Ján Majko
17. 9. 1900, Dolná Streda – 29. 12. 1985, Dolná Streda
Marcel Lalkovič (1944–2016) bol špičkovým odborníkom na históriu jaskyniarstva na Slovensku a v Spravodaji SSS z roku 1986 veľmi pekne zhrnul celoživotnú jaskyniarsku činnosť Jána Majku, asi najvýraznejšej osobnosti jaskyniarstva na Slovensku v 20. storočí. Nakoľko nie každý jaskyniar má vo svojej knižnici staršie čísla Spravodajov, rozhodli sme sa jeho článok prepísať a priblížiť tak aj širšiemu okruhu čitateľov.
Marcel Lalkovič: Za Jánom Majkom
Keď sme si v septembri 1985 pripomínali významné životné jubileum Jána Majku, netušili sme, že to bude posledné stretnutie s človekom, ktorý sa výsledkami svojej práce tak výrazne zapísal do histórie slovenského jaskyniarstva. Napriek tomu, že sme si uvedomovali jeho zdravotný stav, pre ktorý sa už neodvážil prísť medzi účastníkov 9. Valného zhromaždenia SSS do Demänovskej doliny, dúfali sme, že sa budeme ešte nejaký ten čas stretávať aspoň v Dolnej Strede a tešiť sa tak i naďalej z jeho prítomnosti. Náhle a akosi nečakane zomrel 29. decembra 1985 a správa o jeho definitívnom odchode nás všetkých veľmi zarmútila.
Narodil sa v Dolnej Strede 17. septembra 1900. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny. Do dvanástich rokov navštevoval ľudovú školu, pričom už od svojich ôsmich rokov, v čase prázdnin, pracoval v poľnohospodárstve, často i 12 hodín denne. Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď mal 14 rokov, prijali ho za pomocného saturanta v cukrovare. Neskôr ako skrutkár tu pracoval až do februára 1918. Vo februári narukoval ako vojak do rakúsko–uhorskej armády do Pápy. Po predbežnom vojenskom výcviku ho spolu s ostatnými vyslali ako zálohu na front do Talianska, kde v polovici októbra nastúpil cestu do frontových línií. Po rôznych útrapách dostal sa o niekoľko dní ako ubehlík do Udine a odtiaľ prišiel v posledný deň októbra do Viedne. Do Bratislavy pricestoval ešte v ten istý deň električkou. Domov do Dolnej Stredy prišiel síce pešo, ale zdravý a po prekonaní všetkých útrap.
Po návrate z frontu začal pracovať ako saturant a skrutkár v Hospodárskom cukrovare v Seredi. V októbri 1920 nastúpil vojenskú prezenčnú službu v 3. jazdeckom pluku v Nových Zámkoch, odkiaš sa vrátil v septembri 1922. Po návrate z vojenčiny nebolo zamestnania a bez zárobku sa žiť nedalo. Na základe dobrého doporučenia vojenskej správy nastúpil dňom 31. januára 1923 do zboru pohraničnej finančnej stráže na oddelenie v Dlhej Vsi.
Tu pod vplyvom objavu Demänovskej jaskyne Slobody z roku 1921 začal pri svojich každodenných pochôdzkach pozorovať okolie starej Domice a jej dovtedy známe priestory. Už v roku 1924 dospel k záveru, že v tomto okolí musia existovať i ďalšie jaskynné priestory, čo nakoniec svojou existenciou potvrdzovala i samotná jaskyňa Baradla v Aggteleku.
Snaha o preskúmanie starej Domice v tom čase akosi nenašla odozvu v radoch jeho kolegov. Preto až koncom augusta roku 1926 preskúmal najskôr jaskyňu Líščia diera a potom priestory starej Domice. Silný prievan, ktorý zistil na spodku ľavej steny ho nakoniec doviedol nad hlbokú priepasť, a to bol vchod do novej Domice. Trvalo však viac ako mesiac, kým presvedčil svojich nedôverčivých kolegov, aby sa spoločne podujali na prieskum podzemných priestorov. Z tých troch, ktorí sa spolu s ním prieskumu dňa 3. októbra 1926 zúčastnili, nenašiel ani jeden odvahu na to, aby ako prvý zostúpil do podzemných priestorov. Tá sa všetkým prinavrátila až vtedy, keď on sám preskúmal prvé metre novej jaskyne. A tak ešte v tom istom mesiaci spoločne preskúmali i jej ďalšie priestory. Neskôr ďalšie prieskumy robieval sám. Ich cieľom bolo nájsť spojenie medzi Čertovou dierou a Domicou. Prieskumné výpravy, ktoré podnikal do Čertovej diery v mesiacoch október a november 1926 priniesli iba čiastočné výsledky. Príroda v tomto prípade iba neľahko odhaľovala svoje tajomstvá. Až v novembri 1928 pri jednej výprave v Domici našiel otvor, ktorý 3. apríla 1929 natoľko rozšíril, že sa ním pohodlne pretiahol. Dostal sa tak do priestorov Čertovej diery, ktoré preskúmal už roku 1927, čím úspešne zavŕšil jednu etapu svojich výskumov.
Nebol to však iba prieskum jaskyne, čím sa v tom čase zaoberal. Okrem toho, že za pomoci vtedajšieho veliteľa vojenskej jednotky v Jelšave zorganizoval v septembri 1928 zostup do Bezodnej ľadnice pri Kečove, bol jedným z tých, ktorí sa starali o prvých návštevníkov Domice. Bolo to v čase, keď neexistovala iná možnosť vstupu ako objavným vchodom, cez 14 m hlbokú priepasť.
V júli 1929 ho preložili do Skalitého na poľské hranice. Nevraživosť kolegov a to, že si úporne bránil prvenstvo pri objave Domice, zohrali aj v tomto prípade svoje. Načas sa vytratil z kruhov, ktoré si vzali na bedrá starostlivosť o ďalšie osudy jaskyne.
Služba na poľských hraniciach bola ťažšia, ako v Dlhej Vsi. Pridružili sa k nej časté onemocnenia a čo bolo hlavné, chýbali mu jaskyne. Tých niekoľko výprav, ktoré roku 1930 z nového pôsobiska podnikol do Domice, boli len spomienkou na minulosť a nestačili uspokojiť jeho neutíchajúci záujem. To bol nakoniec i dôvod, prečo si roku 1931 podal žiadosť, aby ho na vlastné trovy preložili do Silice. Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave však jeho žiadosti nevyhovelo. Ponúkli mu síce miesto v Medveďove pri Komárne, ktoré odmietol a až trojmesačné liečenie a doporučenie lekára spôsobilo obrat v jeho vtedajšej situácii. Dňom 1. októbra 1931 sa predsa vrátil do Slovenského krasu, nie však do Dlhej Vsi, ale na oddelenie do Silice.
Tu sa znovu pustil do práce. Našiel si nových spolupracovníkov a priateľov, ktorí jeho záujem o prieskum jaskýň všemožne podporovali a spolu s ním tejto namáhavej činnosti venovali nie jednu hodinu svojho voľného času. Svoje pôsobisko však presunul do iných končín Slovenského krasu. Na vtedajšie komunikačné možnosti bola Domica predsa len viac–menej od ruky a v okolí Silice sa núkalo toľko možností. Už začiatkom novembra 1931 započal s prieskumom Silickej ľadnice, na jej najnižšom mieste pod ľadopádom a zakrátko prenikol do ďalších priestorov (Archeologický dóm). Ešte v októbri 1931, po tom, čo sa od priateľov dozvedel o existencii malého otvoru na pravej strane cesty Silica – Silička, prenikol po jeho preskúmaní do priestorov novej jaskyne, ktorú neskôr pomenovali podľa jej objaviteľa. S prieskumom dvoch komínovitých priepastí, nachádzajúcich sa južne od obce Silica započal za pomoci svojich kolegov v rokoch 1932–33. Dnešnú Mestskú priepasť, ktorú objavil S. Rákay, strojník z Brezovej po prvýkrát preskúmal v júli 1932. Neskôr, v septembri 1933 ju preskúmal ešte raz, pretože hľadal súvislosti s Čiernou vyvieračkou pri Gombaseku.
