András Vályi
30. novembra 1764, Miškolc – 2. decembra 1801, Pešť
Významný maďarský geograf a pedagóg András Vályi sa narodil 30. novembra 1764 v Miškolci. Svoje štúdiá absolvoval v Miškolci a Levoči, pričom sa naučil aj niekoľko cudzích jazykov. V roku 1784 ho v Levoči vymenovali za učiteľa, neskôr učil aj na národnej škole v Košiciach. Po smrti Jozefa II. však aj Vályi ako člen protestantskej cirkvi prišiel o svoje miesto. Potom, čo konvertoval na rímskokatolícku vieru, ho v roku 1791 vymenovali za (prvého) profesora maďarského jazyka a literatúry na budapeštianskej univerzite a túto pozíciu zastával až do svojej smrti. Vályi ako pedagóg vydal niekoľko prác, ktoré z dnešného hľadiska môžeme považovať za prvé metodické knihy výučby maďarského jazyka. Počas leta 1801 cestoval Vályi po Uhorsku, navštívil mestá a hrady, z ktorých vyhotovil kresby do svojho hlavného diela. Zomrel pomerne mladý, 2. decembra 1801 v Pešti vo veku 37 rokov.
Slovenské jaskyne v hlavnom diele Andrása Vályiho
V rokoch 1796–1799 vydal András Vályi svoje hlavné geografické dielo, trojzväzkovú encyklopédiu Uhorska s názvom Magyar országnak leírása. Toto jeho najväčšie dielo je cenným prameňom pre bádateľov ešte aj dnes. Bol to vôbec prvý maďarsky písaný abecedný súpis miestopisných názvov v Uhorsku. Nie je vylúčené, že sa inšpiroval nemecky písaným lexikónom Uhorska od Jána Mateja Korabinského z roku 1786. Tri hrubé zväzky, ktoré vyšli v Budatíne medzi rokmi 1796 a 1799, obsahujú údaje o viac ako 12 500 usadlostiach Uhorska. V krátkych opisoch v nich Vályi prináša najdôležitejšie hospodárske a etnografické údaje. V prípade väčších miest podáva aj ich podrobnejší historický prehľad. Vályiho trojzväzková encyklopédia Uhorska bola znova vydaná aj v roku 2003 zásluhou slovenského vydavateľstva Méry Ratio.
Hlavné dielo Andrása Vályiho stručne charakterizoval Ľ. V. Prikryl vo svojej publikácii Dejiny speleológie na Slovensku takto:
Profesor maďarčiny a literatúry na univerzite v Pešti András Vályi (1764–1801) vydal v rokoch 1796 až 1799 trojzväzkovú encyklopédiu Uhorska – Magyar országnak leírása. V prvom zväzku opísal opísal aj aggteleckú jaskyňu. Podobne, ako J. M. Korabinský, aj on napísal, že z Londýna sem poslali dvoch prírodovedcov, ktorí po trojdňovom prieskume odišli bez väčšieho úspechu. Bez miestneho sprievodcu by vraj boli v jaskyni dokonca zablúdili. Podľa A. Vályiho však v roku 1794 prešiel celou jaskyňou domáci zeman N. Farkas. V treťom zväzku encyklopédie spomenul A. Vályi veľmi stručne Silickú ľadnicu. (Prikryl, 1985, s. 41, cit. Vályi, 1796, zv. I., s. 19–20; Vályi 1799, zv. III., s. 411).
Údaje uvádzané Prikrylom sú žiaľ neúplné, nakoľko obsahujú zmienky iba o dvoch jaskyniach. Po preštudovaní Vályiho diela však vyšlo najavo, že obsahuje oveľa viac zmienok o jaskyniach, než koľko ich uvádza Prikryl. Zmienky o jaskyniach v diele Andrása Vályiho (geografické názvy uvádzame v pôvodnej maďarskej podobe v abecednom poradí, v zátvorke uvádzame ich slovenský názov a lokalizáciu vo Vályiho encyklopédii):
Agteleki barlang (Agtelekská jaskyňa, zväzok I., strana 19–20) – je tu cca. polstranový stručný opis jaskyne Baradla. Vályi uvádza lokalizáciu a charakter vchodu a stručný opis priestorov, ktoré prirovnáva ku kostolu. Spomenul aj to, že cez jaskyňu tečie 3 siahy široký potôčik, ktorý keď je malý, tak sa dá dostať aj do ďalších priestorov jaskyne, kde sa dá pozorovať ešte viac vzácností. V súvislosti s históriou jaskyne poznamenal, že pred niekoľkými rokmi boli vyslaní do jaskyne dvaja členovia Prírodovedeckej spoločnosti z Londýna, za účelom jej prieskumu. Títo strávili v jaskyni tri dni, ale na jej koniec nedošli a bez pomoci miestnych sprievodcov by ani neboli vyšli z jaskyne. Vályi uviedol aj to, že jaskyňu objavil miestny šľachtic, pán N. Farkaš v roku 1794, a prešiel vtedy celou jaskyňou. (Podrobnejšie údaje o prvých prieskumoch jaskyne Baradla je možné nájsť v monografii Domica – Baradla; Gaál–Gruber, 2014, s. 367, 370).
Benikova (Beníková, zv. I., s. 174) – Pod prvým heslom Benikova Vályi okrem iného píše: V Liptovskej stolici, veľmi veľká a strmá skalná stena, ktorá dosahuje výšku 3000 stôp. V jej strede vidieť otvor jednej hlbokej a tmavej jaskyne. Pre jej neprístupnosť v nej ešte človek nebol. Podrobnejší opis skaly viď v Prodrome Mateja Bela. (Táto zmienka by sa mala vzťahovať na jaskyňu Beníková).
Benikova (Beníková, zv. I., s. 174) – Pod druhým heslom Benikova sa nachádza stručný opis jaskyne, ktorý sa však vzťahuje na Demänovskú ľadovú jaskyňu: Jaskyňa v Liptovskej stolici, ktorá sa nachádza v susedstve skalistého vrchu Beníková. Šírka aj výška tejto jaskyne je nerovnomerná, dosahuje dĺžku takmer 50 siah. Pre kosti, ktoré sa v nej dajú miestami nájsť, ju volajú Šarkanovou jaskyňou. Forma a veľkosť týchto kostí ukazujú, že sú to kosti neznámych, cudzích zvierat. Jaskyňa má kľukaté cesty, ale nachádzajú sa v nej aj veľké priestorné dutiny. Z kvapkajúcich skál sa tu formujú všelijaké obrazy, ktoré sa podobajú na výtvory ľudských rúk. Nachádzajú sa v nej aj malé pramene, ktorých vody sú mimoriadne studené a niektorí ľudia ju používajú na liečbu močových ciest. Ozajstný, nakreslený obraz jaskyne vyryl Buchholtz pod názvom Demänovská jaskyňa. Vályi na konci opisu sa odvoláva na Belovo publikované dielo Prodromus.
Borzova (Silická Brezová, zv. I., s. 254) – Pri opise polohy obce sa Vályi zmienil o tom, že sa táto okrem iného nachádza aj v údolí ľadovej jaskyne. Nepriamo sa tým zmienil o Silickej ľadnici.
Deménfalvai barlang (Demänovská jaskyňa, zv. I., s. 475) – Veľmi známa jaskyňa v Liptovskej stolici, jednak pre svoju ďalekosiahlu veľkosť, ako aj pre jej obdivuhodné vnútorné výtvory. Jaskyňu na požiadanie Mateja Bela pochodil osobne Buchholtz mladší a túto vymeral a vyryl. Obraz jaskyne aj s jej úplným opisom sa nachádza v Prodrome Mateja Bela, v kapitole VIII., na s. 151.
Gömör vármegye (Gemerská stolica, zv. II., s. 53–56) – Pri opise vrchov Gemerskej stolice na s. 54 Vályi stručne opísal aj Plešiveckú planinu (Pelsőtzi hegy). Poznamenal, že jej povrch je sčasti holý a sčasti zalesnený a nachádzajú sa tu bohaté pastviny pre kravy a ovce. Spomína aj známu povesť o pastierovi Bebekovi, ktorý tu v skalnej trhline našiel veľký poklad a neskôr postavil sedem skalných hradov. (Napriek tomu, že bratislavský geograf Karl Gottlieb von Windisch (1725–1793) vo svojom dvojdielnom zemepise Uhorska sa už v roku 1780 zmienil o priepasti Zvonivá jama na Plešiveckej planine a Vályi o tejto práci bezpochyby mal vedomosť, zmienka o priepasti vo Vályiho encyklopédii žiaľ chýba!). Na s. 56 sa Vályi zmienil o tom, že táto stolica má aj jednu známu jaskyňu, informácie o nej sú pod heslom Agtelek.
Haligócz (Haligovce, zv. II., s. 137) – V jaskyni pri Haligovciach sa nachádzajú rôzne zvieracie kosti. (Táto zmienka sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na jaskyňu Aksamitka v Pieninách).
Horka (Gemerská Hôrka, zv. II:, s. 191) – V strede obce sa nachádza čistý výdatný prameň, ktorý nikdy nezamŕza. (Táto zmienka sa vzťahuje na prameň pri požiarnej zbrojnici, ktorý je teraz zachytený; Jerg, 2018a, s. 70).
Liptó vármegye (Liptovská stolica, zv. II., s. 526–528) – Pri opise vrchov Liptovskej stolice na s. 527 Vályi poznamenal, že jej jaskyne sú veľmi známe, ako napr. Demänovská, Beníková, Dvere, väčšia a menšia jaskyňa Okno.
Pozsony megye (Bratislavská stolica, zv. III., s. 123–140) – Pri opise stolice sa na s. 125 Vályi zmienil o tom, že spomedzi jej jaskýň sú známe jaskyne pri Borinke (?), Smoleniciach a Pezinku (Stomfai, Szomolyai és Bazini barlangok). V tomto prípade ide o jaskyne v Malých Karpatoch. Na s. 139 uviedol aj to, že viacerí významní autori pôsobili a vydali svoje diela práve v Bratislave, ako napr. J. M. Korabinský, M. Bel, K. G. von Windisch, J. Tomka–Sásky a ďalší.
Rutka (Vrútky, zv. III., s. 219) – Asi 200 krokov od rieky Váh, pri ceste vedúcej do Trenčianskej župy, sa nachádza jaskyňa zvaná Dúpna skala. Jej otvor má takú formu, akoby bol umelo vytvorený. Šírka vchodu sa udáva na tri a päť siah, a dĺžka na 12 siah. Z vrchu kvapká nadol kamenný glej a v bokoch vchodu sa dajú pozorovať príbytky jazvecov. Nikto nevie, aké sú rozľahlé jej hlbšie časti, nakoľko jej vyskúmanie je veľmi nebezpečné. Tvrdenie Mateja Bela na s. 299 je čistá báseň (Vályi sa tu zrejme odvoláva na text v niektorom Belovom diele). Nakoľko niektorí obyvatelia sú presvedčení, že sa v nej ukrýva poklad, takmer každý rok sa nájdu takí, ktorí do nej chodia za účelom hľadania pokladu. Aby v jaskyni nezablúdili, nechávajú za sebou slamu, aby takto vedeli s istotou sledovať svoje stopy aj smerom von.
Szadellő (Zádiel, zv. III., s. 298) – Túto dedinu robí známou jej slávna jaskyňa, ktorá podľa niektorých poskytla útočisko kráľovi Belovi IV. po prehratej bitke pri rieke Slaná.
Szilicze (Silica, zv. III., s. 411) – Vályi tu iba veľmi stručne poznamenal, že sa tu nachádza pozoruhodná ľadová jaskyňa (jégbarlangja nevezetes; Jerg, 2018b, s. 245).
Torna vármegye (Turnianska stolica, zv. III., s. 514–515) – Pri opise stolice spomenul Vályi okrem iných aj to, že jej jaskyne sú veľmi známe, ako napr. Zádielska a Silická.
Vehecz (Vechec pri Vranove nad Topľou, zv. III., s. 614–615) – V jej chotári sa nachádza jeden holý vrch, ktorý volajú Lisa Kamenná (?). Na jeho vrchole sú veľké haldy kameňov, ako keby úmyselne pozbieraných a naukladaných do výšky jednej siahy, na šírku sú pomerne dlhé. Pod nimi sa nachádzajú také veľké diery, že so sviečkou sa dá do nich vliezť celkom hlboko a ďaleko, ale nepamätajú sa, že by niekto prešiel až na jej koniec. Podľa všeobecnej mienky mohla byť niekedy jaskyňou horských lúpežníkov.
Vriczkó (Vrícko, zv. III., s. 653) – Vo vrchoch Kľak, Čierna skala a Hollerstein (?) sú veľké štôlne, aj jaskyne. Hlavne útroby vrchu Hollerstein sú také priestorné, že počas Rákocziho povstania v ňom jeden celý mesiac prebývalo 100 vojakov na koňoch aj s plnou výzbrojou. (Táto zmienka by sa mala vzťahovať na nejakú baňu, alebo jaskyňu v Malej Fatre).
Z vyššie uvedeného súpisu vyplýva, že Vályi vo svojej encyklopédii sa zmienil najmenej o 15 jaskyniach z rôznych krasových oblastí Slovenska. Vo svojom diele sa odvoláva na práce známych autorov (Bel, Korabinský, Timon, Tomka–Sásky, Windisch, a pod.), z čoho je možné predpokladať, že údaje o jaskyniach čerpal z dostupnej literatúry. V prípade jaskýň sa opieral najmä o informácie, obsiahnuté v Prodrome Mateja Bela z roku 1723.
Publikované práce A. Vályiho so zmienkami alebo opismi jaskýň na Slovensku:
Vályi A., 1796: Magyar Országnak leírása. 1. kötet (A–F), Buda, 704 s.
Vályi A., 1799: Magyar Országnak leírása. 2. kötet (G–Ö), Buda, 736 s.
Vályi A., 1799: Magyar Országnak leírása. 3. kötet (P–Zs), Buda, 688 s.
Iná použitá literatúra:
Gaál Ľ. – Gruber P., 2014: Jaskynný systém Domica – Baradla. Jaskyňa, ktorá nás spája. ANPI Jósvafő, 512 s.
Jerg Z., 2018a: Prvé zmienky o jaskyniach a vyvieračkách Koniarskej planiny v Slovenskom krase. Spravodaj SSS, 49, 2, Liptovský Mikuláš, 70–74.
Jerg Z., 2018b: Silická ľadnica v najstarších písomných prameňoch do konca 18. storočia. Slovenský kras 56, 2, Liptovský Mikuláš, 227–255.
http://www.smopaj.sk/sk/documentloader.php?id=2129&filename=kras%2056%202.pdf
Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš, 113–130.
Prikryl Ľ. V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. Veda (vydavateľstvo SAV), Bratislava, 162 s.
http://mek.oszk.hu/03600/03630/html/v/v29065.htm
http://mek.oszk.hu/14500/14515/pdf/
https://hu.wikipedia.org/w/index.php?title=Vályi_András&oldid=20288651
https://reader.digitale-sammlungen.de
Spracoval: Zoltán Jerg (SK Minotaurus)