína aj vo svojich predchádzajúcich prácach. Za nový poznatok v súvislosti s týmto autorom však môžeme považovať jeho zmienku o jaskyni Leontína. Je viac ako isté, že údaje o nej získal buď priamo od objaviteľa jaskyne K. Siegmetha, alebo z jeho článkov z roku 1880 (Jerg, 2018, s. 216–217).
s. 494. Zmienka o 2 jaskyniach Túfna neďaleko Harmanca, v jednej z nich našli praveké kosti. 2 jaskyne s kosťami sú aj pri Blatnici.
s. 541. Pri opise okolia bratislavskej stolice uviedol, že v blízkosti Plaveckého hradu je väčšia jaskyňa (Plavecká jaskyňa).
s. 552. V kapitole o Liptove spomenul jednu jaskyňu v Chočských vrchoch, ktorá je známa nálezmi kostí pravekých ľudí, pričom sa odvolával na prácu B. Majlátha.
s. 553. V blízkosti Liptovského Sv. Mikuláša je viacero jaskýň: Beníková, Okno, Demänovská. Najväčšia je Demänovská. V jednej sieni je ľad, ináč je kvapľová.
s. 564. Pri opise Gemera je tu zmienka o Dobšinskej ľadovej jaskyni.
s. 598. Zmienka o jaskyni v horskom pásme Branisko. Asi hodinu chôdze na sever od obce Lipovce je jedna kvapľová jaskyňa. Táto zmienka by sa mala vzťahovať na jaskyňu Zlá diera.
s. 608. Zmienka o Jasovskej jaskyni.
s. 609. Zmienka o Silickej ľadnici a poznámka, že je oveľa menšia, ako Dobšinská ľadová jaskyňa.
Záver
Z vyššie uvedených súpisov je zrejmé, že Hunfalvy sa snažil vo svojich geografických prácach uviesť aj informácie o každej jaskyni, o ktorej mal vedomosť. Z charakteru ním uvedených údajov vyplýva, že niektoré jaskyne aj navštívil, ale prevažnú väčšinu údajov čerpal iba z prác známych autorov. V prípade jaskýň Slovenského krasu to boli najmä práce L. Bartolomeidesa, A. Kissa, K. Raisza, A. Scholtza a ďalších.
O veľkosti Hunfalvyho osobnosti svedčí aj to, že ešte počas jeho života po ňom pomenovali budapeštiansku ulicu, na ktorej stál jeho dom. V roku 2008 bratom Hunfalvyovcom bola na kežmarskom lýceu odhalená pamätná tabuľa s týmto textom: „Tu študovali a pôsobili významní vedci – bratia Pál Hunfalvy (Paul Hunsdorfer, 1810–1891), etnograf a János Hunfalvy (Johann Hunsdorfer, 1820–1888), geograf“. Pamätnú tabuľu majú aj vo svojom rodisku na obecnom úrade vo Veľkom Slavkove. Meno J. Hunfalvyho nesie aj jedno budapeštianske gymnázium (Hunfalvy János Szakgimnázium Budapest), kde pri hlavnom vchode do školy je jeho bronzová busta. Bronzová busta J. Hunfalvyho sa od roku 1930 nachádza aj na námestí Dóm tér v meste Szeged.
Publikované práce J. Hunfalvyho, ktoré obsahujú zmienky a opisy jaskýň na Slovensku:
Hunfalvy J., 1860: Magyarország és Erdély eredeti képekben. Első szakasz: Magyarország, 2. kötet, Darmstadt, 431 s.
Hunfalvy J., 1863: A Magyar birodalom természeti viszonyainak leírása. 1. kötet, Pest, 539 s.
Hunfalvy J., 1867: Gömör és Kishont törvényesen egyesült vármegyének leírása. Pest, 110 s. + 361 s.
Hunfalvy J., 1886: A Magyar birodalom földrajza, különös tekintettel a néprajzi viszonyokra. Budapest, 888 s.
Iná použitá literatúra:
Batizfalvy S. – Rózsay J., 1868: A magyar orvosok és természetvizsgálók 1867. augusztus 12–től 17–ig Rimaszombatban tartott XII. nagygyülésének történeti vázlata és munkálatai. Pest, 443 s.
Gaál Ľ. – Gruber P., 2014: Jaskynný systém Domica – Baradla. Jaskyňa, ktorá nás spája. ANPI Jósvafő, 512 s. + mapová príloha.
Hevesi A., 2001: Hunfalvy János élete. A Miskolci Egyetem közleményei, 61. kötet, Miskolc, 59–67. http://midra.uni-miskolc.hu/document/13306/5445.pdf
Hunfalvy J., 1877: Baradla, az aggteleki barlang. Lenyomat a Gömör és Kishont leírásából. Lőcse.
Jerg Z., 2018: Zmienky o jaskyniach Plešiveckej planiny do roku 1918 vo svetle súčasného poznania. Slovenský kras 56, 2, Liptovský Mikuláš, 205–226.
Jerg Z., 2019a: Ladislav Bartolomeides. https://osobnosti.sss.sk/ladislav-bartolomeides/
Jerg Z., 2019b: Príspevok k histórii Drienovskej jaskyne. Spravodaj SSS, 50, 2, Liptovský Mikuláš, (v tlači).
Király P., 1888: A tudomány halottjai. Hunfalvy János 1820–1888. Vasárnapi Újság 35. évf., 50. sz., 1888. deczember 9, 813–814.
Lalkovič M., 1992: Nový pohľad na históriu poznávania jaskýň Malých Karpát. Slovenský kras, 30, Liptovský Mikuláš, 109–130.
Lalkovič M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, zborník referátov, Brzotín, 12–21.
Lalkovič M., 2003: Z histórie Demänovskej ľadovej jaskyne. Slovenský kras, 41, Liptovský Mikuláš, 129–164.
Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš, 113–130.
Prikryl Ľ. V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. Veda (vydavateľstvo SAV), Bratislava, 162 s.
Stankovič J. – Jerg Z., 2001: Plešivecká planina. Atlas krasových javov. SSS a SK Minotaurus, Rožňava, 312 s.
https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Hunfalvy&oldid=6720487
https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Hunfalvy_János&oldid=20606862
Spracoval: Zoltán Jerg (SK Minotaurus)