Ťažiskom jeho činnosti v tom čase, tak pre neho, ako i kolegov však naďalej ostávala Kvapľová jaskyňa pri buku (dnešná Majkova jaskyňa) a výsledkom ich spoločnej činnosti v rokoch 1931–35 bol objav 360 m jaskynných chodieb, ktoré osobne zameral. Popri služobných povinnostiach a prieskume jaskýň, ktorému venoval takmer všetok svoj voľný čas, v auguste 1933 u Generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave úspešne absolvoval hlavno–rešpicientskú skúšku. Na jej základe ho od roku 1934 menovali za zástupcu veliteľa oddelenia v Silici.
V mesiaci marci 1936 ho však krivo obvinili a v júli 1936 i odsúdili na dva roky straty slobody a stratu občianskych práv, čo znamenalo i prepustenie zo služby u finančnej stráže. Aj keď sa proti nespravodlivému rozsudku odvolal, nič nedosiahol a nepochodil ani na vyšších inštanciách. Dokonca vtedajší Krajský súd v Rimavskej Sobote zamietol i jeho žiadosť o milosť, adresovanú prezidentovi republiky. Nepomohli intervencie Odboru KČST v Rožňave a 356. zboru Slovenskej ligy v Silici. Na slobodu sa dostal až v auguste 1937, a to i len vďaka dobrému správaniu.
Vrátil sa do Dlhej Vsi k rodine a začas pracoval ako robotník v poľnohospodárstve. Napriek tomu, že sa hneď po návrate z väzenia usiloval o obnovu súdneho pokračovania, s cieľom dosiahnuť zrušenie nespravodlivého rozsudku, nebol úspešný. Jediné, čo dosiahol, bola amnestia, ktorá sa týkala aj jeho záležitosti, ale ani tá nezmenila jeho vtedajšie postavenie. Aj keď neskôr predsa len dosiahol zahladenie trestu, cesta do služieb finančnej stráže ostala pred ním natrvalo zatvorená. Preto od novembra 1938 až do mája 1945 príležitostne pracoval v poľnohospodárstve a v cukrovare, aby ako–tak uživil svoju rodinu.
Ostali mu teda iba jaskyne. Pod vplyvom zmenených pomerov sa im nemohol venovať naplno. Preto tým, ktorí kráčali v šľapajach jeho predošlých prieskumov v Slovenskom krase, vďačne pomohol nielen radou, ale poskytol i ďalší materiál. Popri tom, ešte aj po rokoch, bránil svoje prvenstvo pri objave Domice. Okrem toho, že sa snažil uviesť na pravú mieru okolnosti svojho objavu, na stránkach Krás Slovenska v tom čase publikoval i niektoré výsledky svojich dovtedajších speleologických prieskumov.
V apríli 1944 bol jedným z tých, ktorí v Martine zakladali Jaskyniarsky zbor KSTL. Práve z jeho poverenia už v máji 1945 navštívil Domicu, aby zistil rozsah škôd, ktoré spôsobili vojnové udalosti. Začiatkom augusta 1945 sa ocitol v Slovenskom krase. Tento, v poradí druhý návrat, motivovaný záujmom o jaskyne a ich prieskum, avšak bez možnosti pracovať v radoch pohraničnej finančnej stráže, zúročil neskôr veľmi dobre. Na základe podrobnej prehliadky krasovej oblasti medzi Silickou Brezovou a Kečovom, na začiatku takmer sám a neskôr v kruhu nových spolupracovníkov, z poverenia Jaskyniarskeho zboru v rokoch 1945–1949 postupne odhaľoval nové, či skôr tušené tajomstvá Slovenského krasu.
Tak už v mesiaci septembri 1945 po preskúmaní ponoru pod Červeným kameňom neďaleko Silickej Brezovej objavil aktívne riečisko. Roku 1946, v letných mesiacoch, preskúmal ponor Margita, na konci slepého údolia v blízkosti cesty Silická Brezová–Kečovo a prenikol do novej jaskyne (Matilda). Prieskum Veľkého ôsmeho ponoru vo vzdialenosti asi 2,3 km od Silickej Brezovej viedol zase k objavu bočného riečiska a konkrétnym výsledkom prieskumných prác v ponore Helena vo Fazuľovom údolí bol objav jaskyne Milada. Roku 1947 za výdatnej finančnej pomoci ONV v Rožňave preskúmal Kečovskú vyvieračku a jej okolie, jaskyňu na úbočí Mál, priepasti Lavička a na Kečovských lúkach, ponor Badjizér a Malú ľadnicu s priľahlým okolím. Na týchto pracoviskách dosiahol rad významných úspechov. Výsledkom prieskumu Bezodnej ľadnice, ktorý vykonal v auguste 1949, bol zase objav hlavného riečiska v hĺbke 68 m.
Po vytvorení Slovenskej speleologickej spoločnosti roku 1949 pracoval začas ako vedúci prieskumných a sondovacích prác na lokalitách v Slovenskom krase a Malých Karpatoch. Aj keď pod jeho vedením a hlavne jeho zásluhou boli v decembri 1950 objavené nové časti jaskyne Driny s mimoriadne bohatou kvapľovou výzdobou, ťažiskom jeho práce naďalej ostal Slovenský kras. Problém kečovskej vyvieračky ho natoľko zaujal, že už ani pomaly nespával a neustále rozmýšľal nad tým, čo sa skrýva v jej útrobách.
Začiatkom roku 1952, po predbežnej dohode s vedením SSS vstúpil do služieb Riaditeľstva pre cestovný ruch pri Povereníctve dopravy, kde začal pracovať ako oblastný vedúci prieskumných a sondovacích prác. V tejto funkcii vo februári 1953 prešiel do služieb Turistu, n. p., kde pracoval neskôr ako referent pre výskum a ochranu jaskýň na Slovensku až do konca marca 1963. Napriek tomu, že mu pribudli nové povinnosti, ostal i naďalej verný Slovenskému krasu.
Aj v roku 1952 pokračoval v prieskume kečovskej vyvieračky. V mesiaci októbri navyše prenikol spolu so svojimi spolupracovníkmi do nových priestorov v priepasti na Kečovských lúkach, kde objavil vyše 700 m chodieb s bohatou výzdobou. V závere roku 1954 sa nejaký čas podieľal na prácach, ktoré neskôr viedli k spojeniu starej a novej Bystrianskej jaskyne, ale v letných mesiacoch roku 1955 už opäť pracoval v Slovenskom krase. Koncom mesiaca júla, po počiatočných prieskumných prácach, prenikol so svojimi spolupracovníkmi v Brezoblatnom ponore Mokré lúky do hĺbky 130 m, kde objavil koryto suchého riečiska.
V ďalších rokoch sa popri inej činnosti, ktorá pre neho vyplývala z funkcie referenta pre prieskum a ochranu jaskýň zúčastňoval prieskumných prác na rôznych lokalitách. Na pracoviskách, ktorých výskum sám organizoval, a to v jaskyni pod závrtom v Bystrej, v Čachtickej jaskyni, v závrte Piljanka pri Štítniku, v Borinskom krase, Kozej jaskyni pod Ďumbierom, ale i ďalších, podľa potreby vždy priložil ruky k dielu a odviedol poriadny kus tej pravej a tvrdej jaskyniarskej práce.
Od apríla 1959 do júna 1962 s občasnými prestávkami pracoval opäť v Slovenskom krase. Jeho prieskum Ardovskej jaskyne, ktorý vykonal v apríli 1959, znamenal objav 500 m dlhého riečiska. V júni toho istého roku sa spolu s F. Jirmerom podieľal na objave ďalších priestorov v Babskej diere. V rámci svojich časových možností pracoval s ním aj na ďalších pracoviskách Slovenského krasu. V okolí horárne Závoz pri lesnej ceste smerom na Červený kameň, neďaleko Silickej Brezovej v januári 1961 započali s prieskumom priepasti, ktorej vchod poznal už od roku 1959. V máji 1961 preskúmal novoobjavenú priepasť v Železnej doline v okolí Silickej Brezovej. V júni 1962 zúčastnil sa ďalších prieskumných prác v Bezodnej ľadnici, ktoré znamenali objav ďalších priestorov. Popri prieskumných prácach v Slovenskom krase zúčastňoval sa v tomto období aj prieskumu občasnej vyvieračky v údolí Hrabutnice pri Čachticiach a prieskumných a sondovacích prác vo Važeckom krase.
Svoju aktívnu a skutočne bohatú jaskyniarsku činnosť zakončil tam, kde pred rokmi začínal. V marci 1963 Turista, n. p. zrušil profesionálnu skupinu jaskyniarov a tým sa skončila éra speleologického prieskumu realizovaného dovtedy v tak širokých dimenziách. Z uvedeného dôvodu nastúpil ako pracovník Tatranských hotelov do jaskyne Domica, pretože tieto sa stali novým majiteľom sprístupnených jaskýň na Slovensku. Osud, či ľudské nepochopenie aj v tomto smere vykonali svoje. Funkcia správcu jaskyne znamenala pre neho finančné znevýhodnenie a tak ju z pochopiteľných dôvodov odmietol. Nakoniec mu ostala iba funkcia sprievodcu, a to s platom ešte nižším. Napriek tomu v nej zotrval až do konca novembra 1963, kedy znechutený a zatrpknutý odišiel na zaslúžený odpočinok.
O dianie v jaskyniarstve sa však ani potom neprestal zaujímať. Po obnovení Slovenskej speleologickej spoločnosti vstúpil do jej radov a aspoň z úzadia sledoval jej ďalšie osudy. Ako čestný člen Speleologického poradného zboru Ministerstva kultúry SSR zasahoval cennými návrhmi najmä do problémov ochrany krasových javov. Naďalej sme sa s ním stretávali pri významných jaskyniarskych podujatiach, či to bolo otvorenie Ochtinskej aragonitovej jaskyne roku 1972, 6. Medzinárodný speleologický kongres v Olomouci 1973, Valné zhromaždenie SSS a 50. výročie objavenia jaskyne Domica roku 1976, alebo položenie základného kameňa výstavby nového vstupného objektu jaskyne Domica roku 1981. Na to posledné, pre neho azda najvýznamnejšie podujatie, 9. valné zhromaždenie SSS už neprišiel. Osobne si preto neprevzal zlatú medailu SSS, ktorú mu udelilo predsedníctvo Slovenskej speleologickej spoločnosti za jeho významnú celoživotnú speleologickú činnosť. Napriek tomu, že sa na toto stretnutie s jaskyniarmi veľmi tešil, poslal radšej list a v ňom uviedol:
„Neviem, ako sa Vám odvďačiť za takú vysokú poctu, ktorú si veľmi vážim a nadovšetko cením, žiaľ s ľútosťou Vám oznamujem, že môj zdravotný stav mi nedovoľuje cestovať do Demänovskej doliny a zúčastniť sa osláv dobrovoľných jaskyniarskych pracovníkov, na ktoré som sa veľmi tešil, lebo tam bude prítomných mnoho mojich starých známych. Takáto možnosť sa mi už nikdy v živote nenaskytne.“
Význam jeho takmer 40–ročnej jaskyniarskej činnosti nie je iba v tom, že v podmienkach skutočne najťažších objavoval a tak ďalším záujemcom sprístupňoval nové jaskynné priestory. Aj keď to bol Slovenský kras, ktorý mu skutočne prirástol k srdcu, nemalou mierou sa pričinil o poznanie krasových javov aj v iných krasových územiach Slovenska. A nebola to vždy len otázka ich poznávania. Je preto prirodzené, že to bol on, ktorému ako prvému udelili pamätnú plaketu Správy slovenských jaskýň v roku 1976. Aj keď toto skromné ocenenie, podobne ako tie ďalšie, ktoré obdržal, boli len malým vyjadrením postoja ďalšej jaskyniarskej generácie k jeho celoživotnej činnosti, dedičstvo, ktoré nám svojou prácou zanechal, bude zaiste inšpirujúco pôsobiť nielen na nás, ale i ďalšie generácie.
Nech preto skromnosť a vytrvalosť, vlastnosti, ktoré boli tak charakteristické pre jeho osobu, prinášajú i naďalej primerané ovocie všetkým našim jaskyniarom. Aby sa práve oni stali prirodzenými pokračovateľmi toho, čomu Ján Majko venoval najkrajšie roky svojho života, až sa to nakoniec stalo jeho vnútorným vyznaním. V takomto duchu nech u nás i v budúcnosti vyrastajú ďalšie jaskyniarske generácie. (Lalkovič, 1986, s. 68–72).
Publikované práce Jána Majku:
Majko J., 1932: Ako bola objavená jaskyňa Domica. Krásy Slovenska, 11, 2–3, 44–48.
Majko J., 1934: Nové jaskynné objavy v Silici. Krásy Slovenska, 13, 10, 224–227.
Majko J., 1944a: Výskum priepasti nad Gombasekom na severnom okraji Silickej planiny pri Plešivci. Krásy Slovenska, 22, 6–7–8, 153–154.
Majko J., 1944b: Sostup do Kečovskej ľadnice. Krásy Slovenska, 22, 6–7–8, 158–159.
Majko J., 1944c: Kvapľová jaskyňa pri Silici. Krásy Slovenska, 22, 6–7–8, 164–167.
Majko J., 1944d: Poznámky k článku Vlastimila Žáka „Jaskyňa Domica pri Hosúsove“ v 1. čísle VI. ročníka Krás Slovenska. Krásy Slovenska, 22, 170–174.
Majko J., 1944e: Poznámky k článku Vlastimila Žáka „Ze správy respicienta Čs. finanční stráže Vlastimila Žáka“, uverejnené v „Časopise turistů“, roč. XLIV., v čísle 1. Krásy Slovenska, 22, 174–176.
Majko J., 1946a: Prvých päť rokov po objavení Domice. Krásy Slovenska, 24, 2–3, 36–40.
Majko J., 1946b: Ťažko je byť jaskyniarom. Krásy Slovenska, 24, 2–3, 40–42.
Majko J., 1949: Nebezpečná príhoda v Malej ľadnici. Krásy Slovenska, 26, 9–10, 214–217.
Majko J., 1950a: Výskum Bezodnej ľadnice. Krásy Slovenska, 27, 5–8, 141–144.
Majko J., 1950b: Ako bolo objavené spojenie medzi Čertovou dierou a Domicou. Krásy Slovenska, 27, 5–8, 146–150.
Majko J., 1951a: Nové výskumy a objavy v jaskyni Driny v Malých Karpatoch. Krásy Slovenska, 28, 10, 236–238.
Majko J., 1951b: Ako bolo objavené podzemné riečište Silickej ľadnice. Krásy Slovenska, 28, 10, 242–244.
Majko J., 1951c: Ako boli objavené nové priestory jaskyne Driny. Zemepisný zborník SAVU, 3, Bratislava, 195–196.
Majko J., 1952: Najnovší prieskum Smolenického a Dobrovodského krasu. Kras a jaskyne Malých Karpát. Sprievodca Slovakotouru, Bratislava, 141–147.
Majko J., 1953a: O Barazdaláši jaskyniarsky. Krásy Slovenska, 30, 8, 173–174.
Majko J., 1953b: Z činnosti západnej oblasti Jaskyniarskeho odd. CR n. p. Cestovný ruch, závodný časopis zamestnancov Cestovného ruchu n. p. , Bratislava, roč. 1, č. 9–10, zo dňa 30. decembra 1953.
Majko J., 1955a: Kde sa začína a kade postupuje Silicko–gombasecká jaskynná sústava. Krásy Slovenska, 32, 7, 273–278.
Majko J., 1955b: Úmorná práca v Bystrej korunovaná úspechom. Turistika a cestovný ruch, 3, 1–2, Bratislava, 5.
Majko J., 1957a: Malá ľadnica. Krásy Slovenska, 34, 9, 356–358.
Majko J., 1957b: Najsľubnejší ponor. Krásy Slovenska, 34, 12, 479.
Majko J., 1958: Výskumy a objavy v jaskynnej sústave Silicko–brezovsko–kečovskej v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 35, 3, 113–117.
Majko J., 1959a: Výskumy a objavy v druhej časti Silicko–brezovsko–kečovskej jaskynnej sústavy. Krásy Slovenska, 36, 4, 140–142.
Majko J., 1959b: Sporné morfologické problémy v Silicko–brezovsko–kečovskej jaskynnej sústave vyriešené. Krásy Slovenska, 36, 10, 374–376.
Majko J., 1959c: Organizácia výskumu jaskýň na Slovensku. Kras v Československu, Brno, 1959, 62.
Majko J., 1960: Zpráva o speleologickej expedícii do jaskyne Milada pri Silickej Brezovej. Krásy Slovenska, 37, 9, 358.
Majko J., 1961a: Najnovší prieskum v Silicko–brezovskej Bezodnej ľadnici. Krásy Slovenska, 38, 1, 39.
Majko J., 1961b: Ako došlo k prieskumu v Čachtickom krase. Krásy Slovenska, 38, 3, 106–107.
Majko J., 1961c: Speleologicko–potápačský výskum v Silicko–brezovsko–kečovskej jaskynnej sústave. Krásy Slovenska, 38, 9, 356–358.
Majko J., 1962a: Jaskyne, to nie sú len krápniky. Smena, roč. 15., Bratislava, zo dňa 20. januára 1962.
Majko J., 1962b: Borinský kras v prieskume. Krásy Slovenska, 39, 10, 375–377.
Majko J., 1963: Zpráva o prieskume Babskej diery na Silickej planine. Slovenský kras, 4, 86–87.
Majko J., 1968: Ako to bolo s objavením podzemného riečiska v Ardovskej jaskyni? Krásy Slovenska, 45, 9, 328–329.
Majko J. – Ščevlík T., 1952: Jaskyňa na Kečovských lúkach. Krásy Slovenska, 29, 9–10, 198–201.
Použitá literatúra:
Bella P. – Hlaváčová I. – Holúbek P., 2007: Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30.6.2007). SMOPaJ Liptovský Mikuláš, 364 s.
Lalkovič M., 1986: Za Jánom Majkom. Spravodaj SSS, 17, 1–2, 68–73.
Lalkovič M., 2001: Ján Majko, životné osudy jaskyniara. SMOPaJ Liptovský Mikuláš, 184 s.
Pre biografický portál SSS prepísal: Zoltán Jerg (SK Minotaurus)