Michal Bacúrik

objaviteľ Harmaneckej jaskyne – spomienka na 100. výročie jeho narodenia Dňa 30. septembra 2014 sme si pripomenuli sté výročie narodenia významnej osobnosti profesionálneho a dobrovoľného jaskyniarstva minulého storočia na Slovensku Michala Bacúrika, ktorý sa narodil v Rožňave. Ako 10-ročný sa presťahoval so svojimi rodičmi do prekrásneho kraja pohorí Veľkej Fatry a Kremnických vrchov – do malebnej dedinky Dolný Harmanec, ktorej ostal verný až do konca svojho mimoriadne plodného a tvorivého života. Jeho všestranný záujem o okolitú prírodu, hlavne majestátne vápencové bralá, a v neposlednom rade aj školské výlety do Moravského krasu a Demänovskej jaskyne slobody viedli „malého“ Miška k podrobnému prieskumu Harmaneckého krasu a jeho okolia. Výsledok jeho mravčej a cieľavedomej práce nenechal na seba dlho čakať. Najviac ho zaujala tzv. Izbica (dnešná vstupná časť jaskyne pomenovaná podľa charakteristického tvaru), kde v jej zadnej časti našiel otvor veľkosti ľudskej hlavy, z ktorého bolo cítiť (v mesiaci júni zvlášť) silný prievan a vyletovali z neho nadránom netopiere. Až 14 dní doslova lopotil, aby rozšíril otvor pre svoju vtedy ešte štíhlu postavu… Paradoxom je, že objavy väčšiny terajších slovenských sprístupnených jaskýň boli dielom náhody (čo v žiadnom prípade neznižuje význam ich objavu) a otázkou pomerne krátkeho času. Len Harmanecká jaskyňa dlho odolávala, kým ani nie 18-ročnému Michalovi Bacúrikovi 22. júna 1932 o piatej hodine ráno vydala svoje dlho skrývané tajomstvo a očarila ho nevídanou a neuveriteľnou krásou. Sám na to v „nekonečných a rozsiahlych“ rozhovoroch so mnou (vtedy správcom Harmaneckej jaskyne) koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spomínal takto: Keď som vstúpil po úmornom 14-dennom prekopaní sa, miestami veľmi úzkou a niekde sa nádejne rozširujúcou chodbou so stále silnejúcim prievanom (dnes „Chodba objaviteľa“) do prvej väčšej časti (dnes pomenovanej „Dóm objaviteľa“ alebo ešte lepšie – osobnejšie „Dóm Michala Bacúrika“) zažil som niečo neuveriteľné a nepoznané – taký pocit, ktorý som predtým, ani už nikdy potom v mojom živote nezažil… Dnes s odstupom času viem, že to bol pocit absolutného šťastia, všetko (tá predošlá drina a prežité útrapy, asi aj strach z neznáma…) zo mňa opadlo a nemohol som sa niekoľko minút doslova pohnúť, veľmi som sa bál a nevedel som, kde mám stupiť, aby som nepoškodil tú krásu, ktorú videli moje oči. Vtedy som si povedal, stálo to všetko za to! Ale mal som v sebe aj otázku: Prečo práve ja mladý „fagan“ Mišo Bacúrik som mal toto šťastie a prečo práve Harmanecká jaskyňa dlhé roky čakala na mňa…!? Uvedomil som si to až po rokoch, keď bola jaskyňa 3. septembra 1950 sprístupnená pre verejnosť, čím sa splnila moja dlhoročná túžba – lebo ukrytá krása, to nie je ono – objavil som ju pre človeka a od neho záleží, s akou úctou sa bude o ňu po budúce stáročia, možno až tisícročia starať. Vždy som hovoril, že kozmonautov je už veľa, ale Gagarin bol prvý. Aj Mišo Bacúrik objavil Harmaneckú jaskyňu ako prvý, aj keď sa už po „funuse“ našlo veľa tzv. objaviteľov a tzv. spoluobjaviteľov Harmaneckej jaskyne! „Ujo Miško“ – tak sme ho familiárne volali počas jeho života – veľmi trpel tým, že jeho objav bol niekoľkokrát, najmä pri okrúhlych výročiach objavenia jaskyne, spochybňovaný a myslím si, že aj nedocenený. Pokiaľ som len mohol, snažil som sa tieto jeho pochmúrne myšlienky rozptýliť a vždy som používal ten jeho silný argument s „Gagarinom“ – obyčajne to aspoň na krátky čas zaberalo, potmehúdsky sa pousmial, ale nezabudol si ťažko vzdychnúť… Zadosťučinením pre neho bolo aj to, že bol prvým správcom svojej Harmaneckej jaskyne, v rokoch 1950 až 1959. Práve kvalitné a veľmi rozumné, na tú dobu obdivuhodné sprístupnenie najextrémnejšej slovenskej sprístupnenej jaskyne (zaujímavé, že len na základe „sedliackeho rozumu“ a lásky k podzemiu – bol síce vyučený elektrikár, čo je v jaskyniarstve výhodou) je tou najlepšou pamiatkou na jej nespochybniteľného objaviteľa a zaslúži si prejav úcty nielen od mojej osoby, ale aj státisícov návštevníkov (mimochodom, v roku 1993 navštívila jaskyňu miliónta návštevníčka Jarmila Horváthová z Čachtíc), ktorí ňou prešli v minulosti a budú ňou prechádzať aj v budúcnosti. Je zaujímavé, že od roku 1983, keď Michal Bacúrik po ťažkej chorobe zomrel (pochovaný je na cintoríne v Dolnom Harmanci), sa už žiadny „objaviteľ“, resp. „spoluobjaviteľ“ Harmaneckej jaskyne z toho množstva predtým proklamovaných nenašiel. A to uplynulo neuveriteľných 32 rokov! Vedel by som ešte dlho písať o „ujovi Miškovi“, s ktorým som mal tú česť bývať v jeho dome ako podnájomník aj so svojou rodinou. Keď na neho dnes po viac ako tridsiatich rokoch s láskou a mimoriadnou vďakou spomínam, nehanbím sa za to, že sa mi tisnú slzy do očí pri spomienke na ešte stále živé prežité spoločné chvíle a jeho múdre rady, ktoré som vtedy ešte ako 24 – 29-ročný „nedocicaný“ mladík nevedel správne zhodnotiť, pochopiť a doceniť. Až život – ten najdokonalejší učiteľ – nám, aj keď prineskoro, ale predsa len otvára oči. S „ujom Miškom“ by sme si aj teraz povedali (keby to bolo možné), že to tak v živote má byť a je to tak správne! Bol som správcom Harmaneckej jaskyne dlhých 26 rokov. Až dnes, pomaly už v dôchodkovom veku, dokážem oceniť široký ľudský rozmer pritom mimoriadne citlivého Michala Bacúrika, objaviteľa Harmaneckej jaskyne. Stále mi znejú v ušiach jeho nezabudnuteľné slová, ktoré povedal pri poslednej svojej návšteve jeho lásky – Harmaneckej jaskyne. Boli sme v jaskyni sami dvaja (už cítil a vedel, že je tu naposledy), stáli sme nad Kamennou vázou – emblémom jaskyne, keď držiac ma za plece povedal pamätné slová: „Julo, pozri, táto vodná kvapka nie rýchlosťou a silou, ale vytrvalosťou vytvára nádheru okolo nás, a presne tak je to aj v živote človeka…“ Túto večnú a dávno známu pravdu (len my ju akosi nechápeme alebo aj nechceme chápať) som spoznal vo svojom živote, na vlastnej koži, hlavne za posledných 13 rokov…! Vďaka, „ujo Miško“, za všetko to, čo sme spolu prežili, že sme sa stretli na tejto pozemskej púti aspoň na tých päť spoločne prežitých rokov – asi tiež to osud tak chcel! Július Obrcian

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *