Warning: Declaration of W3TC\DbCache_Wpdb::prepare($query, $args) should be compatible with wpdb::prepare($query, ...$args) in /nfsmnt/hosting2_2/2/7/278b1658-7d23-42f9-8d73-1b64ec750def/sss.sk/sub/osobnosti/wp-content/plugins/w3-total-cache/DbCache_Wpdb.php on line 8
Albert Scholtz - Osobnosti

Albert Scholtz

5. júna 1846, Spišská Nová Ves – 7. februára 1922, Budapešť (?)

Na výraznejšom rozšírení vedomostí o existencii jaskýň z územia Slovenského krasu koncom 19. storočia má zásluhu nielen železničný inžinier a podpredseda východokarpatskej odbočky Uhorského karpatského spolku Karol Siegmeth (1845–1912; pozri Jerg, 2019a), ale aj stredoškolský profesor zemepisu Albert Scholtz. Už v roku 1888 sa A. Scholtz zmienil o existencii niektorých ďalších jaskýň v oblasti Horného vrchu a Zádielskej planiny. Jeho poznatky neskôr zhrnul a v rokoch 1891–98 doplnil o ďalšie Karol Siegmeth, v dôsledku činnosti, ktorú na území Slovenského krasu realizovala východokarpatská odbočka Uhorského karpatského spolku (Lalkovič, 1997, s. 14).

Albert Scholtz sa narodil 5. júna 1846 v Spišskej Novej Vsi. Bol maďarskej národnosti, ale jeho priezvisko naznačuje, že z otcovej strany bol zrejme potomkom spišských Nemcov. V cirkevnej matrike evanjelickej cirkvi v Spišskej Novej Vsi figuruje jeho priezvisko v tvare Scholcz. Pravdepodobne sa jedná o chybný zápis priezviska zo strany farára, nakoľko vo všetkých nám známych prameňoch sa vyskytuje v tvare Scholtz. Otec Alberta Scholtza sa volal András Scholcz a bol obuvníckym majstrom, jeho matka sa volala Julianna Kramarcsík (www.familysearch.org). Nie je nám známe, na ktorých školách Scholtz študoval, ani to, či bol ženatý a mal potomkov.

Jeho pedagogická kariéra začala v roku 1872, keď nastúpil na post pomocného učiteľa na hlavnom evanjelickom gymnáziu v Budapešti. V roku 1873 zložil učiteľskú skúšku z maďarského jazyka, dejepisu a zemepisu, a od školského roku 1874/75 sa stal riadnym učiteľom gymnázia. Učil prevažne zemepis, ale aj latinský jazyk. Počas jeho 28–ročného pôsobenia na budapeštianskom gymnáziu vydal aj niekoľko maďarsky písaných zemepisných učebníc, ktoré sa na školách používali dlhé desaťročia a neskôr vyšli aj ich ďalšie opravené vydania. Scholtz počas pôsobenia na škole niekoľkokrát vážne ochorel. Na gymnáziu učil do 15. marca 1900, kedy po dlhšie trvajúcich zdravotných problémoch požiadal o uvoľnenie z postu profesora a o priznanie dôchodku. Potom, čo jeho žiadosti vyhoveli, ku dňu 1. september 1900 ukončil svoje úspešné pôsobenie na budapeštianskom gymnáziu a bol mu priznaný dôchodok vo výške 4324 korún ročne. Podľa vyjadrenia Cirkevnej rady bol Scholtz počas 28 rokov hrdým, svedomitým a fundovaným profesorom a jedným z ozdôb budapeštianskeho evanjelického gymnázia. Zomrel 7. februára 1922, pravdepodobne v Budapešti. Na jeho pohrebe predniesol smútočný prejav vtedajší riaditeľ budapeštianskeho evanjelického gymnázia, Dr. Ödön Dittrich. (Anonymus, 1896, 1922; Batizfalvy, 1895; Böhm, 1889; Góbi, 1898, 1900; Hittrich, 1922, 1923; Szinnyei, 1908).

Scholtz a jaskyne (nielen) Slovenského krasu

            V 80. rokoch 19. storočia napísal A. Scholtz niekoľko geografických článkov, ktoré vyšli na stránkach Zemepisných oznamov (Földrajzi Közlemények) a ročenky Uhorského karpatského spolku (A Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve). V nich sa zaoberal najmä geografickým opisom povodia rieky Hornád na Spiši. V 1. časti článku opisuje úsek od prameniska Hornádu po Spišskú Novú Ves. Pomerne detailne opisuje napr. aj Prielom Hornádu, pričom sa zmienil aj o niekoľkých tamojších jaskyniach. Takisto spomenul aj Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Keďže Scholtz bol rodákom zo Spišskej Novej Vsi, tak nás vôbec neprekvapuje fakt, že na konci 1. časti článku o povodí Hornádu uviedol aj krátky opis mesta (Scholtz, 1887). V 2. časti článku o povodí Hornádu opisuje úsek od Spišskej Novej Vsi po Margecany. Podáva stručné informácie o meste Levoča. Pri Krompachoch poznamenal, že po útlme baníctva je tu mŕtvo a veľa ľudí odišlo za prácou do Ameriky. Okrem obce Poráč spomenul aj pohoria Galmus a Branisko. V okolí Spišského Podhradia sa zmienil o vyvýšenine Dreveník, pričom uviedol, že sa tam nachádza viacero jaskýň a v jednej z nich sa vyskytujú aj ľadové útvary (Ľadová jaskyňa na Dreveníku). Takisto sa zmienil aj o Dobšinskej ľadovej jaskyni (Scholtz, 1888a).

            Zo speleologického hľadiska najzaujímavejšia, najznámejšia a najviac citovaná je však práca A. Scholtza z roku 1888 (?) s názvom A tornai plató és környéke (Turnianske plató a jeho okolie), v ktorej podrobne opisuje viacero jaskýň z východnej časti Slovenského krasu. Jeho práca o Turnianskej krasovej oblasti má rozsah 38 strán a je rozdelená do piatich kapitol.

Ľ. V. Prikryl vo svojej známej publikácii Dejiny speleológie na Slovensku stručne charakterizuje Scholtzovu prácu o Slovenskom krase takto:

            Albert Scholtz písal v roku 1888 o krasových útvaroch na Hornom vrchu pri Turni nad Bodvou. V tejto oblasti bol po prvý raz už v roku 1862, keď navštívil jaskyňu pri Hačave (Falucska) vo svahoch Grečovho vrchu. Nadchla ho krása kvapľovej výzdoby, a preto navštívil túto jaskyňu znova v roku 1883. Kvapľovú výzdobu tejto jaskyne prirovnával k jaskyniam pri Postojnej a pri Aggteleku a tvrdil, že za nimi krásou nezaostáva.

A. Scholtz navštívil aj iné jaskyne v blízkom okolí Hačavy. Jednu nazval Krulovou baňou (Krulova bánya), druhú Dierou (Djera) a tretia, nepomenovaná, bola priamo v Grečovom vrchu.

Nad obcou Hrhov (Görgő) je stráň zvaná Palota. A. Scholtz napísal, že podľa tradície tam bol hrad kráľa Belu IV. Spomenul i skalné dutiny, v ktorých sa vraj Belo IV. skrýval počas tatárskeho vpádu. Zmienil sa aj o krasovej vyvieračke priamo pri obci Hrhov.

O krasových podzemných tokoch sa A. Scholtz rozpísal podrobnejšie. Spomenul Hájsky potok, ktorý mizne v podzemí a potom sa objavuje v mohutnej vyvieračke. Zmienil sa aj o Bodve, ktorá má medzi Jasovom a Moldavou menej vody, lebo jej časť tečie zrejme podzemím. Takto vysvetľoval A. Scholtz aj skutočnosť, že Blatný potok má pred vtokom do kaňonu Zádielskej doliny viac vody, ako v samom kaňone.

Pri tejto príležitosti spomenul aj Marciho jaskyňu (Marci lyuk), západne od Havranej skaly. Táto jaskyňa je suchá, ale bolo v nej počuť žblnkot vody. Opísal aj neďaleký závrt, ktorý uzatváral neveľkú suchú dolinku. V ňom mizla voda i z najväčších lejakov, hoci sa tam občas vytváralo na krátky čas i jazierko.

A. Scholtz vyslovil predpoklad, že podobným javom boli kedysi i potoky Hájsky a Blatný, ktoré tiekli podzemím. Prevalením sa ich nadložia vznikli, podľa A. Scholtza, za milióny rokov Hájska a Zádielska dolina.

Napokon opísal kaňon Zádielskej doliny i Hájsku dolinu. Pri Hájskej doline spomenul, že je široká od Jelenieho vrchu (Szarvascsúcs) až po Čertov most (Ördöghíd) a ďalej sa zužuje. Pri Čertovom moste predpokladal niekdajší otvor podzemných priestorov s ponorom.

V ďalšej časti svojej práce písal A. Scholtz viac o krasových formách na západ od Zádielskej doliny, hoci sa o nich zmieňoval i v predchádzajúcej časti. Najprv spomenul jaskyňu Čertova diera (Ördöglyuk) medzi Bôrkou (Barka) a Hrhovom a severne od nej, zasa na západ od Havranej skaly, jaskyňu zvanú Snežná diera (Hólyuk), v ktorej sa udrží sneh po celé leto. Túto jaskyňu opísal a zmienil sa o nej ako o pomerne dlhej (225 metrov) a hlbokej (28,6 metra) chladnej dutine. Opísal aj akúsi ľadovú jaskyňu vo svahoch Havranej skaly. Navštívil ju dňa 30. júna a potom, spolu s niekoľkými baníkmi, dňa 3. júla 1883. V ten deň, pri vonkajšej teplote + 14°R (17,5 °C) nameral vo vchode jaskyne iba + 1,8 °R (2,25 °C). Hneď za vchodom bol v jaskyni ľad. Po sedemnástich metroch začala jaskyňa prudko klesať a A. Scholtz nemal súci povraz, pomocou ktorého by sa mohol spustiť dolu.

(Prikryl, 1985, s. 91–92).

            Mnohých čitateľov možno napadne otázka, že prečo – namiesto iných atraktívnejších oblastí Uhorska – písal Scholtz práve o východnej časti dnešného Slovenského krasu – o krasovej oblasti v okolí Turne ? Scholtz v kapitole I. o tom píše takto:

            Keď sa jeden k prírode naklonený mladík – a ktorýže by nebol – dostane do neznámeho kraja, vtedy, kedy už nie len vidí, ale aj vníma, keď dojmy nielen príjme, ale tie vie vo vnútri aj spracovať – ako sa hovorí – stráviť, a keď k tomu dosť bujnou fantáziou vládze spojiť súčasné pomery ľudu s divmi prírody a históriou dávnych čias: tak som si istý, že táto krajina – hoc ktorá nech to je – mu bude zachovávať nevyhasínajúci dojem a myšlienky mu vo voľnom čase prinavrátia radostné spomienky k takejto zasnúbenej zemi.

            V označenom čase – na obtiažne určiteľnej hranici medzi detstvom a mladosťou – som sa i ja po prvýkrát dostal na neznáme územie: do Turnianskej župy. A hoci tam moja kolíska nestála, a hoci neskôr, búrkami života, túžbou po bádaní, ma zahnalo na rozličné veľkolepejšie, dobrodružnejšie, plodnejšie a zachovalejšie kraje, predsa som sa myšlienkami, a neskôr aj naozaj sem vrátil s láskou k obľúbenej zemi, kde som sa životnými ťažkosťami naučil milovať prírodu, obdivovať zázraky stvorenia, povšimnúť vzájomné vplyvy prírodných síl, vnímať účinky neživej prírody na živú.

            Najchudobnejšou časťou bývalej Turnianskej župy… chcem oboznámiť čitateľa aj z takého dôvodu, že dnes, kedy chuť do cestovania vďaka povzbudivému rozhojneniu dopravných prostriedkov tak značne vzrastá, a odkedy v susedstve ležiaca Baradla priamo spadla do kompetencie Uhorského karpatského spolku – čo každopádne bude zaručovať jej zvyšujúcu sa návštevnosť –, aby som upriamil pozornosť slobodných priateľov prírody na síce chudobnú, no zato prírodnými pozoruhodnosťami požehnanú krajinu, kde zatiaľ pre jej odľahlosť len málokedy zavítal cudzinec, čo sa tiež väčšinou obmedzilo len na prehliadku Zádielskej doliny. Veď popri Zádielskej doline je tam dosť, čo na pozeranie i učenie, a priateľ prírody nikdy neoľutuje, keď tento kraj začlení do svojej cesty.

(Scholtz, 1888, s. 5–6; preklad Máté L. – Máté T., 2005, s. 3).        

            V úvodnej kapitole ešte Scholtz opisuje zaujímavosti na ceste z Lipovníka do Bôrky. Spomína čulý pracovný ruch v tunajších malých dedinách, spojených s baníckou a hutníckou činnosťou. Zaujala ho aj mohutná vápencová skala nad obcou Kováčová, vo svahu majestátneho kopca Drieňovec (Somhegy).

            V kapitole II. sa venuje opisu krasovej planiny a jaskýň. Podrobne opisuje najmä Hačavskú jaskyňu, ktorú navštívil viackrát – prvýkrát ešte ako študent v roku 1862. Keď po dlhšom čase, 4. júla 1883, jaskyňu opäť navštívil, aby ju preskúmal dôkladnejšie, bol nemilo prekvapený počínaním ľudí. Scholtz na ničenie kvapľovej výzdoby na začiatku jaskyne kriticky poukázal takto:

            Navštívilo ju viacero turnianskych pánov, a aby ich úsilie nebolo zbytočné, zvečnili si mená na nádherných kvapľových stĺpoch. Iní zas, zo závisti k predošlým, že ich mená sa zachovajú pre budúcnosť, tieto stĺpy vylámali. Veru, smutný to príklad na vandalstvo tejto – ako sa sama nazýva – vzdelanej spoločnosti a ešte smutnejší o to, že barbari nemeškali hromadné ničenie napodobniť. Vstupná časť jaskyne je teda – kde ešte aj dnes je možné sa dostať len štvornožky – začmudená, chudobná. Žblnkot potôčika ešte počuť, no odvtedy viac zahĺbil svoje koryto; je možné, že do skaly sa zavŕtal hlbšie od hanby, aby nebol svedkom ľudského barbarstva. Stalaktity a stalagmity sú olámané, zničené a takto len naznačujú predošlé stvárnenie tejto časti jaskyne. Našťastie, hačavskí ovčiari ani turnianska inteligencia, ktorá takým lacným spôsobom túžila zvečniť si meno, nemali za potreby plaziac sa na bruchu vniknúť cez bočný otvor a tým dostať sa ďalej do jaskyne. Tam som potom (odhliadnuc miestami aj tu viditeľné škody) jaskyňu našiel v pôvodnom stave.

(Scholtz, 1888, s. 13–14; preklad Máté L. – Máté T., 2005, s. 8).

            Scholtz uviedol aj to, že v jaskyni sa dostal do vzdialenosti 78 m, a nevidel tam žiadnych živočíchov. Podľa neho najkrajšia sieň bola tá posledná, pričom po rozšírení neprielezných otvorov by sa dalo dostať ešte do ďalších priestorov jaskyne. Scholtz napísal, že okrem Hačavskej jaskyne sa tu nachádzajú aj ďalšie: Krulová baňa, Djera, jaskyňa na Grečovom vrchu, jaskyňa v lese Javorina. Spomenul aj to, že otvory jaskýň sú viditeľné aj v strmých skalných stenách Zádielskej a Hájskej doliny. Scholtz považoval závrty za vonkajšie prejavy zavalených podzemných dutín. Spomenul aj travertínové lomy v Háji a Hrhove. Zmienil sa aj o jaskyni Oltárna diera nad Hrhovom, v ktorej sa údajne ukrýval kráľ Belo IV. Z oblasti Borčianskej planiny (časť Horného vrchu) sa zmienil o Marciho diere a neďalekom ponore Sellyedés. Scholtz na konci kapitoly II. napísal, že Hájska a Zádielska dolina sú veľkolepé zázraky prírody, napriek tomu o nich vie pomerne málo ľudí.

            V kapitole III. sa Scholtz hneď v úvode zmienil o priepasti Čertova diera medzi Hrhovom a Bôrkou na Hornom vrchu. Tu stojí za zmienku, že napriek tomu, že Scholtz nebol geológ, veľmi správne naznačil jej genézu lebo uviedol, že skalná trhlina východo–západného smeru s dosiaľ nezmeranou hĺbkou je výsledkom niekdajšieho zosuvu na Hrhov spadajúcej stráne. Uviedol, že jej hĺbka nie je známa, nakoľko ju ešte nikto nepreskúmal. Podrobnejšie sa však zmienil o dvoch jaskyniach Borčianskej planiny: o Snežnej diere a o Ľadovej jaskyni v Havranej skale. Obidve lokality aj preskúmal, druhú menovanú za pomoci dvoch baníkov. Meral v nich aj teplotu.

            V kapitole IV. písal Scholtz o vodstve predmetného územia, pričom spomenul aj viacero krasových vyvieračiek. Uviedol aj to, že čo sa týka potoka Čremošná, nebol taký prípad, že mlyny a železiarne v doline by kvôli nedostatku vody museli prerušiť výrobu. Na konci kapitoly sa ešte zmienil o tunajších klimatických pomeroch, zrážkach, ako aj o vetroch. Vtipne poznamenal, že tzv. hrhovský vietor bol postrachom furmanov, no spojencom majiteľov krčiem blízko hrhovských rybníkov, pretože počas búrok bol taký silný vietor, že furmani sa odtiaľ nemohli ani pohnúť. Uviedol aj to, že ovzdušie je tu zdravé a nákazlivé choroby sú ako u zvierat, tak aj u ľudí zriedkavé.

            V kapitole V. uvádza rôzne štatistické a etnografické údaje o predmetnej oblasti. Časť opisovaného územia patrila do vtedajšej Gemersko–malohontskej stolice a časť do Abovsko–turnianskej stolice. Scholtz uvádza aj rozlohu pozemkov, na ktorých sa nachádzajú jednotlivé obce. Pri niektorých obciach ojedinele uvádza aj počet domov, počet obyvateľov,  ich národnosť a vierovyznanie. Scholtz sa v ďalšej časti venoval hospodárskym pomerom územia. Skonštatoval, že prevažná väčšina obyvateľstva sú prvopestovatelia. Veľmi dobré ovocné sady sú v Jablonove, Turni, Hrušove a Zádieli. Spomenul aj to, že o vinice v oblasti Jablonova, Turne, Hrušova a Zádiela je vynikajúco postarané, v Hrhove a v Háji sú však tieto úplne zanedbané. V súvislosti s tunajšími lesmi kriticky poznamenal, že aj tieto by mohli byť v lepšom stave, než v akom sú. Zrejme tu poukazoval na enormnú ťažbu dreva kvôli veľkému dopytu početných železiarní po drevenom uhlí. Vymenoval aj to, aké druhy stromov rastú na severných a južných stranách planín, ako aj na samotných planinách. Podľa Scholtza bol veľký záujem aj o lieskové oriešky, ktoré tu boli významným obchodným artiklom. V tunajších lesoch sa dali zbierať mimoriadne chutné a šťavnaté jahody, čučoriedky a brusnice. Ďalej uviedol, aké domáce zvieratá ľudia chovali a aké divé zvieratá sa vyskytovali v tunajších lesoch. Uviedol tu aj viacero druhov vtákov. Zmienil sa aj o tunajších hmyzoch; poznamenal aj to, že nikde inde nevidel toľko hadov, ako na Jeleňom vrchu. V krátkosti sa Scholtz zmienil aj o baníctve, ako aj o jarmokoch a tunajšej cestnej infraštruktúre. Kriticky poznamenal, že hlavné cesty sú síce vynikajúce, ale cesty vedúce do jednotlivých dolín a na planiny sú v úbohom stave. V súvislosti s vtedajšou dopravou položil Scholtz veľmi zaujímavú rečnícku otázku: A kto vie, či o pár desaťročí práve tadiaľto nebude premávať parná lokomotíva na železnici spájajúcej Rožňavu s Košicami? Jeho zbožné prianie sa naplnilo až v roku 1954, keď bol vybudovaný 3 km dlhý železničný tunel pod Soroškou. Na konci kapitoly ešte Scholtz poukazuje na isté problémy v spoločnosti (viď nižšie v kapitole Záver). Súčasťou článku je aj pomerne nekvalitná povrchová mapa okolia Turne, ktorá sa nachádza na úplnom začiatku Scholtzovej práce.

Diskusia

To, že Scholtz vo svojej práci písal práve o krasových planinách v širšom okolí Turne, zrejme nebola náhoda. Jeho slová v úvode, ako aj ním uvádzané rôzne štatistické a etnografické údaje naznačujú, že počas svojej mladosti tu možno nejaký čas aj žil a táto oblasť ho počas ťažkého obdobia jeho života chytila za srdce. Kraj to bol síce chudobný, ale s mnohými prírodnými pozoruhodnosťami. Tunajšie vápencové planiny a jaskyne ho natoľko očarili, že aj keď ho život odvial do rôznych iných častí Uhorska, túžil sa sem vrátiť. Rôzne životné okolnosti však spôsobili, že do východnej časti Slovenského krasu sa opäť vrátil až o dve desaťročia neskôr, keď tu počas školských prázdnin v roku 1883 strávil niekoľko dní dovolenky.

V biografii Karola Siegmetha (pozri Jerg, 2019a) sme uviedli, že z územia Slovenského krasu sa vo svojich početných publikáciách zmienil o 25 jaskyniach. Siegmeth pri opise Hačavskej jaskyne, Snežnej diery a Ľadovej jaskyne v Havranej skale čerpal o nich údaje práve zo Scholtzovej práce z roku 1888 (?). V jednom svojom článku označil Siegmeth Scholtzovu prácu za vynikajúcu (Siegmeth, 1887, s. 42)!

V súvislosti so Scholtzovou prácou je potrebné upriamiť pozornosť na niektoré skutočnosti, ktoré až doposiaľ unikali pozornosti bádateľov. Do dnešného dňa mnohí autori, ktorí sa odvolávali alebo citovali Scholtzovu prácu A Tornai plató és környéke, uvádzali v literatúre iba rok 1888, prípadne ešte strany 2–40, ale nikto neuviedol názov publikácie, v ktorej vyšla táto práca. Pritom text (akási poznámka pod čiarou: Ev. főgymn. ért.) na strane 11 naznačuje, že uvedená práca vyšla v ročenke  hlavného evanjelického gymnázia v Budapešti.

Ako je známe, Karol Siegmeth sa venoval aj zostavovaniu bibliografického súpisu o jaskyniach, ktorý však nestihol dokončiť. Dva roky po jeho úmrtí ho doplnil a do tlače miesto neho pripravil Henrik Horusitzky (Gaál–Lalkovič, 1999, s. 39–40, 44). V bibliografii Henrika Horusitzkého, ktorý vyšiel v roku 1914, figuruje na s. 46 iba jediná Scholtzova práca pod poradovým číslom 341. takto:

1888. Scholtz Albert. A Tornai plató és környéke. (Horusitzky, 1914, s. 46).

Horusitzky teda okrem roku 1888 neuvádza žiadne ďalšie údaje o tejto práci; podobne ani Prikryl (Prikryl, 1985, s. 138).

            V rôznych elektronických archívoch sa už dnes nachádzajú zdigitalizované verzie mnohých cenných literárnych prameňov. V databáze Hungaricana sa nachádzajú aj ročenky hlavného evanjelického gymnázia v Budapešti, ale napriek snahe sme na naše veľké prekvapenie v ročenke z roku 1888 Scholtzovu prácu nenašli. Našli sme ju však v ročenke, ktorá vyšla v roku 1884! Scholtzov článok sa v ročenke z roku 1884 nachádza na stranách 8–46, a nie na stranách 2–40, ako sa to uvádza pri roku 1888.

            Na Scholtzovu prácu z roku 1888 (?!) sa už odvolávali mnohí autori (napr. Gaál, 2008, s. 86; Lalkovič, 1997, s. 14;  alebo Psotka, 2007, s. 29–30, atď.), avšak nikto sa nepozastavil nad tým, že ako sa mohol Siegmeth vo svojej práci z roku 1887 odvolávať na Scholtzovu prácu, ktorá však vyšla až v roku 1888 ??? Aj tento fakt dokazuje, že Scholtzova práca musela vyjsť už pred rokom 1887! Bádaním v elektronických archívoch sme teda zistili, že Scholtzova práca prvýkrát vyšla v ročenke evanjelického gymnázia v Budapešti už v roku 1884, teda 4 roky skôr, ako sa to až doteraz uvádzalo (túto skutočnosť sme prvýkrát naznačili už v príspevku o Drienovskej jaskyni; pozri Jerg, 2019b). Predpokladáme, že údajná práca z roku 1888 už bola len akýmsi druhým vydaním, nakoľko Scholtzov článok tu vyšiel na iných stranách, ako v ročenke z roku 1884. Scholtz vo svojej práci píše: Ešte minulé leto – so mnou skoro v jednom čase – pochodil Hájsku a Zádielsku dolinu Alexander Münich, neúnavne usilovný bádateľ starožitností hornej zeme. (Scholtz, 1888b, s. 29–30; Máté L. – Máté T., 2005, s. 18). Nakoľko z jeho článku je evidentné, že východnú časť Slovenského krasu navštívil v lete 1883, aj táto jeho zmienka dokazuje, že jeho práca vyšla v roku 1884. Zatiaľ nám nie je celkom jasné, prečo Horusitzky neuviedol vo svojej bibliografii Scholtzovu prácu z roku 1884.

Záver

Scholtz vo svojej práci o Slovenskom krase okrem opisu jaskýň a vôd uviedol aj rôzne národopisné, etnografické údaje o miestnom obyvateľstve, ktoré sú veľmi zaujímavé. Najmä jeho odkaz na konci článku je nanajvýš aktuálny aj dnes, tak sme sa rozhodli z neho zacitovať. Jeho slová asi nepotrebujú žiadny ďalší komentár.

Vyslovene na naše územie sa vzťahujúce viacročné – prípadne na dlhšie obdobie platné – štatistické údaje som nemal k dispozícii, ale som presvedčený, že ich porovnávanie by len potvrdilo vedomie získané skúsenosťami, že početnosť obyvateľstva klesá – obzvlášť nápadne u furmanského ľudu Drnavy a Kováčovej. A verím, že základnou príčinou tohto javu je práve rozšírená nemravnosť, ktorá je priam bežná a vyrástla do nepozorovateľného stavu. Napríklad sa tu nikto nezhrozí nad tým, keď dievčina buď sama, alebo nútená rodičmi sa stane družkou mládenca, keď sa telesne ešte nevyvinula. Ako môže byť potom takáto ženská – aj keď sa neskôr stane zákonnou manželkou – rodičom zdravých, silných detí? Nevera, rozvedený život je tu každodenný; striedanie žien nie je ojedinelé.

Ďalší dôvod znižujúcej sa početnosti vidím v tom – rovnako u mužov aj žien, že ľudia nepoznajú mieru pri požívaní liehovín a hlavne pálených. Nech je to akokoľvek chudobný roľník, v nedeľňajších a sviatočných krčmových zábavách musí byť prítomný, tu sa stráca najviac jeho týždenného zárobku. Nemá pomaly kde skloniť hlavu, no zvoláva veľkú hostinu; nech sú to krstiny, pohreb, slávnosť – samý dínom–dánom (ľahkomyseľné zábavy – pozn. autora), veď žid dá aj na sekeru. Akoby schválne chcel ľud rozmliaždiť svoju dušu, asi aby menej cítila chudobu, keď svojmu veriteľovi ostáva otrokom až do smrteľnej hodiny svojho života.

Pri ženskom pohlaví je to zas – pri starších skôr pijanstvo – ku ich chudobe vôbec nehodiace sa parádenie, povedal by som skôr prepych, z rôznych nevkusných, no drahých handier a ozdôb.

Temný to obraz, no pravdivý; česť tým – žiaľ – ojedinelým výnimkám. Ale veď či kňaz, učiteľ nepracuje na odstránení tohto zla? Akoby že nie, veď je to ich povinnosť a aj to robia, ešte k tomu – ako som sa sám presvedčil – s pochvalnou horlivosťou, ale s chabým výsledkom. Ale veď kde sa skrýva podstata týchto javov? Veď tento ľud v základoch nie je zlý. Krádež (nehľadiac na lesné priestupky a pastvu v zakázanom), nepriateľský postoj, lup, vražda – odhliadnuc od Hačavy, ktorá predstavuje zvláštnu kategóriu – patrí medzi ojedinelosti. Ľud je voči cudzincovi zdvorilý, ba priam pokorný; pokojne sa môžem nechať sprevádzať hustými lesmi kýmkoľvek, kľudne sa môžem dať do reči s pracujúcimi na planine, len tak–tak sa viem odtrhnúť od ich vďačnosti, keď ich ponúknem fajkou tabaku, či cigarou. Zdvorilo pozdraví; keď sa s ním dám do reči, pýta sa na chod sveta; sťažuje sa síce na chudobu a ťažkosti, ale neobviňuje nikoho, vyššie postavených nehaní, občasnú dobrosrdečnosť zemepána hlása pochvalou. Morálny základ teda nie je zlý.

Ale keď celý týždeň jeho tvár pracuje v pote – a naozaj pracuje –, keď vo dne v noci drie a k tomu vidí, že sa mu nedarí, že jeho zárobok mu sotva stačí na splatenie štátnych, župných, obecných, cirkevných, atď. daní, veru niet sa čomu čudovať, že neodolá pokušeniu a vyhľadá to miesto, čo nie je lakomé na zapíjanie žiaľu. Lebo požehnaný dobrák je krčmár, nepýta peniaz za pijatiku, pracuje iba jeho krieda. A keď potom chudobný človek len raz odkáže sa na pôžičku – a ktorý žeby nie, keď ju dostane bez rôznych ťažkostí –, potom sa viac nevyslobodí z pazúrov tých, čo nesrdečnosťou dokážu zbohatnúť z chudoby druhých a spoza fliaš striehnuť na blížiacu sa korisť.

Očividne tu majetkový úpadok vyvoláva úpadok morálky a napreduje tak do konečnej záhuby ľudu. A tu je zbytočné pôsobenie farára, či kňaza. Môže prípadne zmierňovať zlo, no zastaviť ho bez odstránenia základných príčin sa nedá.

(Scholtz, 1888b, s. 39–40; preklad Máté L. – Máté T., 2005, s. 24–25)

Publikované práce A. Scholtza vo vzťahu k Slovensku

Scholtz A., 1883–84: A Tornai plató és környéke. In: Böhm K., 1883–84: A Budapesti ág. hitv. evang. főgymnásium értesítője. Budapest, 8–46.

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Budapest_B475_evangelikus_gimnazium_B498_1883/?query=scholtz%20albert&pg=7&layout=s

Scholtz A., 1886: Az európai nagy vízválasztó vonal magyarországi része. Földrajzi Közlemények, Budapest, 1886, 208–215.

http://real-j.mtak.hu/10061/1/FoldrajziKozlemenyek_1886.pdf

Scholtz A., 1887: A Hernád forrásvidéke és felső völgye Iglóig. A Magyarországi Kárpátegyesület Évkönyve, 14, Igló, 49–63.

http://real-j.mtak.hu/9791/1/MTA_KarpatEgyletEvkonyve_1887.pdf

Scholtz A., 1888a: A Hernád és mellékvizeinek vidéke Iglótól Margitfalváig. A Magyarországi Kárpátegyesület Évkönyve, 15, Igló, 12–30.

http://real-j.mtak.hu/9792/1/MTA_KarpatEgyletEvkonyve_1888.pdf

Scholtz A., 1888b: A Tornai plató és környéke. A Budapesti ág. hitv. evang. főgymnásium értesítője. Budapest, 2–40.

Ostatné publikované práce A. Scholtza

Scholtz A., 1879: Az Osztrák–Magyar Monarchia földrajza. Budapest, 1879.

Scholtz A., 1881: Kirándulás a Szan melléki Alpokba. Földrajzi Közlemények, Budapest, 1881, 154–164.

http://real-j.mtak.hu/10036/1/FoldrajziKozlemenyek_1881.pdf

Scholtz A., 1880–82: Földrajz a gymnasiumok használatára. Négy rész. Budapest, 1880–82.

Scholtz A., 1883: Politikai földrajz. Budapest, 1883.

Scholtz A., 1887: A mathematikai és physikai földrajz elemei, a gymnasiumok III: osztálya számára. Budapest, 1887.

Scholtz A., 1900: Földrajz a gymnasiumok és reáliskolák használatára. Két rész, átdolgozta Schürger Ferencz. Budapest, 1900.

Scholtz A., 1902: Földrajz a felsőbb leányiskolák használatára. Két kötet, átdolgozta Schürger Ferencz, Budapest, 1902.

Iná použitá literatúra

Anonymus, 1896: A Bányai ág. hitv. evang. Egyházkerület… jegyzőkönyve. 12. fejezet, Miniszteri leiratok és hatósági megkeresések. Budapest, 1896, 757 s. (s. 674, 708).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Banyai_1896_1900/?pg=0&layout=s

Anonymus, 1922: Egyházi élet. Scholtz Albert. Evangélikusok Lapja, 8. évf., 9. sz., 1922. február 26., Budapest, s. 7.

https://library.hungaricana.hu/hu/view/EvangelikusokLapja_1922/?query=evang%C3%A9likusok%20lapja%201922&pg=70&layout=s

Batizfalvy I., 1895: A Budapesti ág. Hitv. ev. főgymnasium története. Budapest, 1895, 100 s. (s. 52, 57).

https://library.hungaricana.hu/en/view/EvangelikusGyulekezettortenetek_054/?pg=0&layout=s

Böhm K., 1889: A Budapesti ág. hitv. evang. főgymnásium értesítője az 1888/89–iki iskolai évről. Budapest, 1889, 61 s. (s. 33).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Budapest_B475_evangelikus_gimnazium_B503_1888/?query=Evang%C3%A9likus%20gimn%C3%A1zium%20Budapest&pg=0&layout=s

Gaál Ľ., 2008: Geodynamika a vývoj jaskýň Slovenského krasu. Speleologia Slovaca 1, Liptovský Mikuláš, 168 s.

Gaál Ľ. – Lalkovič M., 1999: Karl Siegmeth and Cave Exploration in Slovakia (Karl Siegmeth a poznávanie jaskýň na Slovensku). Slovenský kras, 37, Liptovský Mikuláš, 37–46. http://archiv.smopaj.sk/data/_uploaded/media/public/Slovensky_kras/37_1999.pdf

Gaál Ľ. – Gruber P., 2014: Jaskynný systém Domica – Baradla. Jaskyňa, ktorá nás spája. ANPI Jósvafő, 512 s.

Góbi I., 1898: A Budapesti ág. hitv. evang. főgymnásium értesítője az 1897/98–iki iskolai évről. Budapest, 1898, 59 s. (s. 17).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Budapest_B475_evangelikus_gimnazium_B512_1897/?query=Evang%C3%A9likus%20gimn%C3%A1zium%20Budapest&pg=0&layout=s

Góbi I., 1900: A Budapesti ág. hitv. evang. főgymnásium értesítője az 1899/1900–iki iskolai évről. Budapest, 1900, 84 s. (s. 39, 49).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Budapest_B475_evangelikus_gimnazium_B514_1899/?query=scholtz%20albert&pg=40&layout=s

Hittrich Ö., 1922: A Budapesti ág. hitv. evang. főgimnázium értesítője az 1921/1922–iki iskolai évről. Budapest, 1922, 16 s. (s. 4).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/Budapest_B475_evangelikus_gimnazium_B535_1921/?query=a%20Budapesti%20%C3%A1g.%20hitv.%20ev.%20f%C5%91gimn%C3%A1zium%20%C3%A9rtes%C3%ADt%C5%91je&pg=0&layout=s

Hittrich Ö., 1923: A Budapesti ágostai hitvallású evangélikus főgimnázium első száz esztendejének története. Budapest, 1923, 275 s. (s. 220).

https://library.hungaricana.hu/hu/view/EvangelikusGyulekezettortenetek_005/?query=scholtz%20albert&pg=219&layout=s

Horusitzky H., 1914: A Magyarországi barlangok s az ezekre vonatkozó adatok irodalmi jegyzéke, 1549–1913. Budapest, 84 s.

http://mek.oszk.hu/16600/16605/16605.pdf

Jerg Z., 2019a: Karol Siegmeth. https://osobnosti.sss.sk/karol-siegmeth/

Jerg Z., 2019b: Príspevok k histórii Drienovskej jaskyne. Spravodaj SSS, 50, 2, (v tlači).

Lalkovič M., 1997: Krasové javy Slovenského krasu vo svetle súčasného poznania. Ochrana krasových javov a krasových území, zborník referátov, Brzotín, 12–21.

Lalkovič M., 2005: História poznávania a objavovania jaskýň. In: Bella P. a kol., 2005: Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš, 113–130.

Máté L. – Máté T., 2005: Turnianske plató a okolie. Preklad článku od A. Scholtza z roku 1888. Rukopis, archív autorov, Košice, 25 s.

Prikryl Ľ. V., 1985: Dejiny speleológie na Slovensku. Veda (vydavateľstvo SAV), Bratislava, 162 s.

Psotka J., 2007: Príspevok k názvosloviu a geológii Snežnej diery na Borčianskej planine. Spravodaj SSS, 38, 4, Liptovský Mikuláš, 29–33.

https://sss.sk/wp-content/uploads/2011/10/Spravodaj-2007-4.pdf

Siegmeth K., 1887: Az Abauj–torna–gömöri barlangvidék I. Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve, 14, Igló,  1–48.

Szinnyei J., 1908: Magyar írók élete és munkái. XII. kötet (Saád–Steinensis), Budapest, 1908.

https://www.arcanum.hu/en/online-kiadvanyok/Lexikonok-magyar-irok-elete-es-munkai-szinnyei-jozsef-7891B/s-A6233/scholtz-albert-A7BC9/

www.arcanum.hu

www.familysearch.org

www.hungaricana.hu

Spracoval: Zoltán Jerg (Speleoklub Minotaurus)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *