BRAŠŠAN MILAN

• 7 rokov ago
• Posted in:A-J
• 3
• Author: Miroslav Kudla
• Tags: Gombasecká jaskyňa, Hučiaca vyvieračka (Zúgó), plešivecká skupina, rožňavská skupina, Slovenský kras

Milan Braššan – málo známa osobnosť rožňavského jaskyniarstva

V 60–tych a 70–tych rokoch minulého storočia vynaložila staršia generácia rožňavských jaskyniarov nemalé úsilie na preniknutie do jaskynného systému v západnej časti Plešiveckej planiny v Slovenskom krase. Jedným z mnohých jaskyniarov, ktorí sa podieľali na náročnom prieskume Hučiacej vyvieračky pri Kunovej Teplici, bol aj môj vzdialený príbuzný, rožňavský jaskyniar Milan Braššan (1946–1979). Od jeho predčasného odchodu už uplynulo bezmála 40 rokov. Nakoľko jeho meno nie je medzi slovenskými jaskyniarmi veľmi známe a už takmer upadlo do zabudnutia, prináleží na tomto mieste aspoň v krátkosti zrekapitulovať jeho jaskyniarsku činnosť a prínos pre slovenskú speleológiu.
Milan Braššan sa narodil 5. mája 1946 v Tisovci, ako druhý syn v rodine železničiara, avšak zakrátko sa rodina presťahovala do Plešivca. Po skončení základnej školy v Plešivci odišiel študovať na Železničné odborné učilište v Košiciach (dnes SOŠ Železničná) a stal sa rušňovodičom, tak isto, ako aj jeho starší brat. V polovici 60–tych rokov, keď nastúpil do rušňového depa v Plešivci, ešte na našich železniciach naplno kraľovala parná prevádzka. Ako mladý, začínajúci rušňovodič teda ešte stihol okúsiť „vôňu“ dymu a pary. V 70–tych rokoch, s príchodom motorových lokomotív, pomaly skončila éra romantických parných mašín. Vozový park plešiveckého depa sa postupne rozšíril najmä o legendárne sovietske lokomotívy T679, prezývaných Sergej, a československé T478, prezývaných Pegas, alebo Zamračená.
V 70–tych rokoch jazdil prevažne na sovietskych Sergejoch, ktoré v tom čase boli najťažšími a najvýkonnejšími motorovými lokomotívami vo vtedajšom Československu a zabezpečovali aj prevažnú väčšinu ťažkej nákladnej dopravy. Milan bol dobrý, spoľahlivý a zodpovedný rušňovodič, ktorý jazdil nákladnými vlakmi prevažne na trase Fiľakovo – Plešivec – Košice. Bol ženatý a mal aj deti. Ako veriaci človek bol nesmierne milý a priateľský a vzhľadom k svojej povahe a pozitívnym vlastnostiam bol veľmi obľúbený nielen medzi kolegami železničiarmi, ale aj medzi jaskyniarmi, susedmi a známymi. Charakteristickým preňho bol najmä jeho typický milý úsmev, s ktorým si hneď získal sympatie mnohých ľudí.
K jaskyniarstvu sa dostal už vo veľmi mladom veku, nakoľko v tom istom dvore, kde vyrastal, býval aj jaskyniar Štefan Óvári st. (1909–1984) s rodinou. K jaskyniarstvu ho priviedol Štefan Óvári ml. (1944–2003), keďže ako rovesníci odmalička vyrastali spolu. Títo nerozluční kamaráti už počas študentských čias iste navštívili mnohé jaskyne v okolí Plešivca. V roku 1961, keď plešivecká jaskyniarska skupina Š. Óváriho st. sa pripojila k rožňavskej jaskyniarskej skupine, pracujúcej pod Okresným (a neskôr Baníckym) múzeom v Rožňave, už ako 15–ročný chlapec bol členom plešiveckej skupiny. Rožňavskí jaskyniari v januári 1966 sa rozhodli vytvoriť tzv. Speleologickú sekciu pri Baníckom múzeu v Rožňave (SSBMR) a onedlho nato sa rozhodli otvoriť pracovisko pri Kunovej Teplici. Tajomník skupiny, magister Štefan Roda (1927–2001) úctyhodne dlhé obdobie pôsobil ako lekárnik v Plešivci, kde vychoval viacerých mladých jaskyniarov a určite bol veľkým vzorom aj pre menovaného.
Na lokalite Hučiaca vyvieračka (Zúgó) pri Kunovej Teplici začali pracovať rožňavskí jaskyniari 20. augusta 1966 a pracovali s menšími–väčšími prestávkami až do konca sedemdesiatych rokov, kedy boli práce na vyvieračke úradne pozastavené (vyvieračka mala byť zachytená pre mesto Rožňava, k čomu však nakoniec nedošlo). Avšak ani po 13 rokoch ťažkej driny, keď pomocou trhacích prác postúpili v skalnom masíve vyše 70 m, sa im nepodarilo preniknúť do jaskynného systému Hučiacej vyvieračky. Bol to neustály tvrdý boj s prírodou a prírodnými živlami. Nestabilná vstupná časť sa často zavaľovala, tak ju museli znova a znova prácne vykopávať. Takisto museli niekoľkokrát prehlbovať a prečisťovať koryto vyvieračky pred jaskyňou. Skupina jaskyniarov tu postupne vyťažila a premiestnila tisíce m3 zeminy a skál a zanechala za sebou obrovský kus práce. Jedným z týchto jaskyniarov bol aj Milan Braššan.

Na prieskumných prácach na tejto vyvieračke sa podieľal od úplného začiatku a v prvých rokoch patril medzi najaktívnejších členov skupiny. Nakoľko bol fyzicky dobre stavaný, so svojim kamarátom Štefanom často vykonával na pracovisku tie najťažšie práce. S veľkou túžbou po objave jaskyne a obrovským nasadením pracovali jaskyniari na vyvieračke hlavne v rokoch 1966–1972. Pre viacerých z nich sa vyvieračka Zúgó stala celoživotným pracoviskom, kde trávili prevažnú väčšinu svojej jaskyniarskej kariéry. Máloktorí z nich sa však aj dožili objavu jaskyne.
V roku 1967 sa najaktívnejší členovia skupiny zúčastnili študijného zájazdu do Rakúskych Álp, ktorého sa zúčastnil aj Milan. Od roku 1970, už ako člen SSS a prieskumník – ochranár sekcie A rožňavskej jaskyniarskej skupiny, sa okrem prác na vyvieračke Zúgó zapájal aj do iných aktivít. Pomáhal pri prípravných prácach a organizačnom zabezpečení Jaskyniarskeho týždňa 1972 v Gombaseku, ako aj Speleologického tábora v roku 1973 taktiež v Gombaseku. Ako člen sekcie A pomáhal aj pri činnosti Speleolaboratória – výskumného pracoviska pri Gombaseckej jaskyni, napr. pri prevoze prístrojov, odbere vzoriek a iných prácach. V rámci tejto činnosti navštívil viaceré jaskyne Slovenského krasu (napr. Ardovskú, Gombaseckú, Krásnohorskú jaskyňu, Silickú ľadnicu, atď.). Takisto vypomáhal aj pri prieskumných a sprístupňovacích prácach v Krásnohorskej jaskyni. Jeho ďalšie jaskyniarske plány ale predčasne ukončila tragická udalosť.
Osudným sa mu stala nočná zmena z 11. na 12. februára 1979, keď so svojim starším kolegom na lokomotíve Sergej mali namierené z Plešivca smerom na Košice. Do cieľa však už nikdy nedošli. Kvôli pochybeniu výpravcu sa ešte pred príjazdom do stanice Turňa nad Bodvou čelne zrazili s oproti idúcim nákladným vlakom. Po silnej zrážke vypukol požiar, pri ktorom úplne zhorela predná časť lokomotívy a obaja v kabíne uhoreli. Zomrel veľmi mladý, pri výkone svojho povolania, vo veku nedožitých 33 rokov.
Z dnešného pohľadu možno vyzerá, že jeho jaskyniarska kariéra nebola veľmi bohatá a úspešná. Veď nezliezal hlboké priepasti Slovenského krasu, ani neobjavil žiadnu veľkú jaskyňu. Väčšinou to bola len nekonečná drina na jednej lokalite a občas, keď to okolnosti dovolili, tak sa dostal aj inde. Prevažnú väčšinu svojej jaskyniarskej kariéry strávil na pracovisku Zúgó, kde svojou poctivou, tvrdou prácou priložil ruku k spoločnému dielu. Napriek tomu, že sa nedožil objavu, právom ho môžeme považovať za spoluobjaviteľa jaskyne Zúgó.
Milanovi Braššanovi nebolo súdené dožiť sa objavu jaskyne. A pritom už boli tak blízko… V čase, keď jaskyniarov úradníci vyhnali z jaskyne, bol už objav takmer na dosah! Ako sa neskôr ukázalo, len o pár metrov ďalej už boli voľné priestory! Kopali príliš veľa a aj tak to bolo málo. Viac ako 10 rokov dreli na vyvieračke Zúgó a zanechali za sebou naozaj veľký kus poctivo vykonanej práce. Ich drina ale našťastie nebola zbytočná. Práve naopak! Nebyť ich dlhoročného úsilia by možno jaskyňa Zúgó nebola dodnes objavená! Ďalšia generácia rožňavských jaskyniarov v spolupráci s tětínskymi jaskyniarmi neskôr nadviazala na prácu svojich predchodcov, v roku 1990 sa k vyvieračke vrátila a nakoniec v roku 1991 prenikla do jaskynného systému vyvieračky Zúgó. Hlavne vďaka tomu, že tú najväčšiu a najťažšiu časť prieskumných prác vykonala práve staršia generácia rožňavských jaskyniarov v rokoch 1966 – 1979. Som hrdý na to, že jedným z nich bol aj Milan Braššan…

Česť jeho pamiatke!

Pre Biografický portál SSS napísal: Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)