Domokos Teleki
5. septembra 1773, Sáromberke (Rumunsko) – 16. septembra 1798, Marosvásárhely (Rumunsko)
Maďarský gróf Domokos Teleki (1773–1798) uskutočnil koncom 18. storočia niekoľko ciest po Uhorsku. Poznatky z týchto ciest spísal a knižne vyšli až po jeho smrti v roku 1805. V roku 1793 cestoval D. Teleki spolu so svojím priateľom lekárom Patakim po hornom Uhorsku. Navštívil aj Silickú ľadnicu (Szelitze) a aj on tvrdil, že v jaskyni je cez leto mráz a že v zime sa v nej topí ľad. Dokazovala to podľa neho i skutočnosť, že v zime sa tu ukrývajú pred chladom rozličné živočíchy, ako muchy, komáre, netopiere, sovy, líšky, zajace a iné. D. Teleki navštívil i jaskyňu pri Aggteleku a opísal jej jaskynné útvary. (Prikryl, 1985, s. 40–41).
Týmito slovami stručne opisuje Ľ. V. Prikryl vo svojej známej publikácii Dejiny speleológie na Slovensku z roku 1985 aktivity mladého grófa Telekiho, súvisiace s poznávaním jaskýň v Uhorsku. Pri súčasnom stave poznatkov sú údaje uvedené Prikrylom už pomerne zastarané a hlavne neúplné, preto sme sa rozhodli ich doplniť a takto priblížiť podrobnejšie informácie o živote a diele jednej výnimočnej osobnosti. Treba oceniť predovšetkým prácu Anikó D. Nagy, ktorá na základe štúdia mnohých cenných archívnych dokumentov sa pokúsila zrekonštruovať biografiu D. Telekiho (D. Nagy, 1994). Prevažná väčšina prác, zaoberajúca sa životom a dielom D. Telekiho bola publikovaná v maďarskom jazyku. Nakoľko podľa našich vedomostí podrobnejšie údaje o tejto osobnosti doposiaľ v slovenskom jazyku neboli publikované, rozhodli sme sa tento nedostatok aspoň čiastočne korigovať naším príspevkom.
Gróf Domokos Teleki (nemecky: Domokos Teleki von Szék) sa narodil 5. septembra 1773 v obci Sáromberke (rumunsky: Dumbravioara) v Sedmohradsku. Jeho otcom bol dvorný kancelár gróf Sámuel D. Teleki (1739–1822) a matkou Zsuzsanna Bethlen (1754–1797). Ako osemročného ho rodičia dali do reformovaného kolégia v Marosvásárhelyi (rumunsky: Targu Mures), ale nakoľko jeho otec často menil svoje pôsobisko (Nagyszeben, Nagyvárad – Oradea, a napokon Viedeň), bol nútený svojmu synovi zabezpečiť súkromného pedagóga. Takto sa dostal po dvoch rokoch k učiteľovi Mihályovi Benkeovi do Nagyegyedu, ktorý ho najprv učil mineralógiu, čo sa stalo jeho najmilším vedným odborom počas jeho života. Dostal však vzdelanie aj z dejepisu, etnografie, aj iných vedných odborov. V rokoch 1788–1791 navštevoval viedenskú univerzitu. V roku 1791 ho otec poslal na budapeštiansku univerzitu, aby si osvojil uhorské zákony. Po skončení štúdií pôsobil ako notár v Bihorskej stolici. Pre dlhotrvajúce zdravotné problémy začal v roku 1793 cestovať po krajine dúfajúc, že zmena prostredia mu prospeje. Postupne precestoval nielen Uhorsko. Bol aj pri Jadranskom mori a v roku 1796 navštívil aj Karlsbad a Sasko; pri tejto príležitosti navštívil Prírodovedeckú spoločnosť v Jéne, ktorá ho zvolila za svojho člena. Takmer po troch rokoch cestovania sa vrátil do svojej vlasti ako cisársky a kráľovský komorník a neskôr sa stal kráľovským prísediacim v Marosvásárhelyi. Novozaložená Mineralogická spoločnosť v Jéne mladého, sotva 25–ročného grófa Telekiho v roku 1798 zvolila za svojho prvého predsedu. Jeho slabé telo však už nevládalo ďalej bojovať s chorobou. Gróf Domokos Teleki zomrel veľmi mladý, 16. septembra 1798 v Marosvásárhelyi, vo veku 25 rokov, pričom sa nestihol ani len oženiť (Wikipedia).
Nakoľko údaje uvedené na Wikipédii sú pomerne stručné, rozhodli sme sa ich ešte doplniť o ďalšie zaujímavé údaje, ktoré vo svojej práci z roku 1994 uviedla Anikó D. Nagy.
Sedmohradský kancelár Sámuel Teleki veľmi dbal o to, aby jeho syn Domokos dostal kvalitné vzdelanie. Ledva sa chlapec naučil čítať a písať, už bral okrem latinčiny aj lekcie nemčiny a francúzštiny. Ako 13–ročný ovládal nemčinu a francúzštinu už na takej úrovni, že niekoľko vyučovacích predmetov sa už učil v týchto jazykoch. Svoje jazykové schopnosti si zdokonaľoval aj tým, že cvične prekladal nemecky a francúzsky písané texty z oblasti cirkvi, dejepisu a politiky do maďarčiny. Takisto prekladal aj z latinsky písaných prác. V máji 1787 sa rodina presťahovala do Viedne. Podľa A. Nagya študoval Teleki na viedenskej univerzite od januára 1789 do marca 1793. Teleki tu študoval dejepis, filozofiu, logiku, prírodovedu, matematiku, fyziku, estetiku, filológiu, ale aj numizmatiku, štátovedu a právo. Počas svojho štúdia sa zaoberal Teleki aj literatúrou a umením. Napísal aj dve divadelné drámy a niekoľko básní. Vo svojej knižnici mal vyše 100 kníh. Bol známy najmä tým, že bol členom Sedmohradskej maďarskej jazykotvornej (?) spoločnosti.
Teleki sa už od detstva začal zaujímať aj o mineralógiu, veď svoju prvú knihu o mineráloch študoval už ako 8–ročný. Počas svojho krátkeho života si postupne zaobstaral slušnú zbierku minerálov. Spravil si aj podrobný súpis svojej mineralogickej zbierky, ktorý obsahoval takmer 2000 položiek (Nagy, 1994).
Dve uhorské jaskyne očami D. Telekiho:
Ako to už bolo spomenuté vyššie, mladučký gróf Teleki pre vážne zdravotné problémy uskutočnil koncom 18. storočia niekoľko ciest po Uhorsku (ktoré začal 3. júna 1793 a trvali takmer tri roky), pričom navštívil aj rôzne kúpele. Kvôli jeho zdravotnému stavu ho celý čas doprevádzal jeho dobrý priateľ a osobný lekár Sámuel Pataki (1765–1824). Dr. Pataki bol hlavný lekár Sedmohradska. Je známy tým, že ako prvý zaviedol v Uhorsku očkovanie proti kiahniam. V roku 1814 pracoval na zamedzení šírenia morovej epidémie v Uhorsku. Pataki sa zaoberal aj rozborom minerálnych kúpeľov v Uhorsku.
Počas cesty po hornom Uhorsku Teleki navštívil v júni 1793 aj Silickú ľadnicu a jaskyňu pri Aggteleku (Baradlu). Počas svojich ciest si robil aj poznámky a poznatky zo svojich ciest neskôr zhrnul v publikácii Egynéhány hazai utazások leírása… (Opis niekoľkých ciest…), ktorá vyšla vo Viedni v roku 1796. V tejto práci podrobne opisuje aj Silickú ľadnicu, aj Baradlu. Po jeho smrti ešte vyšla táto práca aj v nemčine. Nemecký preklad od Ladislava Németha, vydaný v Pešti v roku 1805, však bol iba mierne skrátenou verziou maďarského originálu (Jerg, 2018, s. 240). Jeho opisy jaskýň sú natoľko zaujímavé, že sme sa rozhodli ich preložiť a priblížiť aj širšiemu okruhu čitateľov.
Telekiho opis Silickej ľadnice:
„Na obed sme dorazili do Turne a odtiaľ sme do večera došli do Szögligetu, takisto v Turnianskej stolici. Tu sme sa ubytovali u pána J. G., hlavného slúžneho richtára Turnianskej stolice. (Pán J. G., bol János Gedeon, ktorý pochádzal zo šľachtického rodu. Študoval v Košiciach, v roku 1790 sa stal notárom, neskôr bol zvolený za podžupana a v roku 1813 bol vymenovaný za kráľovského radcu – pozn. autora). Na druhý deň sme spolu s pánom G., hlavným slúžnym richtárom odišli na koňoch do Silice, jednej miestnosti Turnianskej župy, aby sme si prezreli pozoruhodnú Silickú jaskyňu; povoz sme poslali do Aggteleku, keďže sme boli odhodlaní tam do večera doraziť aj my.
Keď sme po troch hodinách došli do Silice, v sprievode niekoľkých miestnych sme sa hneď vybrali pešo k jaskyni, vzdialenej od obce asi pol hodiny cesty. Silická jaskyňa je jedným z obdivuhodných diel prírody. Leží v boku jednej hory, na úpätí 15 siah vysokej skalnej steny, stojacej v tvare polmesiaca. Vstup do nej je priestranný, široký 8 siah, ale nie je strmý. Skalné steny v ktorých je jaskyňa, sa nad jej klenbou týčia priamo do výšky. Pri pohľade zvonka vyzerá jaskyňa tak, ako to ukazuje tu pripojený prvý náčrt; zvnútra v reze, pri pohľade zboku je taká, ako to znázorňuje druhý náčrt (pozri Jerg, 2018, s. 241 – pozn. autora).
Celá podlaha tejto jaskyne, na ktorej človek chodí, je schodovitá a klesajúca až po jej najnižšiu časť; tu, v najnižšej časti jaskyne, v päte skalnej steny otvára sa jeden otvor do ešte hlbšej jaskyne, kde sa dá zostúpiť len pomocou lana, keďže pre jej strmosť a ľad sa tu chodiť nedá. Nie je známe, aká je rozľahlá, lebo to zatiaľ ešte nikto nevyšetril. Niekoľko ľudí v nej už predsa len bolo, ale oni do nej nešťastne spadli, keď vo veľkej jaskyni sekajúc ľad sa zošmykli cez spomenutý otvor do hlbšej jaskyne. Ďalej od toho miesta, kde spadli, však už jaskyňu nevyšetrili.
Priestranný otvor jaskyne a priamo dohora sa týčiace skalné steny spôsobia, že denné svetlo preniká až do jej najnižších častí, a čiastočne aj do hlbšej jaskyne, takže aj preto v nej nikdy nie je tma. Čo sa týka prírodných pozoruhodností jaskyne: v lete je v nej zima a ľad, v zime má miernu teplotu a žiadny mráz. Ako náhle prídu teplejšie dni, voda kvapkajúca zo skalných stien mrzne, a čím je teplejšie, tým väčšie a tým viac cencúľov vytvára.
Nielen klenba jaskyne, ale niekedy aj jej podlaha je úplne pokrytá ľadom, lebo do jaskyne stekajúca dažďová voda, alebo zo skalných stien na dno jaskyne kvapkajúca voda sa počas teplých dní hneď mení na ľad. Niekedy je tak vyplnená ľadom, že keby do nej nevysekali schody, tak sa človek do jaskyne ľahko nemôže dostať a je nútený ju pozorovať len od vchodu. Počas zimy veľa rôznej zveri, ktorá neznáša zimu, sa uchyľuje do tejto jaskyne. Vtedy v nej možno nájsť nespočetne veľa múch, komárov, zástupy netopierov, sovy, podobne aj líšky a zajace, ktoré toto obydlie na jar opúšťajú.
Blížiac sa k otvoru jaskyne cíti človek chladivý vánok a čím ide hlbšie, tým je vzduch chladnejší; bolo by problematické to vydržať dlhšie bez teplého kabáta. Počas mojej prítomnosti bolo hmlisté počasie; dostal som sa až po tú časť, ktorú som v nákrese označil písmenom „d“, nakoľko až potiaľ bol ľad iba sem tam. Odtiaľ ďalej však už bola nižšia časť jaskyne pokrytá lesknúcim sa ľadom a na skalných stenách som tiež pozoroval málo cencúľov.
Chlad do tejto jaskyne prichádza hlavne z jej päty, z hlbšej jaskyne, ale neviem čo ho tam spôsobuje. Je to ozaj zvláštna vec, ako v tejto jaskyni sa nachádzajúci vzduch tak veľmi odporuje s vonkajším vzduchom. Bola by hodná toho, aby tento zvláštny výjav prírody prehliadli očami odborníka – bádateľa prírody.
Po návrate z obhliadky jaskyne sme sa naobedovali u silického farára, hneď potom sme nasadli na kone a vyrazili do Aggteleku.“ (Teleki, 1796; preklad Jerg, 2018, s. 240–242).
Z opisu mladého, v tom čase iba 20–ročného grófa Telekiho vyplýva, že z jaskyne vyhotovil dva náčrty. Bohužiaľ v tom vydaní jeho práce, ktorú sme mali k dispozícii, sa však tieto náčrty nenachádzajú. Medzi stranami 38 a 39 je pekný náčrt č. III, znázorňujúci vchod jaskyne Baradla, ktorú tiež navštívil aj opísal detailne (viď nižšie). Tento Telekiho nákres bol zverejnený aj v monografii o jaskynnom systéme Domica – Baradla (pozri Gaál Ľ. – Gruber P., 2014, s. 367). Teleki v úvode svojej práce spomína, že dal zhotoviť 10 rytín, znázorňujúcich jeho kresby, ktoré vyhotovil počas svojich ciest. Meno autora týchto rytín však nie je známe. V roku 1993 vyšlo v Maďarsku novšie vydanie Telekiho práce z roku 1796, v ktorom sa nachádzajú aj jeho kresby zo Silickej ľadnice (Teleki – Éder – Tamás, 1993). V pôvodnej publikácii boli tieto kresby vložené medzi stranami 34 a 35. Nákres č. I znázorňuje pohľad zvonka na vchod jaskyne a nákres č. II jej pozdĺžny rez (pohľad zboku do jaskyne).
Charakter Telekiho opisu naznačuje, že na návštevu Silickej ľadnice sa vopred pripravil a mal naštudované staršie práce, kde sa písalo o jaskyni. Okrem vlastných dojmov z pozorovania jaskyne totiž uviedol aj také informácie o nej, ktoré sa dosť podobajú tým, ktoré uviedli predchádzajúci autori (hlavne K. G. von Windisch). Nie je vylúčené, že ho k návšteve jaskyne inšpirovala práve Windischova práca z roku 1780, kde je detailný opis jaskyne. Keďže bol ešte príliš mladý, životom neskúsený, tak sa ani nepokúšal vysvetliť príčinu tohto zaujímavého prírodného úkazu (zaľadnenia). Skonštatoval, že nevie, čo spôsobuje ten veľký chlad v jaskyni (Teleki, 1796, s. 33–36; Jerg, 2018, s. 240–242).
Telekiho opis jaskyne pri Aggteleku (Baradly):
Po trojhodinovej ceste sme došli k Aggtelekskej jaskyni, kde sme zosadli z koní. Naše kone sme hneď poslali do blízkej dediny, ako aj odkaz, aby z dediny prišiel sprievodca s ďalšími ľuďmi aj s osvetlením, s ktorými by sme mohli ísť do jaskyne. Po krátkom čase títo aj prišli. Zapálili sme teda fakle a všetci spolu sme vošli do jaskyne. Vojdúc cez maličký, trpasličí vchod jaskyne sme klesajúc došli do jednej veľkej dutiny; potom sme sa dostali aj do viacerých ďalších dutín; tieto sú veľké, dokonca väčšie ako prvá dutina a ich boky aj vysoké klenby sú zo skál. Tieto dutiny sú plné kvapľov, ktoré na mnohých miestach úplne pokrývajú skaly; formujú väčšie a menšie stalaktity a figúry všelijakých tvarov a veľkostí. S troškou fantázie tak človek vidí v týchto dutinách veľké okrúhle amfiteátre, kostoly, sály so stĺpmi, stojaté obrazy, stĺpy, pyramídy; tak veľa zobrazení kvaple vytvárajú. V jednej z týchto dutín sme narazili na tečúci potok, v inej na stojatú vodu, tieto sme museli niekoľkokrát prebrodiť. Našli sme aj jeden dobrý prameň, z ktorého sme sa napili.
Dutiny jaskyne sú navzájom prepojené tesnými priechodmi, niekde rovnými, inde skalistými cestičkami, vedúcimi nahor alebo nadol. Miestami sú trasy natoľko nízke a tesné, že sa dá postupovať ďalej iba skrčený, alebo štvornožky a plazením sa po bruchu. Niekde sa z jednej dutiny do druhej treba spúšťať rovno dole po skalách. Prešli sme po 12 dutinách, ale keď sme došli k dutine s tesnejším priechodom, pána G., hlavného slúžneho richtára, sme tu nechali s jedným ďalším človekom, nakoľko bol od nás oveľa objemnejší a bol by sa dostal ďalej iba s veľkými problémami. V poslednej dutine, dokiaľ sme došli, sme na vrch jedného menšieho kvapľového stĺpu umiestnili papierik, na ktorý sme napísali naše mená a deň návštevy jaskyne a aby tento papierik nespadol, zaťažili sme ho kameňom.
Odtiaľ vrátiac sme sa pripojili k pánu G., ktorého sme cestou tam zanechali, a po trojhodinovom putovaní jaskyňou sme sa po tej istej trase vrátili a vyšli z jaskyne. Táto jaskyňa vedie oveľa ďalej, než pokiaľ je známa a ešte nikto nepozná jej koniec, alebo nejaký jej iný východ. Pokiaľ je známa, dosahuje viac ako 2 míle. Nachádza sa v nej veľa kľukatých cestičiek a dutín, v ktorých ešte ani sprievodca nebol a neodvážil chodiť, obávajúc sa bezpečného návratu. Aj potiaľ, pokiaľ sme boli my, by bolo nebezpečné ísť bez dobrého sprievodcu a dostatočného osvetlenia, lebo trasy sú mnohé a ľahko by sa dalo zablúdiť. Človek by sa mohol dostať aj na také miesta, odkiaľ by sa nevedel vrátiť ani najskúsenejší sprievodca, lebo v nich ešte nikdy nebol. Aby človek odvážne mohol ísť do jaskyne, je žiaduce, aby mal dobrého sprievodcu, ktorý už sprevádzal mnoho ľudí, a aby sa dostatočne postaral o fakle alebo iné osvetlenie. A nakoľko osvetlenie môže občas zhasnúť a nemusí sa podariť opäť ho zapáliť, žiada sa, aby ten, kto ide do jaskyne, aby o tom nechal správu v dedine a keby sa dlho nevracal, aby ho išli hľadať.
Vzduch v tejto jaskyni je chladný a vlhký, ale nie studený; vlhkosť v jaskyni pochádza z vody, presakujúcej a kvapkajúcej zo skalných stien, z jaskynného potoka a zo stojatých vôd.
Ešte by som pripomenul to, že sa v nej nachádza veľa ľudských lebiek. Hovoria, že počas dávnych nepokojov sa veľa ľudí ukrývalo v jaskyni, ale nepriateľ spravil v ústí jaskyne veľký oheň, ktorého dlhotrvajúci dym ich zabil, nakoľko jaskyňa nikde nemá vetrací otvor, alebo iný vchod alebo východ. Stojí za zmienku aj to, že v tejto jaskyni vidieť stopy po kolesách vozu, ktoré úplne prechádzajú cez jednu dutinu. Nikto nevie, ako sa sem mohol dostať voz, alebo zapriahnutý dobytok cez maličký otvor jaskyne a vôbec načo by bolo treba chodiť s vozom po jaskyni. Vzhľadom na terajšiu formu jaskyne by sa to dalo aj ťažko vysvetliť. Nie je mojím cieľom o tom teraz prezentovať moju takú alebo onakú mienku. Vchod do Aggtelekskej jaskyne zvonka má takú formu, ako to znázorňuje tu pripojená kresba (pozri Teleki–Éder–Tamás, 1993, s. 15 – pozn. autora). Od jaskyne sme popri svetle z fakieľ došli do dediny, tu sme šli do hostinca, kde sme prespali. Na druhý deň ráno sme vyrazili smerom na Lučenec. Pán J. G., ktorého ku mne chovanou srdečnosťou veľmi nemôžem chváliť, sa od nás rozlúčil a vrátil do Szögligetu. (Teleki, 1796, s. 36–39; preklad: autor).
Teleki bol vášnivý mineralóg, takže nás vôbec neprekvapuje tá skutočnosť, že počas svojej cesty navštívil okrem kúpeľov a prameňov aj mnohé známe banské mestečká a bane v hornom Uhorsku (najmä na strednom, ale aj východnom Slovensku). Dokazuje to najmä to, že vo svojej publikácii z roku 1796 značný priestor venoval práve baníctvu a opisu baní. Navštívil napr. opálové bane na Dubníku, Herľany, Solivar, bane na Spiši, atď. Podrobne sa zmienil o ťažbe medi v baniach pri Smolníku, pričom uviedol aj technologický postup získavania medi. Na strednom Slovensku navštívil Banskú Bystricu, bane v Španej doline, v okolí Kremnice a Banskej Štiavnice. Telekiho práca je teda cenná aj pre tých, ktorí sa zaoberajú baníckou históriou, resp. bibliografiou baníctva.
Záver:
Veľká časť toho, čo po sebe D. Teleki zanechal, je dnes uložená v zbierkach Telekiho knižnice v Marosvásárhelyi. Knižnicu zriadil v roku 1797 jeho otec gróf Sámuel Teleki, ktorý nebol len bohatý, ale aj mimoriadne vzdelaný človek a študoval na viacerých európskych univerzitách. Značnú časť svojho majetku (rádovo státisíce Forintov) investoval do nákupu viac ako 40 000 zväzkov kníh, čím dal zrod verejnej knižnice, nesúcej jeho meno. V zbierkach knižnice sa nachádza veľa starých kníh, rukopisov a knižných unikátov aj z obdobia začiatku kníhtlače. Po smrti grófovej manželky Zsuzsanny Bethlen sa stala súčasťou zbierky knižnice aj jej takmer 2000 zväzková zbierka maďarských kníh. Keď zomrel mladý gróf Domokos, jeho otec Sámuel Teleki zariadil, aby jeho poznámky zo študentských čias, rukopisy z publikovaných prác, ako aj jeho nevydané rukopisy pozbierali do zväzkov a uložili do knižnice. Sú tam uložené aj 2 zväzky jeho poznámok, ktoré spísal počas svojich ciest v rokoch 1793–1796. Telekiho zbierku minerálov po jeho smrti jeho otec ešte ďalej zveľaďoval a v súčasnosti sa nachádza v hornej galérii knižnice. Keď gróf Sámuel Teleki videl pozostalosť po svojom synovi Domokosovi, bol užasnutý nad obrovským množstvom jeho práce, lebo v jednom liste o tom píše takto: Zrútenie jeho veľmi slabej telesnej schránky urýchlila práca v nej sa nachádzajúcej veľkej duše. So slzami v očiach som hľadel, keď som po jeho smrti videl toho dôkazy vo veľkej kope jeho spisov. (cit. D. Nagy, s. 26).
Gróf Domokos Teleki bol mimoriadne nadaný a všestranný mladý vedec. Veď asi nie náhodou bol ešte len ako 25–ročný zvolený za prvého predsedu Mineralogickej spoločnosti v nemeckom Jéne. Je obdivuhodné, že za necelé dve desaťročia dokázal sa naučiť tak veľa. Napriek svojej slabej telesnej schránke, keď ho takmer celý život sužovali zdravotné problémy, mal obrovskú duševnú silu. Jeho kariéra stúpala závratným tempom, ktorú žiaľ preťala jeho predčasná smrť. Nebyť jeho skorého odchodu by sme ho dnes možno vnímali ako takého významného vedca Uhorska, akým bol aj známy polyhistor Matej Bel (1684–1749).
Literatúra:
D. Nagy A., 1994: Ifjú gróf Teleki Domokos. Erdélyi Múzeum, 1–2. füzet, 56. kötet, 1994, 25–50.
Gaál Ľ. – Gruber P., 2014: Jaskynný systém Domica – Baradla. Jaskyňa, ktorá nás spája. ANPI Jósvafő, 512 s.
Jerg Z., 2018: Silická ľadnica v najstarších písomných prameňoch do konca 18. storočia. Slovenský kras 56, 2, Liptovský Mikuláš, 227–255.
http://www.smopaj.sk/sk/documentloader.php?id=2129&filename=kras%2056%202.pdf
Lalkovič M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, zborník referátov, Brzotín, 12–21.
Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš, 113–130.
Prikryl Ľ. V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. Veda (vydavateľstvo SAV), Bratislava, 162 s.
Szinnyei J., 1909: Magyar írók élete és munkái. XIII. kötet (Steiner–Télfy), Budapest, 1909.
Teleki D., 1796: Egynéhány hazai utazások leírása Tót és Horváth országoknak rövid esmértetésével egygyütt. Béts, 1796, 335 s.
Teleki von Szék, D.,1805: Reisen durch Ungern und einige angränzende Länder. Pesth, 1805, 288 s.
Teleki D. – Éder Z. – Tamás Zs., 1993: Egynéhány hazai utazások leírása. Balassi kiadó, Budapest, 1993, 123 s.
https://www.tankonyvtar.hu/hu/tartalom/tkt/egynehany-hazai-utazasok/egynehany-hazai-utazasok.pdf
http://mek.oszk.hu/03600/03630/html/index.htm
https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Teleki_Domokos_(útirajzíró)&oldid=20287627
https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Teleki–Bolyai_Könyvtár&oldid=21026760
Spracoval: Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)