György Szaller
(? – 30. októbra 1807, Pešť)
Zo života Györgya Szallera
Prvé zemepisné opisy Uhorska vyšli v latinskom alebo nemeckom jazyku. Až ku koncu 18. storočia sa našlo zopár odvážnych autorov, ktorí sa pokúsili ťažko zozbierané poznatky o krajine vytlačiť a vydať v maďarskom jazyku. Tieto staré historické pramene nie sú zanedbateľné ani pre speleológiu, nakoľko v nich nachádzame aj informácie o vtedy známych jaskyniach. Jedným z takýchto priekopníkov bol aj učiteľ maďarského jazyka a literatúry György Szaller.
O jeho osobnosti vieme pomerne málo. Nevieme ani to, kedy a kde sa narodil a kde študoval. Podľa databázy mormónskej cirkvi (www. familysearch.org) bol 1. februára 1762 v mestečku Tata (ležiacom 9 km na SZ od mesta Tatabánya v komárňansko–ostrihomskej stolici) pokrstený istý György Szaller, ale či vôbec súvisí tento zápis v cirkevnej matrike s osobou Györgya Szallera, to je otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Isté je len to, že sa narodil niekedy medzi rokmi 1760 a 1770 a zomrel pomerne mladý. Pravdepodobne bol ženatý a mal aj deti (pozri nižšie citáciu Acsay, 1898). Bezpochyby ovládal niekoľko cudzích jazykov. V rokoch 1791–1797 bol učiteľom maďarského jazyka a literatúry na hlavnom katolíckom gymnáziu v Bratislave. Svoje práce publikoval v maďarskom, nemeckom, latinskom aj slovenskom jazyku. Jeho prvá práca Hungarica Grammatica vyšla v latinskom a nemeckom jazyku v roku 1793. Význam a úspech tejto učebnice potvrdzuje aj to, že v priebehu dvoch rokov bola preložená a vydaná v slovenskom (1794) aj srbskom (1795) jazyku. Jeho posledná práca vyšla v roku 1805. Venoval sa aj francúzskej gramatike. Krátko učil aj na gymnáziu v Győri. Neskôr pôsobil ako inžinier (zememerač a majster vodných stavieb) v Pešti, kde žil osamoteným životom. Tam aj umrel, keď sa stal obeťou násilného trestného činu. 30. októbra 1807 ho našli zastreleného. Jeho vraha chytili.
Veľmi zaujímavé informácie sa môžeme dozvedieť o tejto kontroverznej osobnosti z niekoľkých starých maďarských literárnych prameňov, ktoré sa zachovali. Napríklad cenné informácie nachádzame v publikácii Ferenca Fodora z roku 1955, v ktorej sa zaoberá históriou Inžinierskeho inštitútu v Budapešti. Budapeštianska univerzita technológií a ekonomiky (Budapesti Műszaki és Gazdaságtudományi Egyetem) bola založená v roku 1782 a patrí medzi najprestížnejšie technologické univerzity v strednej Európe. Inžiniersky inštitút (Institutum Geometricum) existoval v rokoch 1782–1850 v rámci Filozofickej fakulty univerzity (www.bme.hu; hu.wikipedia.org). Z údajov, ktoré uviedol Fodor okrem iných vyplýva aj to, že Szaller študoval aj na Inžinierskom inštitúte tejto univerzity v Budapešti. V roku 1787 na návrh profesora Rauscha dostalo sedem študentov (vrátane aj Szallera) štipendium v celkovej sume 400 Forintov. Szaller tu získal inžiniersky diplom v roku 1789 (Fodor, 1955, s. 121, 129, 226).
Bertalan Schönvitzky vo svojom diele z roku 1896 prináša cenné informácie z histórie bratislavského hlavného gymnázia. V texte na stranách 246–251 spomína aj Szallera. Podľa neho predtým, ako začal Szaller učiť, bol inžinier a staviteľ (geometra et hydrotechna). Miestodržiteľskou radou bol György Szaller vymenovaný za učiteľa maďarského jazyka na bratislavskom gymnáziu dňa 30. novembra 1791, s ročným platom 350 Forintov. (Schönvitzky, 1896, s. 246). Uvádza aj to, že Szallerovu učebnicu pre viacero nedostatkov Miestodržiteľská rada nepovolila používať. Szaller svoju prácu teda opravil a v roku 1794 znova predložil, ale napriek tomu, že jeho snahu ocenili, učebnicu aj tak nepovolili používať.
Szallerove problémy na škole začali potom, čo jednému žiakovi dal zlé hodnotenie. Nakoľko však dotyčný žiak potreboval k žiadosti o štipendium dobré hodnotenie, hlavný riaditeľ nariadil riaditeľovi, že keď sa naozaj stala nespravodlivosť, aby opravil hodnotenie. 9. decembra 1794 hlavný riaditeľ požiadal Szallera, aby svoje prednášky nepreťahoval na viac ako jednu hodinu, lebo tým študentom prekáža v plnení ich ďalších povinností. Čo sa stalo potom, nevieme. Faktom ale je, že Szallerovi v nasledujúcom roku kvôli jeho nevhodnému správaniu voči hlavnému riaditeľovi zakázali ďalej učiť a do vyriešenia jeho prípadu mu pozastavili aj výplatu. Miestodržiteľská rada ho nariadením zo dňa 5. júna 1795 pokarhala a pohrozila jeho preložením. Szaller sa zo strany hlavného riaditeľa cítil urazený. Keďže sa s tým nevedel zmieriť, odvolal sa priamo u vtedajšieho kráľa – cisára Františka I. Habsburgského (1768–1835). Potom, čo vyšiel jeho pamflet (útočný, hanlivý článok – pozn. autora), si Szaller ešte viac zavaril.
Szaller vo svojom pamflete z roku 1794 (Istók Debreczenbe!) obhajuje svoju prácu Maďarská gramatika. V textoch pod čiarou dosť často spomína Andrása Vályiho (1764–1801), ktorý bol od roku 1791 prvým učiteľom maďarského jazyka a literatúry na univerzite v Budapešti. Z charakteru textu predpokladáme, že medzi Szallerom a Vályim zrejme vznikol vážny spor ohľadom autorstva prvých metodických prác o maďarskej gramatike. Szallerove poznámky naznačujú, že medzi ním a Vályim zrejme priateľský vzťah nebol. Vályi chcel Szallera zažalovať za to, že údajne dal vytlačiť jeho knihu (Szaller, 1794, s. 4–5). Bližšie údaje o tomto spore nám nie sú známe.
Szallerov prípad sa nejaký čas naťahoval, ale nie je nám známe, že napokon ako skončil. Faktom je, že Szaller ešte aj v školskom roku 1796/97 bol na škole. Riaditeľ ho napokon 21. marca 1797 dal preložiť do gymnázia v Győri. Szaller požiadal, aby mohol zotrvať v škole aspoň do skončenia školského roka, s čím Miestodržiteľská rada súhlasila. V priebehu júna sa napokon Szaller zbalil, opustil Bratislavu a odišiel do Győru. Chudákovi Szallerovi vtedajšia vláda nevedela zabudnúť jeho bratislavské činy. Na svojom novom pôsobisku ešte aj inými činmi zavŕšil svoje problémy. V októbri 1797 bol uvoľnený zo svojej funkcie s tým, že v budúcnosti za žiadnych okolností nemôže byť zamestnaný ako pedagóg (Schönvitzky, 1896, s. 246–251).
Zaujímavé údaje obsahuje aj ročenka hlavného gymnázia v Győri z roku 1898. Preto sme sa rozhodli z nej preložiť a zverejniť celý jeden odstavec, ktorý sa týka Szallera:
Október, 1797. Voči Györgyovi Szallerovi, učiteľovi maďarského jazyka bolo vedené disciplinárne konanie, pričom bol učiteľom gymnázia iba od júna. György Szaller sa sem dostal z Bratislavy, kde práve on bol prvým učiteľom maďarského jazyka a literatúry. Aj tam mal viacero potýčok s hlavným riaditeľom, aj so svojim riaditeľom; aj tam voči nemu zahájili disciplinárne konanie a viackrát mu pohrozili suspendovaním. Jeho nevhodné správanie voči svojim nadriadeným zavŕšilo to, že napísal jeden pamflet s názvom Istók Debreczenben, ktorý potom preložil a vydal aj v nemčine s názvom Der neue Eulen–Spiegel. Vtedy voči nemu zahájili ešte prísnejšie disciplinárne konanie a na základe toho ho preložili do Győru. Zápisnice spísané ohľadom jeho vecí v Győri dávajú do úplného svetla jeho charakter, ktorý neúplné bratislavské údaje nevedeli jasne pred nás postaviť. (Dr. Schönvitzky B.: A pozsonyi kir. kath. főgymnázium története, 246–250 l.). Szaller bol úplne pod vplyvom ideí francúzskej revolúcie; aspoň zveličovane to tvrdil, a zveličovane vyhlasoval aj to, že je v spojení s Bonapartem, priamo od neho dostáva najnovšie európske správy a ledva sa vie dočkať, aby sa pomery aj v Uhorsku vyvinuli tak, ako vo Francúzsku. Bol ľahostajný voči náboženstvu, z jeho obradov si robil posmech, svojho riaditeľa nenávidel kvôli jeho kňazskému postaveniu; nikdy nešiel do kostola, údajne preto, lebo od jeho bytu bol ďaleko. Podľa výpovede jeho kolegov učiteľov sa aj im vysmieval za to, že chodili do kostola. Aj preto sa im vysmieval, že sa na Sv. Ladislava zúčastnili procesie. Podľa neho mohli kňazi vložiť do relikviára lebku aj bohvie akého zlého človeka. Jeho disciplinárny prípad z poverenia Miestodržiteľskej rady z 13. októbra pod predsedaním riaditeľa prerokovali spomedzi jeho kolegov učiteľov György Bertha a Jakab Kutka, ktorí svedčili proti nemu. V jeho prípade vypočuli školníka inštitúcie, farára, susedov a ktorí všetci naňho vypovedali, že ani on, ani jeho rodina nikdy nedržia pôst; z náboženstva robia posmešky; vedú podlé, bezočivé rozhovory; zo susediacej záhrady kradne zeleninu aj on, aj jeho manželka. Iné údaje z ďalšieho chodu tohto prípadu nemáme, nakoľko ho zo svojho postu uvoľnili a v nasledujúcom roku už nie je členom pedagogického zboru, ktorý našťastie nešťastňoval iba pol roka. (Acsay, 1898, s. 226).
Vyššie uvedené historické pramene nám dávajú len akýsi čiastočný náhľad do života Györgya Szallera, aspoň do obdobia, keď pôsobil ako učiteľ a kedy vzniklo aj jeho najznámejšie geografické dielo.
Jaskyne v diele Györgya Szallera
V roku 1796 vydal György Szaller maďarsky písanú publikáciu s názvom Magyar Ország földleírásának rövid foglalattya… (Krátke zhrnutie zemepisného opisu Uhorska…), v ktorej nachádzame aj niekoľko zmienok o jaskyniach z územia dnešného Slovenska. Táto jeho práca takisto vyšla aj v nemeckom jazyku. V predslove jej autor uviedol, že zatiaľ uzrelo svetlo sveta pomerne málo maďarských kníh a jeho práca je úplne prvou maďarsky písanou zemepisnou prácou (Táto práca v našom národnom jazyku ešte nemá páru). Priznal sa, že sa snažil ísť po stopách viacerých známych autorov, akými boli napr. M. Bel, S. Timon, L. Thuróczy, K. G. von Windisch a ďalší. Svoju knihu rozdelil na štyri hlavné kapitoly. V prvej podáva základné všeobecné informácie o krajine a v ďalších troch kapitolách trochu obšírnejšie informácie o každej uhorskej stolici. Súčasťou knihy je aj vložená mapa Uhorska. Szallerove zmienky o jaskyniach v jeho práci z roku 1796:
s. 15–16. V kapitole s názvom Vody a jaskyne so znamenitými vlastnosťami (§ 9) Szaller okrem iného píše: Znamenité jaskyne v Uhorsku sú Okno, Sväto–ivanská, a spolu s ďalšími aj Demänovské jaskyne. Niektoré sú aj v horúcom lete ľadové, ako napr. v Silici a vo Fanutzi (??) a na iných miestach v Turčianskej a Gemerskej stolici. Podrobnejšie sa o nich zmieňujem pri jednotlivých stoliciach.
s. 71. Pri opise Liptovskej stolice Szaller poznamenal: Podivuhodne veľké kosti sa nachádzajú v Demänovskej jaskyni, aj v iných, ktoré bežný ľud považuje za kosti drakov.
s. 79. V kapitole Turčianska stolica nájdeme takúto informáciu: V tejto krajine stoja za zmienku jaskyne Mažarná a Dúpna. Jedna vedie od vrchu pri Vrútkach (Rutka) až po Rajec v Trenčianskej stolici, a druhá vo vrchu Tlstá (Tlesta) sa rozvetvuje na tri menšie jaskyne (vetvy). Spolu s prvou sa vyznačuje so znamenitou vlastnosťou. Z jej stien kvapká mliečna voda, ktorá sa mení na kameň, predovšetkým na voľnom vzduchu.
s. 97. V kapitole Novohradská stolica, pri opise okresu Fiľakovo Szaller uviedol: V jej znamenitej jaskyni sa kvapkajúca voda mení na kameň a tieto kvapky slúžia maliarom ako čistá biela farba. Táto zmienka sa nápadne podobá tej, ktorú vo svojej knihe De admirandis Hungariae… z roku 1549 uviedol Juraj Wernher. V okolí Fiľakova sa však žiadna významnejšia jaskyňa nenachádza. Vzhľadom na geologické vlastnosti Fiľakova si môžeme byť istí, že lokalizácia jaskyne bola nesprávna. Napriek tomuto omylu vyššie uvedenú informáciu preberali a citovali mnohí autori takmer 200 rokov! Na túto chybu ako prvý poukázal až v roku 1742 slovenský polyhistor Matej Bel (1684–1749), ktorý uviedol, že pri Fiľakove žiadna jaskyňa nie je a uvedený opis sa vzťahuje na jaskyňu pri obci Aggtelek (Gaál–Gruber, 2014, s. 365). Szallerove zmienky o jaskyniach priblížil vo svojom článku z roku 1982 aj maďarský autor Dénes Balázs, pričom však uviedol nesprávnu informáciu, že Szaller sa o jaskyni pri Aggteleku (Baradle) nezmienil (Balázs, 1982). Vyššie uvedené údaje však poukazujú na to, že Szaller sa predsa len zmienil aj o Baradle, ale zmienku o nej omylom uviedol v opise Novohradu, o čom zrejme ani on sám netušil. V roku 1796, keď vyšla Szallerova práca, už bola jaskyňa pri Aggteleku známa, veď už v roku 1786 o nej podrobnejšie písal Ján Matej Korabinský (1740–1811; Gaál–Gruber, 2014, s. 367).
s. 158. Pri všeobecnej charakteristike Spišskej stolice sa Szaller zmienil aj o tom, že v tunajších vrchoch sa nachádzajú jaskyne a jazerá obdivuhodnej povahy. Žiadne konkrétnejšie údaje o jaskyniach však neudáva. Zmienka o jazerách sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na početné tatranské plesá.
s. 186. V rámci Gemerskej stolice nachádzame takúto zmienku: Známa je jaskyňa vo vrchu Dobšinej, zo stien ktorej kvapkajúca voda sa mení na kameň. Nazýva sa kamenným mliekom a pre svoju peknú belosť slúži maliarovi ako farba, a inakšie lieči aj chorý dobytok. Táto zmienka by sa mohla vzťahovať buď na Dobšinskú ľadovú jaskyňu (táto síce bola „oficiálne“ objavená až v roku 1870, ale miestnemu obyvateľstvu bola známa dávno), alebo na nejakú inú jaskyňu v Slovenskom raji.
s. 189. Ďalšia zmienka je taktiež z Gemerskej stolice: Plešivecká hora (Pelsötzi Hegy) je obložená všelijakými dobrými stromami. V strede tejto hory otvára sa jedna jaskyňa, ktorej meno je Zvonivá diera (Csergő Lyuk). Je to hlbočina s 8 siah širokým okrúhlym ústím, ktorej dno zistiť je nemožné. Prvý, kto sa zmienil o priepasti Zvonivá jama na Plešiveckej planine, bol bratislavský geograf Karl Gottlieb von Windisch (1725–1793), ktorý o nej uviedol údaje vo svojom nemecky písanom dvojdielnom zemepise Uhorska z roku 1780. Szaller zrejme čerpal údaje o Zvonivej jame práve od Windischa, nakoľko ich zmienky sú dosť podobné (Jerg, 2018a, s. 209–210; Stankovič–Jerg, 2001, s. 245).
s. 193. Pri opise Turnianskej stolice Szaller spomenul, že sa tu nachádzajú pozoruhodné jaskyne pri obciach Zádiel (Szadelö), Silica (Szelitz) a Silická Brezová (Berzova). O jaskyniach tu píše: Priestory prvej siahajú na pol míle a nachádzajú sa v nej kosti všelijakých zvierat. Silická je v zime teplá a v lete studená. Jej ústie dosahuje dĺžku a šírku 18 siah, hlbšie má na dĺžku aj 50 siah a na šírku polovicu z nej. Jej hĺbka je neznáma, keďže sa ju zatiaľ nikto nepodujal hlbšie preskúmať kvôli jej klzkému ľadu. Brezovskú ľadovú jaskyňu je ešte ťažšie vyskúmať, ako predošlú, preto o nej vieme len málo. Pomerne strohé opisy naznačujú, že Szaller jaskyne nenavštívil, iba prevzal niektoré údaje z prác predchádzajúcich autorov (najskôr od Mateja Bela, príp. od Samuela Timona). Posledná zmienka sa asi vzťahuje na Bezodnú ľadnicu, o ktorej nachádzame zmienku aj v učebnici maďarského učiteľa Istvána Losontziho (1709–1780) z roku 1788 (Jerg, 2018b, s. 236).
s. 235. Szaller spomenul aj jednu jaskyňu z územia dnešného Rumunska, keď v kapitole o Bihorskej stolici poznamenal: Známa je tu jaskyňa vo vrchu v susedstve miestnosti Furnatza, ktorá v priamej dĺžke dosahuje hĺbku 50 siah. Vstup do nej je 2 siahy široký a jednu siahu vysoký. Vo vnútri sa vetví na viacero menších jaskýň, v ktorých kvapkajúca voda sa mení na kameň. Nachádzajú sa v nej aj celé kamenné stĺpy, kosti mnohých zvierat, ako aj všelijaké na kameň premenené predmety. Tak sa traduje, že táto jaskyňa vedie až do trhliny Torda, nachádzajúcej sa v Sedmohradsku.
György Szaller sa teda vo svojej publikácii zmienil o najmenej dvanástich jaskyniach Uhorska. Z nich desať sa nachádza na území dnešného Slovenska a po jednej na území Maďarska a Rumunska. Jaskyne pravdepodobne nenavštívil a údaje o nich čerpal z dostupnej literatúry. Jeho dielo je významné najmä preto, lebo v čase, keď sa práce písali prevažne po latinsky alebo nemecky, to bolo vôbec prvé maďarsky písané zemepisné dielo v Uhorsku.
Literatúra:
Acsay F., 1898: Értesítő a pannonhalmi Sz.–Benedek–rend győri főgimnáziumáról az 1897–98. isk. év végén. Győr, 1898, 143 s. + 83 s. https://library.hungaricana.hu/hu/view/Gyor_09794_bences_gimnazium_09838_1897/?query=szaller%20gy%C3%B6rgy&pg=55&layout=s
Balázs D., 1982: Barlangok Szaller György államisméjében (1796). Karszt és barlang, 1982, 1, Budapest, 51. http://epa.oszk.hu/02900/02993/00032/pdf
Fodor F., 1955: Az Institutum Geometricum. Az egyetem bölcsészeti karán 1782–től 1850–ig fenállott Mérnöki Intézet. Budapesti Műszaki Egyetem központi könyvtára, Műszaki tudománytörténeti kiadványok, 5. szám, Budapest, 1955, 192 s.
Jerg Z., 2018a: Zmienky o jaskyniach Plešiveckej planiny do roku 1918 vo svetle súčasného poznania. Slovenský kras 56, 2, Liptovský Mikuláš, 205–226.
http://www.smopaj.sk/sk/documentloader.php?id=2129&filename=kras%2056%202.pdf
Jerg Z., 2018b: Silická ľadnica v najstarších písomných prameňoch do konca 18. storočia. Slovenský kras 56, 2, Liptovský Mikuláš, 227–255.
http://www.smopaj.sk/sk/documentloader.php?id=2129&filename=kras%2056%202.pdf
Lalkovič M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, zborník referátov, Brzotín, 12–21.
Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš, 113–130.
Schönvitzky B., 1896: A pozsonyi kir. kath. főgymnasium története. Pozsony, 1896, 551 s.
http://mek.oszk.hu/16900/16908/16908.pdf
Stankovič J. – Jerg Z., 2001: Plešivecká planina. Atlas krasových javov. Slovenská speleologická spoločnosť a Speleoklub Minotaurus, Rožňava, 312 s.
Szaller Gy., 1794: Istók Debretzenbe! Új esztendő köszöntés. Pozsony, 1794, 72 s.
Szaller Gy., 1796: Magyar Ország földleírásának rövid foglalattya egygy hozzá tartozandó ujonnan rajzoltt mappával egygyütt. Pozsony, 1796, 256 s. + 1 mapa.
Szinnyei J., 1909: Magyar írók élete és munkái. XIII. kötet (Steiner–Télfy), Budapest, 1909.
http://mek.oszk.hu/03600/03630/html/index.htm
Spracoval: Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)